Vidím či nevidím?

Veľká časť toltéctva sa točí okolo “videnia”, aj keď po istom vplyve ruizovcov ho už nepovažujem za také ústredné. Rozhodne je to “najbosoráckejšia” kvalita, ktorá dodáva ľuďom pocit špeciálnosti. A preto kdekto “vidí”.

Ako ale vieme, že skutočne vidíme? Že to, čo dostávame ako informácie, nie je skreslené našimi vnútornými prianiami a nastaveniami? A že skutočne “vidíme” a nie len namýšľame si?

Veľkú úlohu zohráva ľudská psychika. “Videnie” podľa toltékov totiž nie je proces týkajúci sa očí, ale hocijaký príjem informácií od Večnosti (=”z mimofyzickej reality”). Komplikuje to to, že oči môžu zohrávať funkciu vstupného kanálu. Navyše to komplikuje to, že skutočnému vstupnému kanálu hovoríme Tretie oko. Takže vidíme očami alebo Tretím okom – a tak máme tendenciu stotožňovať “videnie” so zrakovými vnemami. A ak nemáme patričný zrakový vnem, môžeme si myslieť, že ešte “nevidíme”.

Ale viete, že časť ľudstva má svoje Tretie oko naladené na príjem cez brucho? Napríklad ja mám. Cez oblasť okolo soláru dostávam informácie a tie potom dekódujem z pocitov na vnemy. A aby to nebolo celkom jednoduché, nejaké informácie dostávam aj cez oči. 😕

Keď to s tými očami začalo, pristupovala som k tomuto vnemu s veľkou rezervou a všetko som spochybňovala. Potom som kdesi pochytila, že podvedomie sa nastaví na očakávanie a ak ja očakávam, že toto všetko sú len zrakové klamy, ktoré treba korigovať, tak ich moje podvedomie proste “odkoriguje” a ja budem vidieť figu borovú. Keďže figy borové ma nezaujímali, v tú ranu som prestala pochybovať o tom, či vôbec dostávam nejaké zrakové vnemy a začala som ich obzerať. Bola to zábava, zakaždým som poďakovala za vnem, snažila sa ho rozpitvať (a väčšinou som “netrafila” ani na kilometer okolo cieľa 😉 ) a dávala som si pozor, aby som to nepovažovala ani za otravu ani za úchylku – chcela som viac toho istého. Postupom času moje zrakové vnemy silnejú, hoci často to nie sú “zrakové vnemy”, ale len pocit, že tam niečo je a má to taký-a-onaký tvar.

Ale ešte stále som nevedela povedať, či teda vlastne “vidím” alebo nie.

Predvčerom ráno som si otvorila Lujana Matusa a počítala som si v ňom. Ďalší zo žiakov nastolil otázku videnia a vztiahol ju k vnútorným obrazom/predstavám a vonkajším obrazom, ktoré som už rozoberala (teda: Matus rozoberal 😛 ). Pýtal sa, či skutočne videnie je výsledkom čistého srdca (=nezaťaženia emóciami a prianiami) a pokiaľ srdce nie je čisté, či sa nepohybuje vidiaci na hranici kontrolovaného úletu.

🙂 Pekná úvaha – kontrolovaný úlet voči sebe samému. Tvárenie sa (a verenie), že “vidím”. 🙂 (A vnucovanie tohto názoru všetkým ostatným, ktorí o tom pochybujú – o to hlasnejšie, o čo viac pochybujú.) Viaže sa to s tým pocitom “som špeciálny”, ktorý som už spomínala… a je to v priamom protiklade s učením moderného toltéctva. Dlho mi trvalo, než som pochopila, že aj Ruiz učí ľudí “vidieť” — len to tak nenazýva, nikde to tak nepomenúva. Ale robí to, na čom zlyhal don Juan u Castanedu a Théun Mares u tých pár ľudí, ktorých poznám, že sa k nemu hlásia – učí nás odstupu od seba samých, aby sme necítili potrebu prichodiť si “špeciálni”. Robí to cez teóriu “nášho príbehu”. Najprv nás učí nebrať reakcie iných ľudí na nás osobne a vytvára v nás pochopenie, že ich reakcia na nás je len reakcia na “ich príbeh” o nás. T.j., že existuje nejaký “ich príbeh”, ktorý nie je “realita”. Keď s tým frčíme už dlhšiu dobu, dostaví sa tiché poznanie: ak oni majú o všetkom “svoj príbeh”, nemáme takýto “svoj príbeh” o všetkom aj my? A ak áno, ako vyzerá?

A začíname automaticky a bez veľkých procesných zručností odbúravať naše samonastolené obmedzenia. 🙂 Začíname si čistiť cestičku k nášmu “čistému srdcu”, teda vnímaniu bez predsudkov a očakávaní (alebo aspoň uvedomovaniu si, že tam nejaké predsudky a očakávania môžu byť).

Lujan Matus na otázku svojho žiaka odpovedá:

“Ako som už povedal, vidiaci môže byť uvrhnutý do drám v počiatočných štádiách. Keď však začneme vidieť, srdce okamžite vie, čo vidí. Ak nevidíme, musíme trpezlivo čakať na príležitosť, ktorá videnie prinesie. Tretie oko interpretuje toto videnie v spolupráci s esenciou srdca. Všetko videné automaticky vieme. Niet ničoho na spochybňovanie, len udalosti na pozorovanie. Bezchybnosť jedinca rozhodne, či treba jeho integritu nasadiť na videnú situáciu, alebo či treba len zotrvať v roli pozorujúceho.”

Niet ničoho na spochybňovanie, len udalosti na pozorovanie. 🙂 Ďakujem, Lujan Matus. Keď som pred časom (marec-apríl) prvýkrát zaregistrovala tento stav, nevedela som ho dekódovať, tak som ho len vzala na vedomie. Bolo to pre mňa také nezvyklé, že som sa čudovala, ale poďakovala som a chcela som viac. 🙂 Vôbec som si neuvedomila, že začínam vidieť. 🙂

Mimochodom, veľmi sa mi páči diplomatičnosť Matusa: “ako som už povedal…” miesto “nessss- ma”… 😆

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.