V piatok som skúsila jeden experiment. Už neviem, prečo som sa doňho pustila – asi aby som si ujasnila, kde ešte  mám bloky alebo nevhodné presvedčenia.

Predstavila som si seba na začiatku temného tunela, kde na konci ledva vidno svetlo – ale o to jasnejšie… Okolo mňa bol svet plný farieb a zvukov, presne to, čo mám okolo seba aj dnes. Moja súčasná realita.

Vedela som, že na konci tunela bude moja budúca realita. Bola som na ňu zvedavá – a ten tunel nevyzeral zas až tak príšerne. Povedala som si “oči na cieľ a durch!” a vošla som.

Spočiatku som sa toho hesla aj držala, Bolo mi nepríjemne, nevidela som pod nohy a pôda podo mnou sa hýbala (kamenčie, listy a všeličo iné, hmyzovitejšie a hadovitejšie 😉 ). Tunel nebol veľmi dlhý, ale napriek tomu sa mi v ňom zle postupovalo. Všetko trvalo nekonečne dlho. (1) Nevadilo mi to; upierala som oči na cieľ.

Po chvíľke chôdze, kedy som sa zdanlivo nepohybovala vpred, som začala cítiť chlad. (2) Ruky, ale hlavne nohy som mala skrehnuté a zle sa mi našľapovalo. Začala som cítiť mierne podráždenie (3), ale motivovala som sa tým, že to nepotrvá dlho a som zvedavá, čo uvidím na konci.

Potom sa dostavila únava (4). Stred tunela bol nekonečne dlhý a zdalo sa, že prešľapujem na mieste. (5) Staré známe za mnou bolo už vzdialené a nové priťahujúce bolo stále v diaľke. Nakoniec som si povedala, že nekráčam o medailu, a tak som si najprv sadla na tú hnusnú špinavú zemisko, ktorá sa mi nekonečne bridila (6), ale zima a únava ma brali na spánok, tak som sa tam schúlila do klbka s pospala som si. (7)

Pamätám si, ako mi počas cesty sem v hlave vybiehali myšlienky – všetky také, za aké sa hanbievam. Stojí to vôbec za to? Nie je lepšie otočiť sa a vrátiť sa do starého známeho? A zaujíma ma vôbec ešte, čo je na druhej strane tunela? Alebo to radšej zapichnem?

A napadlo mi aj staré múdre: Ak prechádzaš peklom, hlavne tam nezačni bivakovať. A potom som šla uprostred tunela oddychovať a spať. 😕 (8)

Ďalej než do stredu som sa nedostala. Musela som zaspať a snívalo sa mi o zombíkoch. Keďže zombíkov nemám rada, nepozerávam a vyhýbam sa im, celkom nerozumiem, ale predpokladám, že len čo tento sen rozkódujem, dostanem odpoveď na to, čo ma najviac brzdí.

Problém je, že si ten sen nepamätám. Nebol spojený s hrôzou, skôr s príkoriami, s ktorými bolo treba bojovať… Viem len, že keď som sa zobudila, moja prvá reakcia bola: “Zombíci? To ako seriously?” (Ospravedlňujem sa za zahraničné slová, ale to je spôsob, akým bežne myslím. Niekedy sa v tom objavujú dokonca aj maďarizmy – a to, prosím, po maďarsky vôbec neviem. 😛 )

No a tu je zoznam mojich zistení (bez tých zombíkov, alebo vlastne aj s nimi):

1. nízka trpezlivosť; potrebujem rýchlo viditeľný výsledok (čo obvykle býva prejav vnútornej neistoty – napríklad neistoty, či niečo skutočne zvládnem)
2. malá zaťažiteľnosť – telo produkuje viac energie na to, aby som sa motivovala zotrvať pri začatom, než na to, aby som skutočne napredovala; istý intelektualizmus, ktorý mi robí predstavy a tie sa nemusia vždy napĺňať
3. keď veci nenapredujú, zneistiem, moja nálada a motivácia klesajú a začínam sama seba a cieľ svojho snaženia spochybňovať
4. malá zaťažiteľnosť a výdrž, ktoré bývajú produktom prílišného sebaspochybňovania; potreba, aby veci šli hladko a pohodovo; neochota strádať po dlhšiu dobu
5. to, čo v bode 1, spolu s bodom 4
6. moje predstavy o realite sú mi dôležitejšie ako samotná realita; pocit, že viem lepšie, ako by mali veci vyzerať, a tento svetisko-zlisko na moje úžasné predstavy s prehľadom kašle a preto je nepriateľ 😳
7. a 8. sú rovnaké: keď sa veci zhoršia, hlavne sa v nich nezačať váľať, ale sa snažiť pohnúť preč. Vlastne som to aj urobila, na začiatku som si od únavy len sadla, potom ľahla, potom mi prišlo, že “nezačať bivakovať”, a trochu som sa pokúšala plaziť ďalej, ale som to vzdala. A táto únava je v súčasnosti moja najväčšia obruč – už pridlho sa snažím a veci sú stále rovnaké. Po 15 rokoch by aj svätý začal strácať nervy… čo je, samozrejme, racionalizácia, pretože buď chcem vedieť alebo nie. Jediné rozhodnutie. Myslím, že som sa niekde po ceste zmenila na zombíka a idem už len silou zotrvačnosti a na ničom inom mi nezáleží, len na tom, že sa pohybujem. Jedno, ako rýchlo, jedno, akým smerom, ale kým sa pohybujem, žijem. 😉 Nakoniec užitočné poznanie.

Potešilo by ma, keby ste si aj vy urobili podobné cvičenie, že čo sa z neho o svojich obmedzeniach dozviete. Hoďte to potom do komentárov, ak sa vám nehnusí. 😛

A ja som sa navyše dozvedela, že vec, ktorú som považovala za svoje najväčšie obmedzenie, nedostatok dôvery, sa medzi obmedzeniami ani raz neukázala. 🙂 Zdá sa, že túto prekážku som už s odretými ušami a kolenami nejako preliezla.