Pôvodne som si myslela, že napíšem názov “Slovák má tendenciu vyjadrovať sa nie k myšlienke, ale k jej autorovi”. Potom mi napadlo, že ale to by som sa zachovala presne ako “Slovák” 😀 a tak idem radšej písať situáciu, než to nejako nazvem…
Moja stará bolesť. Zverejníte svoj názor. Niekto s ním nesúhlasí. A napíše ako odpoveď, že to ste ale pekný blb.
🙂 Stretli ste sa s tým? Čítať ďalej
Výpisky z 3. kapitoly, Vedomosti a pripútanosť.
Než pôjdem ďalej, v tejto kapitole som sa musela potýkať s prekladom slova “knowledge”. Prekladá sa rôzne: vedomosti, poznanie, ale ja tu kvôli logike veci budem používať “to, čo vieme/poznáme”.
Som zodpovedný len za to, čo hovorím; nie som zodpovedný za to, čo ty počuješ. — don Miguel Ruiz
Dnešným článkom prispela Maja a volá sa Nebuďme odrazom nevyrovnanosti iných – alebo Ako sa stať cynikom voči útokom:
Tí, ktorí potrebujú spôsobovať pocity viny a hanby iným, sami pociťujú vinu a hanbu. Tiež tí, ktorí potrebujú vyvolávať u iných pocity strachu, sami pociťujú strach. Odrážame len to, čo máme v sebe, šírime to do okolia a postupne sa tieto pocity vo vibráciách prenášajú ďalej.
Keď k nám niekto pristúpi s úmyslom obviňovať nás alebo inak negatívne ovplyvniť, je lepšie nezúčastniť sa tohto procesu v roli obete (rovnako ani otočiť situáciu a napádať jeho). Už pri samotnom vyhováraní a obhajovaní sa (sme obeť), sa u nás pocit viny vytvoril a snažíme sa s ním bojovať. Ale bojovať nie je treba, pretože tento pocit začne existovať ešte silnejšie. Ak na neho nepristúpime, nemá šancu v nás žiť. Na začiatku je to len ilúzia, ktorú sa rozhodujeme prijať, neprijať alebo premeniť. Čítať ďalej
“Načúvam druhým bez predsudkov a posudzovania. Každý človek má právo veriť tomu, čomu chce veriť; má právo povedať čokoľvek, čo chce povedať. Miesto toho, aby som zaujímal stanovisko k tomu, čo iní ľudia hovoria, počúvam a dávam najavo svoj rešpekt.” — don Miguel Ruiz
(I listen to others without judgment. All people have the right to believe whatever they want to believe; they have the right to say whatever they want to say. instead of judging what other people say, I listen and show my respect. )
Tomuto pravidlu sa v teórii komunikácie hovorí aj aktívne počúvanie – počúvať toho druhého s úmyslom pochopiť, 1. čo chce povedať a 2. prečo veci hovorí tak, ako ich hovorí (v tom aj: čo si myslí o veci, o sebe a o mne a čo odo mňa očakáva ako reakciu).
(I listen to the intent behind words. When I open myself to the truth and really listen, I understand the intent of a message; I feel the truth behind the words. The words lose their value, and the only thing that remains is the truth. )
Toto je trošku ošemetné ruizovské pravidlo, pretože treba vysokú dávku sebadisciplíny na to, aby fungovalo. Ak vyštartujeme priamo ním a neurobíme si predchádzajúce ruizovské “domáce úlohy”, pravdepodobne nebudeme “skutočne načúvať”, ale si len urobíme predpoklad o úmysle toho druhého a potom budeme ten predpokladaný úmysel hľadať v hocičom, čo povie. To znamená, že budeme k nemu pristupovať z našej interpretácie, nie z úprimnej snahy porozumieť. Čítať ďalej
Toto je ďalší z článkov, prebratý z blogu Garyho Ellisa. Je trochu kresťanský, takže budem krátiť 🙂 , ako len viem, ale nechám to, čo je pre mňa podstatné.
To, čo preskočím, je biblický citát, ktorý bol jednak po anglicky a jednak som mu nerozumela a ani ma to nenutkalo pochopiť. Od toho citátu sa Ellis odpichol a rozobral hebrejské slovo Yad, ktoré sa najčastejšie prekladá ako “ruka”, ale niekedy aj “sila, moc” a v tom citáte sa hovorilo doslova o “ruke tvojho jazyka”.
A teraz už Ellis: Čítať ďalej
(I am one half of my message. Other people are the other half. I am responsible for what I say, but I am not responsible for what people understand. Other people are responsible for what they understand. They are the ones who give meaning to every word they hear.)
K NLP (neurolingvistickému programovaniu) som sa dostala doslova ako slepá kura k zrnu. Majiteľ našej firmy nebol celkom hepi z toho, ako sme sa nevedeli vyhrabať z červených čísel. Uvedomoval si, že príčiny môžu byť rôzne: buď zle odhadli správanie pre nich neznámeho trhu (na čo sme ich upozorňovali ešte pred založením firmy) alebo si do pozície manažmentu obsadil neschopákov. Tak sa rozhodol zistiť, ktorá verzia je tá správna. Naskytla sa možnosť poslať ma na firmený NLP-seminár. Vyslal tam aj svojho externého podnikového poradcu a lektorovi prikázal, aby z nás dvoch urobil pracovnú dvojicu. A tak kým ja som sa učila NLP, poradca ma skúmal. (Samozrejme, keďže som osoba od prírody naivná, netušila som ani fň. 😕 )
Neviem, či to poznáte – sú semináre, kde dostanete spústu materiálov, skriptá a cvičenia a keď odchádzate, síce ste sa veľa dozvedeli, ale v každodennom živote sa aj naďalej správate ako divá sviňa – rozrýpete všetko, na čo dosiahnete… 😦 A potom sú aj semináre, kde nedostanete ani papierik (okrem záverečného certifikátu), čudujete sa, ako to niekedy budete reprodukovať, ale keď za sebou zatvoríte dvere učebne, váš život sa poberie celkom novými koľajami… Odrazu svet vidíte v celkom inom svetle. Čítať ďalej
Kladenie otázok je spôsob, ako sa niekedy snažím “donútiť” svojho poslucháča, aby si uvedomil, že to čo tvrdí, z môjho pohľadu nie je pravda a teda, že sa mýli. Ja som nad vecou a tak kladiem iba otázky, ktoré keď nebudú pochopené, nič sa vlastne nestane, moja pravda nebude vo svojej podstate ohrozená. V najhoršom prípade, nasadím dotyčnému chrobáka do hlavy, čo nakoniec aj tak vedie k môjmu zámeru, vmanévrovať svojho poslucháča do môjho uhla pohľadu a docieliť tak jeho pochopenie, resp. aspoň zamýšľanie sa nad mojím uhlom pohľadu.
Je to to vlastne forma spätnej väzby. “Toto a toto sa mi nepáči, na tom ako si to a to povedal/a, alebo nepáči sa mi ako to a to robíš”. Je to ale takisto aj forma spätnej väzby, cez ktorú sa sám snažím niečo dozvedieť o pohľade toho druhého.
“Prečo to a to, tak a tak robíš? Nie je to správnejšie, lepšie, ak to budeš robiť tak, ako to robím ja?”.
Tento priamy spôsob spätnej väzby sa mi ale veľmi neosvedčil, pretože často vedie pri dominantných tipoch poslucháčov / prijímačov ku konfliktu, lebo 2. strana to hneď chápe ako kritiku, že to a to robí vlastne zle a ono to aj je vlastne správne pochopené, lebo kritika je forma spätnej väzby, teda aspoň podľa mňa. Čítať ďalej
Zo stalkovacej skupiny:
Už som sa trochu vyhrabala z prenosu stránky a navyše mi posledné dni po kúpeľni lozili mravce a upozorňovali ma, že zanedbávam “skupinové”, tak som sa rozhodla zasa nakopnúť trochu moje stalkovanie piatich dohôd. (A hlavne som sa ráno pristihla, ako sama sebe z nejakého divného dôvodu vysvetľujem užitočnosť parafrázovania, čo som odinterpretovala ako “operený nákop” 😛 .)
Takže: vybrali sme si tému (ne)robenia predpokladov. Mala som pôvodne pocit, že tu som z toho krásne vonku a budem sa blýskať ako najmúdrejšia, najúžasnejšia a najzručnejšia 😛 , ale realita mi otrčila prostredník… Keď odhliadnem od ezoterickej oblasti, kde sa skutočne držím celkom dobre, v dennom živote predpokladám v jednom kuse! 😳 Niekedy preto, že nemám čas overovať si, inokedy (a oveľa častejšie) preto, že nemám odvahu alebo chuť overovať si. V dennom živote si totiž uhrávam svoje maličké egúšikoviny a to ma vedie k tomu, že sa držím predpokladov, pretože keby som si ich overila, veci by mohli začať vyzerať inak, ako ich vnímam v súčasnosti – a to by mohlo podriapať fasádku môjho egúšiatka-cicúšiatka… Čítať ďalej
