Otázka: Potrebujem na “videnie” halucinogény?

Napísal mi jeden čitateľ, ktorého si pracovne nazvem Ferko Mrkvička, aby bolo všetkým jasné, že to nie je jeho meno 😛 :

Mam precitane nejake knihy od castanedu a zaujima ma jedna vec. Don Juan hvoril ze naucit sa vidiet nejde nijako inak len pomocou fajcenia zmesi.

Čítať ďalej

Reklamy

Tak videl – či nevidel?

Včera som spracovala časť o Death Defierovi (ktorého som si nie celkom seriózne pomenovala Nezomierač 😉 ). V tom článku je pasáž o tom, ako tento týpek prišiel za nagualom Sebastianom – a ten nezistil, o koho ide… Bolo mi divné, že taká energeticky rozvinutá bytosť ako nagual s vlastnou skupinou proste nezistí, že tam nestojí obyčajný Indián, ale energetická “superbunka”… Čo to nevidel (=bosorácky nevidel)? Čítať ďalej

… len vidíme naďalej

Na blogu Female Warrior som našla komentár, ktorý si sem okamžite dávam:

“Keď sa naučíme zotrvávať vo vnútornom tichu po dlhšiu dobu a premeníme zvyšok nášho vnútorného monológu tak, aby sme vylúčili z neho sebadôležitosť, naše vnímanie sa oslobodí a budeme zažívať život a svet v jeho čerstvosti a nebudeme pozerať viac len na svoje vlastné projekcie.
Potom uvidíme, že naše spolublížne magické bytosti sú stále ešte tak chytené v svojich projekciách, že nás možno vôbec ani nevnímajú. A samozrejme nás to neunaví, pretože nerozmýšľame v kategórii sebaľútosti, ale len naďalej vidíme.” — albertlauer Čítať ďalej

Tri stupne videnia

Podľa Lujana Matusa existujú tri stupne “videnia”. V tom prvom sa vidiaci prdúska so svojimi vlastnými želaniami: vidí, čo chce vidieť. Teda: nevidí, len si vyberá veci, ktoré sa mu interpretačne hodia, a ak sa mu nehodia, tak ich interpretačne skreslí. Toto je spôsob vnímania, v akom sa bežne pohybuje človek.

Prácou na sebe a svojich predsudkoch a vymazávaním vlastnej predstavy o fungovaní sveta sa stáva vidiaci prístupnejší pre zvyšok informácií (teda nie len tých, čo ho zaujímajú alebo sa mu hodia). Jeho študent v knihe popisuje pekný príklad: sadol si do taxíka a zrazu sa mu v hlave začalo točiť nejaké video, o ktorom síce vedel, že existuje, ale v živote ho nevidel. A vtedy pochopil, že si sťahuje informácie z hlavy taxikára.

Lujan Matus: Čítať ďalej

O bosorkách s oceľovou metlou

“Ako budeš postupovať svojím životom, tvoja pravda sa dostane do vhodnej proporcie v porovnaní s tvojou osobnou silou.” — Lujan Matus

Zasa som si listovala v Lujanovi Matusovi a v otázkach a odpovediach žiakom som našla jednu, kde sa ktosi pýta na to, že ženy sa môžu v bosoráctve ľahšie dostať do stavu “morbidity”. Študent zisťuje, či je to stav prílišnej únavy následkom precitlivelosti, kedy sa emocionálne žena dostáva von z rovnováhy, pretože lono a Tretie oko sú už nastavené na prijímanie informácií, ale ešte stále sa nachádzajú v energeticky nevyváženom tele.

Pamätám si, že tejto téme morbidity sa dosť často venoval aj don Juan, len som ju nejako nechápala a zmysel mi unikal.

Matus odpovedá, že nerovnováha a nasledovná morbidita nie je zapríčinená tým, že by vidiaca bol preťažená informáciami, ale preto, že začne byť netrpezlivá a podráždená z “hlupáckeho” správania iných, ktoré tak vníma, pretože vďaka videniu je jej rýchlosť chápania oveľa vyššia ako rýchlosť tých, ktorým sa snaží informáciu odovzdať. Čítať ďalej

Vidíš, čo tam vidieť chceš

Keď som písala článok, ktorý sa publikoval dnes dopoludnia, nejaká zvláštna náhoda ma doviedla na jeden starší zápisok v denníku. A div sa, svete, 😛 súvisel s témou “videnia”, teda prijímania informácií z Večnosti/Akaše/anjelov a iných spravodajských služieb 😉 …

Je to channeling zo 17. septembra 2010 s Gabrielom. Ak sa tu už vyskytol, tak sorry – moja kontrola náhodného reťazca neukázala, že by som ho bola uverejnila. Kontext: mala som výrazný medziľudský problém s jedným človekom (tu ho budem nazývať František; vlastne všetky mená, samotná situácia i rody sú upravované, pretože ja som starý podkobercozametač). “František”na mňa vyvíjal silný emocionálny nátlak. Ja nátlak nemusím, a tak som urobila to, čo dokážem najlepšie – opustila som situáciu. Do toho prichádza Jeho Gabrielstvo: Čítať ďalej

Vidím či nevidím?

Veľká časť toltéctva sa točí okolo “videnia”, aj keď po istom vplyve ruizovcov ho už nepovažujem za také ústredné. Rozhodne je to “najbosoráckejšia” kvalita, ktorá dodáva ľuďom pocit špeciálnosti. A preto kdekto “vidí”.

Ako ale vieme, že skutočne vidíme? Že to, čo dostávame ako informácie, nie je skreslené našimi vnútornými prianiami a nastaveniami? A že skutočne “vidíme” a nie len namýšľame si?

Veľkú úlohu zohráva ľudská psychika. “Videnie” podľa toltékov totiž nie je proces týkajúci sa očí, ale hocijaký príjem informácií od Večnosti (=”z mimofyzickej reality”). Komplikuje to to, že oči môžu zohrávať funkciu vstupného kanálu. Navyše to komplikuje to, že skutočnému vstupnému kanálu hovoríme Tretie oko. Takže vidíme očami alebo Tretím okom – a tak máme tendenciu stotožňovať “videnie” so zrakovými vnemami. A ak nemáme patričný zrakový vnem, môžeme si myslieť, že ešte “nevidíme”. Čítať ďalej

Aby sme miesto videnia nepozerali do zrkadla

Lujan Matus rozpráva v svojej knihe Awakening the Third Eye o rôznych spôsoboch videnia – od obyčajného “každodenného” po bosorácke videnie. Ktorýsi študent sa ho pýtal, či sa pri videní nenastavujeme na obrazy nášho ega alebo na predstavy iných ľudí a nepovažujeme ich za neskreslené obrazy večnosti. Či sa nemôže stať, že bosorák myslí, že “vidí”, a pritom vníma len vnútorné obrazy niekoho iného.

Lujan Matus odpovedá, že pre videnie je dôležité, aby človek nevlastnil svoje vnútorné obrazy, inými slovami, aby nelipol na výsledku toho, čo vidí. Ak sa takéto vnútorné obrazy totiž spoja s emocionalitou, potom nevyriešené vnútorné pnutia začnú skresľovať samotné videnie.

Existujú dva spôsoby videnia: jeden vníma interne, druhý externe. Čítať ďalej

Ako sme stratili pamäť: o ľudskom mozgu

„Naše vnímanie univerza je priamy odraz nášho systému filtrov.“ — Susan Gregg

Susan Greggová rozpráva, ako začal vysvetľovať energetickú štruktúru ľudského tela kedysi Miguel Ruiz. Prirovnal to k miestnosti: Predstavte si, že sa zobudíte v miestnosti s dvoma oknami a spústou tlačítok a páčiek, ale bez dverí, ktorými sa dá vyjsť. Zo zvedavosti sa začnete s tými tlačítkami a páčkami hrať a zistíte, že napríklad potiahnutie tejto páčky pohne nejakým predmetom a tento predmet sa nazýva malíček. Takisto zistíte, že keď vypudíte vzduch, viete vydať hlasný zvuk a niekto príde sa o vás postarať. A tak skúmate, čo robí čo, a po čase vás vaša hračka celkom pohltí – do tej miery, že zabudnete, že ste bytosť v miestnosti a začnete sa identifikovať s tou miestnosťou. A to sa deje človeku: miesto toho, aby sa vnímal ako duša v tele, začne veriť, že je svoje telo.

Súčasť nášho určenia na tomto svete je podľa Miguela Ruiza rozpamätať sa, kto v skutočnosti sme. Účelom života je „prelomiť túto realitu“ a posunúť sa mimo ilúziu duality. Sme tu na to, aby sme sa rozpamätali, že sme energetické bytosti. Podstata toho, čo sme, je energia – úplne voľná, nespútaná a expanzívna. Keď sme odrezaní od svojej slobody, pociťujeme nepohodu. Obmedzenia fyzického univerza nás teda tlačia rásť a rozvíjať sa. Čítať ďalej