Prečo nikdy neuvidím jednorožca :-)

Pokračujeme v čítaní… Kapitola 1 obsahuje veľmi pekné pasáže k ľudskému vnímaniu a poznaniu. Pokúsim sa ich tu zoradiť tak, aby dávali zmysel:

Tak Castaneda bol s donom Juanom v buši na “stretnutie s poznaním”. Mal zážitok, že v kroví na nich niekto striehol – nejaký človek, ale potom naňho skočil a premenil sa na vtáka. Don Juan vyhlásil, že to nebol ani človek, ani vták, ale “nočný motýľ poznania”.

Nato si Carlos vzdychol, ako tomu nedokáže uveriť; ako stále u dona Juana predpokladá, že ho manipuluje – že s ním hrá hry, aby uňho niečo dosiahol.

“Niečo vo mne neverí, že to, čo sa deje, je reálne.”

“A znova máš pravdu. Nič z toho, čo sa deje, nie je reálne.”

“A teraz tým myslíte zas čo, don Juan?”

“Veci sú reálne len vtedy, ak sme sa naučili súhlasiť s ich reálnosťou. Napríklad to, čo sa dnes udialo, nemôže byť pre teba reálne, pretože nikto iný by ti to nepotvrdil.”

“Tým chcete povedať, že vy ste nevideli, čo sa stalo?”

“Ale samozrejme že som videl!  Ale ja sa nerátam. Ja som predsa ten, čo ti klame, no nie?”

Potom ďalšia pekná pasáž:

“Ty sa ma bojíš?” spýtal sa.

“Nie vás, ale toho, čo predstavujete. /…/ Bojím sa ohromnosti vášho poznania.”

Toto dobre vypovedá o našom strachu z neznáma. Bojíme sa toho, že by sme nemali na všetko odpoveď. Bojíme sa, že by sme nemuseli konať najrozumnejšie. To je presne tá brzda, ktorá mi bráni vyletieť do mimofyzického sveta bez Carlosa či Gabriela alebo nejakého šamanského zvieraťa. Potrebujem mať pocit, že som vyzbrojená aj pre prípady, kedy si neviem rady.

A presne z tohto dôvodu sa ľudia svojím spôsobom boja aj ezoteriky. Veda a náboženstvo poznajú “(jedinú) správnu odpoveď”. Ezoterika pozná len správne otázky. A odrazu sme konfrontovaní s našou malosťou a zraniteľnosťou a obmedzenou schopnosťou pochopiť to, čo sa deje… Lenže tú hrôzu tomu dodávame len my a naša myseľ, ktorá nám vykresľuje to najhoršie, čo si dokážeme predstaviť. Ak máte dobre rozvinutú predstavivosť, nečudujem sa, že sa vám trasú kolená… Sen Planéty nám hovorí, čo je čo. Nemusíme rozmýšľať. Keď dodržiavame ten systém interpretácií, ktorý bol do nás vovychovávaný, máme vždy niekoho, kto dokáže overiť, že nám nešibe. Tak sa učíme spoliehať na mienku iných ako meradlo našej správnosti.

A potom vyletíte z tejto “konsenzuálnej reality” a odrazu vidíte niečo, čomu nerozumiete a na čo nemáte ani názvoslovie, ani mentálny model. 🙂

A tu už sme sa dostali k “videniu” (v knihe sa píše kurzívou, aby bolo jasné, že ide o bosorácke videnie). Ja v citátoch kurzívu používať nemôžem, tak siahnem po uvodzovkách, hoci to budú zas zanorené uvodzovky. (A sorry, ale niet tej sily na svete, ktorá ma donúti zmieriť sa s JÚĽŠom a písať “úvodzovky”; slúžia predsa na uvádzanie, a nie na úvádzanie priamej reči! Som zvedavá, či za tieto “zlepšovacie návrhy” dostávajú aj nejaké prémie. 😕 )

Takže ideme na “videnie”:

Od začiatku môjho učenia popisoval don Juan koncepciu “videnia” ako zvláštnu schopnosť, ktorú si človek môže vybudovať a ktorá mu umožňuje pochopiť “definitívnu” podstatu vecí.

Za tie roky učenia som si vytvoril predstavu, že to, čomu sa hovorí “videnie”, je intuitívne pochopenie vecí alebo schopnosť okamžite čomusi porozumieť, alebo prípadne schopnosť vidieť za ľudské interakcie a odhaliť skryté zmysly a motívy.

A preto, aby sme sa vrátili ku Carlosovmu zážitku s nočným motýľom, don Juan mu povedal, že poznanie je nočný motýľ. To Carlosovi nešlo do hlavy, pretože 1. neveril tomu, že poznanie je nočný motýľ (veď kto by aj veril, pravda?), ale navyše 2. on nevidel motýľa, ale človeka, ktorý sa premenil na vtáka. Don Juan odpovedá:

“Nemám skryté zmysly. Motýľ je motýľ. Myslel som, že po všetkom, čo si už dokázal, budeš mať dostatok sily na to, aby si “videl”. Miesto toho si zahliadol človeka – a to nebolo skutočné “videnie”. /…/ Napoly si sa pozeral a napoly si “videl”. V tomto stave, aj keď si nebol úplne v svojom obvyklom rozpoložení, bol si ešte stále schopný nasadiť svoje poznanie sveta.”

“Ako som nasadil svoje poznanie sveta?”

“Tvoje poznanie sveta ti povedalo, že v kroví sa nachádzajú len zvieratá na postriežke alebo ľudia ukrytí v kríkoch. Zachytil si sa tej myšlienky a prirodzene si musel nájsť takú interpretáciu, aby tvoj svet vyhovoval tejto myšlienke.”

“Ale ja som vtedy vôbec nerozmýšľal, don Juan.”

“Tak to nenazvime myslením. Je to skôr zvyk vnímať svet spôsobom, aby vyhovoal naším predstavám. Ak nevyhovuje, jednoducho ho znásilníme, aby začal vyhovovať. Motýle veľkosti človeka u teba nepredstavujú ani len možnosť, a preto to, čo si v kríkoch videl, musel byť človek.”

Toto mi pripomína jednu moju skúsenosť. Na pochôdzkach čakrami som v koreňovej mala slona, neskôr stádo slonov. Dávali mi bezpečnosť a stabilitu, čuch som mala vypnutý, takže mi nesmrdeli, a preto som za nimi chodila rada a nechala som sa vyložiť na chrbát a niesť stepou. No a jedného dňa, ako sme tak kráčali stepou, zaregistrovala som, že ten pohyb sa nijako nezmenil, ale slony sa jednoducho odtrhli od zeme a kráčali vzduchom. Bolo to náramne kúúl a vytešovala som sa z toho. A potom, neskôr, v rozhovore s Michaelom (myslím) som sa posťažovala, že všetci vidia jednorožce, len ja nie. A on sa zasmial: “Tak my ti pošleme jednorožca a ty z neho urobíš čo? Lietajúceho slona?” To preto, že v mojom popise sveta nebolo miesto pre jednorožce, ale akosi mi netrhalo žily, že slony lietajú. 😉

Carlos si to pomenoval, že ide o reflektívnu povahu nášho sveta. Svet musí vyhovieť svojmu popisu – teda popis sveta reflektuje sám seba. Miguel Ruiz tomu hovorí Sen planéty. Sú to vzájomne dohodnuté a zaužívané interpretácie, ktoré vytvárajú naše porozumenie “čo je čo”. Tieto sa potom premietajú do našich individuálnych príbehov a tým reflektujú samé seba. Vytvárajú náš interpretačný systém a ten funguje nasledovne: niečo navnímame a nájdeme tomu najbližšiu už existujúcu interpretáciu a narábame s tým, akoby to bola daníá vec. Presne ten princíp poznám aj z channelingu: nie že ti niekto “hovorí” pravdu, ale pravda je “tam vonku” a ty si z nej stiahneš to, čo si pripravený vnímať.

“To je tá bolesť so slovami. Vždy nás nútia cítiť sa osvietene, ale keď sa otočíme a čelíme svetu, tak nás zakaždým nechajú v štichu a skončíme s tým, že vnímame tak, ako sme vnímali odjakživa, bez osvietenia. Preto bosorák radšej koná ako rozpráva – a takto nadobúda nový popis sveta, taký, v ktorom hovorenie nie je až také dôležité akde nové skutky dávajú nové vhľady.”

K tomuto sa mi hodí aj jeden z citátov Jiddu Krishnamurtiho:

Človek nedokáže pochopiť nič intelektuálne – možno počuješ slová, poskytuješ vysvetlenia, zisťuješ príčiny, ale to nie je porozumenie. Porozumenie – keď sám seba pozoruješ – nastáva len vtedy, keď myseľ vrátane mozgu je úplne nastavená na prijímanie. A človek nie je nastavený na prijímanie, keď si sústavne interpretuje a pretlmočuje všetko, čo vidí, podľa vlastného svetonázoru.

Aby sa mozog, myslenie, interpretovanie a zdôvodňovanie prerušili, potrebuje bojovník zastaviť vnútorný monológ. Don Juan vravel, že jediné, čo v tejto oblasti má navyše nad Carlosom, je to, že pozná bosorácke vysvetlenie sveta, takže si hovorí odlišné veci ako Carlos.

A tu som sa začala chytať. Už som spomínala, že akosi “nevidím”. Nech pozerám, ako pozerám, každý človek je u mňa hlava-trup-ruky-nohy, ale akosi nikdy nie “svetelná guľa”. Ako to Carlos s donom Juanom rozoberali, uvedomila som si, že to preto, že som naučená človeka vnímať ako hlava-trup-ruky-nohy. A kým nezmením toto vnímanie, neuvidím nič iné. Takže ododnes sa ide naprogramovať na človek = “svetelná guľa”, žiadne “hlava-trup-ruky-nohy”. Uvidíme, ako dlho potrvá, než to dôjde do podvedomia… :-/

“Kedykoľvek si prestaneš hovoriť, svet sa zrúti a na povrch vyplávu naše mimoriadne stránky. Si, aký si, pretože si hovoríš, že si taký.”

Don Juan pokračuje:

“Bojovník vychádza z presvedčenia, že jeho duch je nevyvážený; vďaka životu v plnej kontrole a pri plnom vedomí, ale bez nutkania alebo netrpezlivosti, robí, čo vie, aby obnovil túto rovnováhu. V tvojom prípade, ako u všetkých ľudí, tvoja nevyváženosť bola výsledkom súčtu všetkého tvojho konania.”

Z čoho mi vyplýva, že nemá význam pohybovať sa istým spôsobom “v svete ľudí” a potom iným spôsobom “v svete mimo hmoty”, pretože ak naša rovnováha je súčet všetkých našich akcií, tak potom jedno ruší druhé a buď dokážeme dosiahnuť ideálny rovnovážny stav, kedy jedna fyzická akcia bude vyvážená jednou mimofyzickou, alebo potom to zasa celé rozhasíme. Tak mi z toho vychádza, že človek by mal byť “bosorák” rovnako medzi ľuďmi, ako aj v svete energie, a mať len jeden prístup pre oba svety. Čo môže byť dosť problematické vo fyzickom svete, kde každý má veľmi presnú predstavu o tom, ako by ste sa mali správať, vyzerať a čo by ste mali uznávať ako svoje hodnoty. 😕

“Na tomto svete niet ničoho, s čím by sa bojovník nedokázal vysporiadať. Vieš, on sa bojovník považuje za už mŕtveho, takže vlastne nemá čo stratiť. To najhoršie sa mu už prihodilo, a preto si udržiava kľud a jasnú hlavu; súdiac podľa jeho slov alebo činov, nikdy by si nepovedal, že už čelil všetkému.”

Potom kapitola pokračuje tým, že don Juan viedol Carlosa k tomu, aby “videl” ľudí.

“Najprv potrebuješ zastaviť vnútorný monológ, potom si potrebuješ vyvolať obraz toho, koho chceš “vidieť”; každá myšlienka, ktorú držíš v hlave v okamihu vnútorného ticha je vlastne príkaz, pretože niet iných myšlienok, s ktorými by konkurovala.”

/…/

Don Juan povedal, že pocit je jediné, čo skutočne zaváži. Povedal, že moje pocity boli mierkou odhadu stavu toho človeka, ktorého som “videl”.

Povedal, že hríbovité tvary sú základný tvar ľudských bytostí, keď ich bosorák “vidí” z diaľky, ale keď priamo čelí človeku, ktorého “vidí”, tak bosorák vníma niečo ako vajcovitý zhluk svetelných vlákien. /…/ Každá črta toho hríbovitého tvaru mala špeciálny význam.

A tu si spomínam, keď som sa raz pozrela energeticky na energiu Isiaris (čo je “don Juan” u Castanedu). Mal hríbovitý tvar, ale nebol hladký hríb, ale hríb-dikobraz – na všetky strany z neho trčali “ostne”. Vtedy som si to vysvetlila tak, že to sú všetky netradičné pozície kotviaceho bodu (a teda aj realít), ktoré je schopný vnímať.

Kedysi som “videla” ľudí v jednej skupinke a časť z nich boli svetelné gule a jeden bol tiež hríb. Ale predpokladám, že to bolo v čase, kedy som túto knihu čítala po prvýkrát, takže som sa do tohto videnia mohla aj zhypnotizovať. Jedno však viem: o “ježatom hríbe” som nikdy nikde nečítala ani nepočula, takže to bolo čosi, čo som skutočne “videla”.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.