Dnes, ako som bola vonku rýľovať, mala som rozhovor s Gabrielom. Bol o tých, čo už nie sú… Píšem len z pamäte, takže to ešte môže byť zašumené…
Spomínam si, ako to začalo. Vyťahovala som pri Blekinkovom hrobíku zo zeme pýr, keď tu som zacítila na nohe, ako sa mi o ňu niečo otiera. Pozrela som sa. Nič tam nebolo, dokonca ani burina sa jej nedotýkala, ale pocit otierania zostal, hoci sa nič neotieralo… Nebolo to prvýkrát; v posledných pár dňoch som mala tento zážitok viackrát, tak som sa spýtala, či je to Blekinko. Gabriel mi potvrdil, že je a že mi prišiel ukázať, že ma má ešte stále rád. Čítať ďalej