„Naše vnímanie univerza je priamy odraz nášho systému filtrov.“ — Susan Gregg
Susan Greggová rozpráva, ako začal vysvetľovať energetickú štruktúru ľudského tela kedysi Miguel Ruiz. Prirovnal to k miestnosti: Predstavte si, že sa zobudíte v miestnosti s dvoma oknami a spústou tlačítok a páčiek, ale bez dverí, ktorými sa dá vyjsť. Zo zvedavosti sa začnete s tými tlačítkami a páčkami hrať a zistíte, že napríklad potiahnutie tejto páčky pohne nejakým predmetom a tento predmet sa nazýva malíček. Takisto zistíte, že keď vypudíte vzduch, viete vydať hlasný zvuk a niekto príde sa o vás postarať. A tak skúmate, čo robí čo, a po čase vás vaša hračka celkom pohltí – do tej miery, že zabudnete, že ste bytosť v miestnosti a začnete sa identifikovať s tou miestnosťou. A to sa deje človeku: miesto toho, aby sa vnímal ako duša v tele, začne veriť, že je svoje telo.
Súčasť nášho určenia na tomto svete je podľa Miguela Ruiza rozpamätať sa, kto v skutočnosti sme. Účelom života je „prelomiť túto realitu“ a posunúť sa mimo ilúziu duality. Sme tu na to, aby sme sa rozpamätali, že sme energetické bytosti. Podstata toho, čo sme, je energia – úplne voľná, nespútaná a expanzívna. Keď sme odrezaní od svojej slobody, pociťujeme nepohodu. Obmedzenia fyzického univerza nás teda tlačia rásť a rozvíjať sa. Čítať ďalej
Pred pár dňami som bola “v teréne”. Sedeli sme v miestnosti s presklenou stenou a nádherným výhľadom von. Naproti oknám bol pomerne strmý, zalesnený svah, takže siahal až mimo môjho zorného poľa. Bola tam aj nejaká kôlňa či dreváreň a všade naokolo zmiešaný les. Bolo nasnežené. Všade bolo bielo a stromy tiež boli pokryté asi 10 cm chumáčmi snehu.
Don Juan Castanedovi:
Na to, že ideme písať o tom, čo z nás robí úplného jedinca (totality of oneself, výraz, s ktorým som až dodnes mala problém), tento článok bude ohromujúco neúplný… 🙂 Zatiaľ som sa neprepracovala k podrobnému opisu všetkých ôsmich bodov, ale kniha ešte nekončí. 🙂
Keď sa obvykle púšťam na šamanskú cestu, idem cez vizualizáciu. Predstavím si “vstupné miesto”, potom moje silové miesto a odtiaľ idem/činím ďalej. Funguje to dobre a spoľahlivo. Alebo by som mala povedať fungovalo? Totiž od istého času som prestala celkom vizualizovať… 😦
V ďalšej Castanedovej knihe som sa znova stretla so zízaním do tieňov pri ne-robení (dostaneme sa k tomu neskôr). Castaneda tam popisuje svoj zážitok s donom Juanom zo sonorskej púšte (ono je to skôr planina ako púšť, ale nazývajú to púšť). Boli na výšľape a don Juan ho učil o ne-robení. Nnáhle poznamenal, že Castanedu sleduje nejaký tieň. Castaneda sa prekvapil, ale don Juan povedal, že Castanedovo telo to už dávno vie – keď mu to oznámil, mykla sa mu pravá ruka a to značí, že jeho telo vedelo, že “tieň” je vpravo. Išlo o tieň spojenca.
