Dnes sa s vami chcem podeliť o postreh môjho spolužiaka Collina (priezvisko sem radšej nedávam, aby som sa ho nemusela najprv pýtať) z kurzu životnej vízie, pretože mi prišiel taký… akurátny, až som nad ním takmer zaslzila 😉 :
“Dnes som zistil, že som sa nikdy nemal rád. Miesto toho som sa za seba vždy hanbil. Bol som sklamaný sám sebou. Dnes poobede počas Čítať ďalej
Skutočná sila nie je v svaloch, ale v mysli, srdci a duchu. Je o sebadôvere a dôvere v to, kto skutočne sme – a o ochote podľa toho aj konať.
Skutočná sila nie je v svaloch, ale v mysli, srdci a duchu. Je o sebadôvere a dôvere v to, kto skutočne sme – a o ochote podľa toho aj konať. Rozhodnime sa preto tu a teraz, že už nebudeme žobroniť u nikoho o lásku, úctu alebo pozornosť. Všetko toto si prejavíme sami.
View original post 75 ďalších slov
Niekedy najťažšia vec na svete je nezačať sa neznášať. Správy, ktoré od prostredia dostávame, nie sú vždy priaznivé – a to ani vtedy, kedy nás ľudia okolo nás milujú… Každý sme istý typ a ak sa napríklad od rodičov dosť odlišujeme, narážame u nich na nepochopenie – a to je tiež taká nepriaznivá správa o nás… V detstve celý náš svet sú oni. Prečo my do toho sveta nezapadáme? A ak niektorý zo súrodencov je rodičom “bližšie”, správa sa ešte zosilňuje. Možno ho budú viac chváliť. Možno ho budú viac podporovať a klásť vám za vzor. A odrazu sa môže do vášho detského vnímania vkradnúť pocit neviditeľnosti, nedôležitosti, nepostačovania. Nie ste “dosť dobrí”. Čítať ďalej
Dnes si sem prenášam nedávny článok z Belangelo, aby zastihol aj tých, čo Belangelo obvykle nečítajú:
V kurze, kde momentálne som, robíme skoro denne nejakú meditáciu alebo vizualizačné cvičenie. Sú vždy zamerané na to, čo si daný človek potrebuje ošetriť. A dnes som našla povzdychnutie jedného z ostatných účastníkov:
Deň 24: Snažil som sa vizualizovať, ako sa úprimne a otvorene a srdečne rozprávam so svojou priateľkou. Bola nádherná, štíhla, pekne oblečení, chápavá, rozumná a vyzretá. Ale keď som sa snažil vidieť svoju tvár vedľa tej jej, cítil som, ako keby sme spolu neladili. Moja tvár nevyzerala pekne. Nedopĺňala jej krásnu tvár, z ktorej vyžarovalo šťastie a radosť.
Niekde na webe som našla článok Don’t Underestimate Me: 7 Signs You Have A Strong Personality (Nepodceňuj ma: 7 znakov, že máte silnú osobnosť). To mi pripomenulo jeden citátik, čo som kedysi videla a s ktorým sa hodne identifikujem – a tu máme kombináciu výťahu z článku a toho citátu 😉 … Čítať ďalej
Z blogu Aleša Kalinu som si ukradla článok Míše Zdráhalovej Sebeláska – alfa a omega spokojeného života. Venujem ho Jarke a sebe a všetkým v Pathworkingovom klube Boslaalu 🙂 :
Mnoho lidí vyrostlo v přesvědčení, že mít rád sám sebe je ošklivé. Správné je myslet na druhé. Říkat „ne“ je drzé a arogantní. Pokud však chceme v přítomnosti dosáhnout trvalého pocitu štěstí, je na čase naučit se milovat sebe sama a stavět sebe na první místo.
Já sama jsem vyrůstala v rodině, kde myslet v prvé řadě na sebe a ještě si za tím hrdě stát bylo jako říkat ta nejhorší sprostá slova. A přitom se dítě narodí přirozeně nastavené na sebelásku. Cítí se dokonalé, nádherné, grandiózní. Automaticky ví, že si zaslouží pozornost a péči svých blízkých. Čítať ďalej
Dnes som na fejsbúku našla úžasnú osobnú spoveď Kathryn Yarborough:
Tri kroky k sebaláske:
1. Pozri do zrkadla.
2. Pozri sa sám sebe do očí.
3. Povedz: “Mám ťa rád.”
Robím toto cvičenie už roky. Keď som začínala, ledva som sa na seba dokázala pozrieť a keď aj, tak so slzami v očiach… Po čase som sa už dokázala na seba usmiať. A teraz… cítim bezvýhradnú lásku a radosť zakaždým, keď toto cvičenie robím.
Ak ste to neskúšali, dajte tomu šancu. Zmení vám to celý život.
Aj sebaláska je “emocionálny sval” a ako taký ho treba trénovať. A voľne podľa bosoráckeho pravidla “fake it till you make it” (pretvaruj sa tak dlho, až sa nestaneš tým, ako čo sa tváriš) treba najprv preddavkovať to, čo chceme na konci späť od Univerza… Takže do toho. Cvičme. Čítať ďalej
Strach ma vlastne sprevádzal
celý môj život. Stále som sa o niečo bál. Už ako malý človiečik som sa bál, že po mňa v noci príde bubák a odnesie ma niekam, nevedno kam, ale určite to bude totálna tragédia a možno prídem aj o život 🙂 Potom som sa zase bál, aby ma rodičia dostatočne mali radi a aby som neprišiel o ich pozornosť a ak o ňu prídem, tak je koniec…niečoho. Nasledovalo prijatie do partie v škole, kde som sa bál, že ak ma neprijmú, tak bude koniec môjho spoločenského bytia. 1. zlé známky v škole, kde som sa bál, že ak nebudem mať dobrú známku, tak zas končí moje rodinné bytie a rodičia ma celkom určite prizabijú a potom 1. lásky, kde som mal pocit, že ak o ne prídem, tak môj život končí už na dobro a potom 1. práca, kde som sa bál, že ak nebudem dosť dobrý, tak končí môj život ako samostatný jedinec a že proste nie som dosť dobrý na to a ono, atď. 😀
Pri úvahe, že vlastne sme všetci jedno a zároveň sme oddelení a v tejto dobe sa približujemse k momentu, keď nebudeme pociťovať oddelenie, budeme jeden celok, jedno vedomie s tým, že si zostaneme vedomí samých seba sa mi naskytla otázka, ako ďaleko sme na túto situáciu pripravení?
Zoberme si napríklad naše myšlienky a pocity. Ako sme, ako je každý z nás pripravený zdieľať svoje myšlienky? Ako sme si vedomí, že každá myšlienka vytvára realitu a materializuje sa? Čítať ďalej
“Možnože dnešok by mohol byť okamihom očisty, okamihom odpustenia a vďaka tomuto vyhojeniu aj okamihom lásky.” — don Miguel Ruiz
(Perhaps today can be a moment of cleansing, a moment of forgiveness, and through this healing, a moment of love.)
Priznávam, nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale dáva mi to zmysel: Keď sa zbavím svojich človečích “ukrivdení”, keď na nich prestanem lipnúť, pretože už nepotrebujem, aby vytyčovali moje hranice voči zvyšku sveta, dochádza u mňa k “otvoreniu” aj pre iné pohľady na danú záležitosť. Je to proces hojenia starých rán – a väčšina týchto rán nie sú rany, ktoré nám niekto uštedril, ale sú to rany, ktoré sme si spôsobili my sami – tým, ako sme na nepriaznivú situáciu zareagovali. 😕 Čítať ďalej
