Ako prichádzame o sebalásku

by Emma McEvoy PhotographyZ blogu Aleša Kalinu som si ukradla článok Míše Zdráhalovej Sebeláska – alfa a omega spokojeného života. Venujem ho Jarke a sebe a všetkým v Pathworkingovom klube Boslaalu 🙂 :

Mnoho lidí vyrostlo v přesvědčení, že mít rád sám sebe je ošklivé. Správné je myslet na druhé. Říkat „ne“ je drzé a arogantní. Pokud však chceme v přítomnosti dosáhnout trvalého pocitu štěstí, je na čase naučit se milovat sebe sama a stavět sebe na první místo.

Já sama jsem vyrůstala v rodině, kde myslet v prvé řadě na sebe a ještě si za tím hrdě stát bylo jako říkat ta nejhorší sprostá slova. A přitom se dítě narodí přirozeně nastavené na sebelásku. Cítí se dokonalé, nádherné, grandiózní. Automaticky ví, že si zaslouží pozornost a péči svých blízkých. Čítať ďalej

Ako si budovať sebalásku

Dnes som na fejsbúku našla úžasnú osobnú spoveď Kathryn Yarborough:

1958370_465308020235646_573021415_n

Tri kroky k sebaláske:
1. Pozri do zrkadla.
2. Pozri sa sám sebe do očí.
3. Povedz: “Mám ťa rád.”

Robím toto cvičenie už roky. Keď som začínala, ledva som sa na seba dokázala pozrieť a keď aj, tak so slzami v očiach… Po čase som sa už dokázala na seba usmiať. A teraz… cítim bezvýhradnú lásku a radosť zakaždým, keď toto cvičenie robím.

Ak ste to neskúšali, dajte tomu šancu. Zmení vám to celý život.

Aj sebaláska je “emocionálny sval” a ako taký ho treba trénovať. A voľne podľa bosoráckeho pravidla “fake it till you make it” (pretvaruj sa tak dlho, až sa nestaneš tým, ako čo sa tváriš) treba najprv preddavkovať to, čo chceme na konci späť od Univerza… Takže do toho. Cvičme. Čítať ďalej

Stopovanie môjho strachu

Strach ma vlastne sprevádzal celý môj život. Stále som sa o niečo bál. Už ako malý človiečik som sa bál, že po mňa v noci príde bubák a odnesie ma niekam, nevedno kam, ale určite to bude totálna tragédia a možno prídem aj o život 🙂 Potom som sa zase bál, aby ma rodičia dostatočne mali radi a aby som neprišiel o ich pozornosť a ak o ňu prídem, tak je koniec…niečoho. Nasledovalo prijatie do partie v škole, kde som sa bál, že ak ma neprijmú, tak bude koniec môjho spoločenského bytia.  1. zlé známky v škole, kde som sa bál, že ak nebudem mať dobrú známku, tak zas končí moje rodinné bytie a rodičia ma celkom určite prizabijú a potom 1. lásky, kde som mal pocit, že ak o ne prídem, tak môj život končí už na dobro a potom 1. práca, kde som sa bál, že ak nebudem dosť dobrý, tak končí môj život ako samostatný jedinec a že proste nie som dosť dobrý na to a ono, atď. 😀

Čítať ďalej

Sme pripravení byť Láska?

Pri úvahe, že vlastne sme všetci jedno a zároveň sme oddelení a v tejto dobe sa približujemse k momentu, keď nebudeme pociťovať oddelenie, budeme jeden celok, jedno vedomie s tým, že si zostaneme vedomí samých seba sa mi naskytla otázka, ako ďaleko sme na túto situáciu pripravení?

Zoberme si napríklad naše myšlienky a pocity. Ako sme, ako je každý z nás pripravený zdieľať svoje myšlienky? Ako sme si vedomí, že každá myšlienka vytvára realitu a materializuje sa? Čítať ďalej

Ako si vyrobiť “okamih lásky”

“Možnože dnešok by mohol byť okamihom očisty, okamihom odpustenia a vďaka tomuto vyhojeniu aj okamihom lásky.” — don Miguel Ruiz

(Perhaps today can be a moment of cleansing, a moment of forgiveness, and through this healing, a moment of love.)

Priznávam, nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale dáva mi to zmysel: Keď sa zbavím svojich človečích “ukrivdení”, keď na nich prestanem lipnúť, pretože už nepotrebujem, aby vytyčovali moje hranice voči zvyšku sveta, dochádza u mňa k “otvoreniu” aj pre iné pohľady na danú záležitosť. Je to proces hojenia starých rán – a väčšina týchto rán nie sú rany, ktoré nám niekto uštedril, ale sú to rany, ktoré sme si spôsobili my sami – tým, ako sme na nepriaznivú situáciu zareagovali. 😕 Čítať ďalej

Ako sa vyliečiť z pocitov previnenia?

Tento článok prišiel od Misy Hopkinsovej zrovna vtedy, kedy som dokončila spracovávanie vystúpenia Waynea Dyera, v ktorom spomínal aj pocit previnenia a povedal, že má z pocitov najnižšiu vibráciu. Pri pokuse preložiť ho sa mi pred posledným odstavcom celý nejako záhadne a neobnoviteľne premazal, takže toto je už druhý pokus – a začínam byť “dobre informovaná” 🙂 :

Pocit viny/previnenia je koreňom mnohých nemocí. Jeho stálym sprievodcom je ľútosť. Pokiaľ stále žijeme v emocionálnych útrapách spôsobených minulosťou, nemáme veľkú šancu vyliečiť sa v súčasnosti.

Vina je hnev na seba samého za rozhodnutia, ktoré sme urobili. Bunky tela dokážu v sebe uchovávať energiu viny a ak to urobia, v tele vznikajú zápaly alebo zápchy a stuhnutia. Vlastne sa nám môže stať, že sa zdanlivo vyliečime len na to, aby sme sa za chvíľu museli potýkať s tými istými príznakmi. Vina nám nedá dlhý čas na vydýchnutie; fyzické príznaky to odrážajú. Čítať ďalej

Spôsob, akým vďačnosť hojí…

Ďalší z článkov z webu, ktorý ku mne prehovára na hlbokej úrovni. Ja sama som veľmi dlho tému vďačnosti podceňovala – vždy som niečo chcela, niečo iné, než čo som mala, alebo som chcela viac. A stále to bolo o nespokojnosti, o upieraní očí niekam inam, pretože “toto tu” nevyhovuje… Energia nasleduje pozornosť – a ak ju upieram na nedostatok, zhmotňujem nedostatok. Ak ju upieram na nevyhovovanie, zhmotňujem nespokojnosť. A keď ju upriem na vďačnosť za to, čo mám… zhmotňujem to, že mám… 🙂 Čítať ďalej

Ako som sa naučila milovať svoje telo

Kedysi som svoje telo nemala rada. Zazlievala som mu 18 kíl podváhy, štruktúru kostí a málo vyvinuté tvary. Neskôr, pri chorobe, som sa naučila ho akceptovať – a už som myslela, že “lekcia naučená”. Hehe… úžasný omyl.

Včera som mala podivný deň. Ráno som sa zobudila a bola som v poriadku, len ma trochu pobolievala hlava. Deň predtým som sedela v prievane, takže som si povedala, že je to dôsledok. Ráno som ešte cítila energetický dotyk Gabriela, taký jemný, ubezpečujúci, ako “si pod ochranou”. Len čo však prešiel, bol s napojením koniec. A len čo som vstala z postele, bol koniec s pohodou. Čítať ďalej

Od akceptácie k potešeniu

Ďalší z článkov k Byť človekom #1 – Dostaneš telo, tentokrát rozhovor s Ginou Maisano, ktorá dvakrát prežila rakovinu prsníka, napísala k tomu knihu Intimacy after Breast Cancer a založila nadáciu No Surrender (Žiadne rezignovanie).

Článok som našla tu (je krátený):

Milovať svoje telo po rakovine prsníka

V našej perfekcionizmom posadnutej kultúre je ťažké akceptovať čo už len vrásky a ovísajúce väzivo, ktoré idú s vekom. Ale ako sa naučiť milovať svoje telo po tom, čo ho rakovina poničila? Čítať ďalej

Sedem spôsobov, ako mať rád svoje telíčko

Toto je jeden zo sprievodných článkov k téme “Byť človekom #1: Dostaneš telo“. Mimochodom, niekde na webe som vyhrabala, že 20. október je “Love Your Body Day”, teda deň lásky k vlastnému telu… 🙂 Toto tu je tiež z webu a dostala som sa k tomu v čase, keď som dopísala prvý článok do” Byť človekom”… Pekná zhoda náhod. 🙂

Čoraz viac ľudí sa necháva zmagoriť tým, ako médiá vyzdvihujú krásu a čo všetko médiá vyhlasujú za krásu. Včera či dnes v ktoromsi komentári Matrioshka napísala, že tento vek nejaký finančník vyhlásil za “vek dieťaťa”, pretože nikdy predtým sa nestrkalo toľko peňazí do zábavy. Aj to je dôsledok pôsobenia médií na nás. A druhý dopad je naša prehnaná orientácia na “krásny výzor”. Mimochodom, minule som tu mala perfektný vtip presne na túto tému. Proste niekto nám nakukal predstavu o “ideálnej kráse”  a my sa teraz masovo snažíme tomuto ideálu priblížiť – diétujeme, nejeme, bulímiujeme, nechávame si robiť liposukcie, plastiky tváre, silikóny na prsiach, na perách i na zadku (zaujímavé, že nikto ešte nevymyslel silikónový implantát mozgu 😕 ) alebo sa sekírujeme v posilovni, až sa nedá celkom presne určiť, kde končí naša šija a čo z tej hrče je už naša “myslivna”. Čítať ďalej