Pobozkať Diabla

gods gladiatorsTak sa dnes dostávam znova ku knižke God´s Gladiators od Stuarta Wildea. Nečíta sa mi dobre, on je “ufáň” a tých ja nemusím, ale sú tam pasáže, kedy cez jeho ufáňsku paranoiu hovorí čosi vyššie, múdrejšie – a vtedy to hovorí ku mne. Už som si našla algoritmus, ako na to, a zažila som zopár parádnych “prepleskov” 😉 …

1. O Obeti a Dobrom človeku

Čítať ďalej

Reklamy

Z herca pozorovateľom: stalkovanie

1896729_690675150992354_54781275_nV skupine študentov Carlosa Castanedu som sa dnes vytešila z konverzácie. Niekto sa tam ozval, že by potreboval ľudskými slovami a polopatisticky vysvetliť, čo to ten stalking vlastne je. Pamätám si, ako som k tomu dlho iterovala ja sama a teraz tam kočka Lydia Desai hodila definíciu, že si ju hneď prenášam sem 🙂 :

V prvej pozornosti (=naša denná realita) by stalking znamenal sledovať sa objektívne ako nezúčastnený pozorovateľ… odhaliť svoje silné a slabé stránky a neutralizovať ich, aby si získal mal prístup k svojim reakciám na situácie a ľudí v tvojom živote a získal maximum z každej situácie miesto toho, aby si v nej bol obeť alebo páchateľ/Sudca (sebaľútosť a sebadôležitosť). Čítať ďalej

O Obetiach, Sudcoch a pocite, že to Pánbožko zas raz zbabral

empatiaNa fejsbúku Roberta Betza som postrehla úvahu o tom, ako kritizovanie iných v nás posilňuje rolu Obete. Ak v sebe pociťujeme potrebu kritizovať iných, ešte sme sa nedostali do stavu, kedy si ceníme sami seba a kedy sa máme radi takí, akí sme. Platí: čím menej máme radi sami seba, tým viac kritizujeme iných. A platí to aj ako opačný signál: čím viac kritizujeme iných, tým väčší vnútorný boj zvádzame sami so sebou.

Pocit “lásky” (alebo pohody, tolerancie po mojom) totiž nepotrebuje na tom druhom nič meniť, nič upravovať, nenútime daného človeka, aby sa napasovával na našu predstavu o tom, ako by mal vyzerať. Inými slovami – akceptujeme, že Boh vedel, čo robí, keď ho stvoril. 😉 Nenadraďujeme našu predstavu o svete božej predstave o svete. Čítať ďalej

Rozdiel medzi „poradiť “ a „odsudzovať“

sakmisJudge-Trevor-Faber1Každý deň premýšľame o iných ľuďoch a tieto myšlienky sú často sprevádzané aj emóciami. Myšlienky aj emócie sú naše a títo iní ľudia ich nemajú a necítia. Pretože majú vlastné myšlienky a emócie, rovnako o sebe, iných aj o nás. Možno si to ani neuvedomujeme, ale k iným vždy pristupujeme v porovnaní so sebou samým. A preto ak niečo niekomu „vyčítame“, tak preto, že sa to v nás nejakým spôsobom odráža. (Vidím a vnímam len to, čo poznám.)

Stále, ak niekoho posudzujeme, skúsme sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť nad tým, čo a prečo sa to v nás odráža. Možno to nepochopíme hneď, lebo si sami pred sebou nedokážeme určité veci priznať. Ak sa to stále týka tých istých vlastností, ktoré sú našim obľúbeným cieľom posudzovania, máme v sebe tento problém my sami a dokážeme ho s trochou sebareflexie a pokory nájsť. Čítať ďalej

Pravda o našom príbehu – pravda o našich emóciách

Toto je vybraný odsek z knihy Miguela Ruiza Voice of Knowledge (po slovensky zrejme Hlas toho, čo vieme, hoci kedysi som to prekladala ako Hlas poznania, ale teraz korigujem svoje vnímanie). Dospela som k názoru, že Ruiz hovorí o tom, čo “vieme”, berieme za fakt a nespochybňujeme ani neskúmame, či je to skutočne tak.

Úryvok je bližšia sonda do “nášho príbehu” (a miestami upravovaný preklad, takže je v ňom aj kus slovenčiny, pretože to už je veky, čo som dokázala písať po česky):

Jak poznáme, co je pravda, když skoro všechno, co jsme se naučili, je lež? Jak poznáme, co v nás je pravdivé? Ačkoli mi to trvalo dlouho, nakonec jsem na to přišel. Pravdivé jsou naše emoce. Každá emoce, kterou cítíme, je pravdivá, je. Zjistil jsem, že každá emoce přichází z našeho ducha, z naší integrity; je naprosto autentická. Čítať ďalej

Stopovanie môjho strachu

Strach ma vlastne sprevádzal celý môj život. Stále som sa o niečo bál. Už ako malý človiečik som sa bál, že po mňa v noci príde bubák a odnesie ma niekam, nevedno kam, ale určite to bude totálna tragédia a možno prídem aj o život 🙂 Potom som sa zase bál, aby ma rodičia dostatočne mali radi a aby som neprišiel o ich pozornosť a ak o ňu prídem, tak je koniec…niečoho. Nasledovalo prijatie do partie v škole, kde som sa bál, že ak ma neprijmú, tak bude koniec môjho spoločenského bytia.  1. zlé známky v škole, kde som sa bál, že ak nebudem mať dobrú známku, tak zas končí moje rodinné bytie a rodičia ma celkom určite prizabijú a potom 1. lásky, kde som mal pocit, že ak o ne prídem, tak môj život končí už na dobro a potom 1. práca, kde som sa bál, že ak nebudem dosť dobrý, tak končí môj život ako samostatný jedinec a že proste nie som dosť dobrý na to a ono, atď. 😀

Čítať ďalej

Beriete všetko príliš osobne?

Z newsletteru Marci Shimoff, kde spomína, že takmer pre 5 rokmi, kedy písala svoju knihu Happy For No Reason (ja ju poznám ako paraliminálnu nahrávku, ktorá mi pomohla zmeniť vnímanie zo “svet je nepriateľský” na “svet je priateľský”) robila interview s neuropsychológom Rickom Hansonom. Rick Hanson vysvetľoval, ako funguje “šťastný mozog”. Podľa neho sa mozog správa ako hliníkový hrniec pri negativite a teflónová panvica pri pozitivite: negatívne sa prichytí a drží, kým pozitívne sa zľahka zlúpne. Inými slovami: človek je naprogramovaný na prevažne negatívne reakcie na podnety.

Rick Hanson napísal novú knihu, Just One Thing, z ktorej Marci Shimoffová uviedla nasledovný úryvok “Neberte to osobne” (prerozprávané, nie doslovný preklad). Je to moderná verzia príbehu starého taoistického majstra Čuang-C: Čítať ďalej

Zo stalkovacej skupiny: štartujeme štvrtou dohodou

Keď som plánovala, ako stalkovať, navrhla som si postup: mesiac na každú dohodu s výnimkou štvrtej; tú začať ako prvú a stalkovať ju paralelne pri všetkých ostatných, pretože to je jediný spôsob, ako 1. ustáť tie ostatné a 2. odstalkovať túto štvrtú dohodu.

Ruizova štvrtá dohoda sa volá „rob vždy najlepšie, ako dokážeš“ (Always Do Your Best).

Táto dohoda tvorí základňu pre hocijaké iné zdravé životné návyky, teda aj pre tie zvyšné dohody 1-3 a 5. Je to niečo ako „vykonávacia smernica“ 🙂 . A nasledovný text je upravený článok zo stalkovacej skupiny: Čítať ďalej

Je problém myslenie… alebo cítenie?

Dnes mi prišiel citát, ktorý mi padol nesmierne dobre. Lepšie mu porozumiete, ak nebudete brať “myslenie” a “cítenie” ako momentálnu činnosť, ale ako typ energie, cez ktorý si vymieňate informácie so svetom okolo vás:

“Život je komédia pre tých, čo myslia – a tragédia pre tých, čo cítia.” Horace Walpole

(Life is a comedy for those who think… and a tragedy for those who feel. Viac citátov Horacea Walpolea.) Čítať ďalej