Február s drakmi dnes uzavrieme výpiskom z iného mailu Brada Schipkeho, ale hodilo sa mi to k téme čelenia svojim “tieňom”:
“Dobrovoľne čeliť tomu, čo ťa desí, je hojivé.”
Téza je veľmi populárna, ale ľudia nemávajú jasno v tom, ako “dobrovoľne čeliť strachu” bezpečným spôsobom. Čítať ďalej
Pokračovanie úvah Brada Schipke:
Minule sme si pozreli mytologické a psychologické významy draka. Povedali sme si, že najčastejšie pre nás predstavuje náš “tieň” – tie stránky z nás, ktoré odmietame pripustiť, ale keby sme ich pripustili a využili ako dodatočný zdroj, naša osobná sila ohromne vzrastie. Čítať ďalej
Ešte pred tromi týždňami (odo dňa, kedy to píšem) by som nedokázala urobiť názov tohto článku – jednoducho preto, že som si neuvedomovala kontext. Až včera, po siahodlhom telefonáte s kámoškou, ktorá si práve dáva do poriadku svoj život, mi ten kontext začal doklikávať… a dnes (čo je pre vás niekedy úplne inokedy) mi došlo, čo som zažívala. 🙂 Čítať ďalej
Priateľu,
Ľudia si odjakživa plietli silu s mocou.
Ale skutočná sila má celkom odlišný charakter.
Sila reálne prichádza cez tvoje aktívne, láskyplné vzťahy k ľuďom, Zemi, spirituálnym bytostiam či Božskému – doslova všetkému, čo je. Čítať ďalej
Esther Perel je známa psychoterapeutka, autorka a spíkerka. Jej oblasť záujmu sú ľudské vzťahy a sexualita. Skúma rozpor medzi potrebou istoty a potrebou slobody.
Jej rodičia prežili koncentračný tábor. Vyrastala v uzavretej komunite belgických povojnových židovských prisťahovalcov. Za formujúcu životnú skúsenosť z tejto komunity považuje to, ako mohla pozorovať dve skupiny ľudí – tých, čo nezomreli; a tých, čo zostali nažive. Cítite ten rozdiel? Fyzicky prežili všetci, vnútorne už len niektorí. Radosť a chuť do života neprežila u všetkých. Kde je tá hranica, kedy už nežijete, ale len prežívate? Navonok funkční, no vo vnútri keď nie mŕtvi, tak hlboko hibernujúci?
Ešte než sa mi prihodilo moje dieťa, mala som jasno v jednom – potrebujem nevyhnutne aspoň čiastočne vyhojiť to svoje vnútorné. Lebo inak to bude masaker. Vedela som, že iná cesta, než prerušiť cyklus materinskej rany pre mňa nejestvuje. Možno je toto môj akt besnej bosoráckej vôle. Lebo inak mám zadné dvierka hádam fakt že všade. Techniky prežitia 1.0.1.
‘Yeah I do my dirt, but that’s for the flowers to grow in.’ (Lil Wayne)
Nedávno mi kamoška napísala, že uvedomenie je prvý krok k zjednaniu nápravy. Plne s ňou súhlasím. Prvý a ten najdôležitejší, až na…krok druhý. Konanie. Začlenenie uvedomeného, takzvane žitie. Mrzuté, ale vedieť v hlave nestačí.
Keď som nazbierala dosť osobnej sily na to, aby som intelektuálne porozumela mojej materinskej rane, jej pôvodu a jej dopadom, bolo to ako odomknúť nový level Warcraftu. Cítila som sa na koni. Okrídlenom. A sprievodným efektom bol môj nadradený dojem, že mám všetko zmáknuté. No takhle se splést. 😉
Nedávno som zistila, že existuje výraz pre to, ako som sa väčšinu svojho života cítila. Bola som unmothered. Nezaopatrená.
Dospelé dieťa, ktorého srdcom sa tiahne materinská rana. Hlboká, pracujúca a zdanlivo nemenná. Písala môj život. Tŕň, ktorý neradno chytať. Čierna diera bez dna. Miluj ma, prosím, miluj ma… a aj tak to nebude stačiť.
Myslím, že je čas na rozpravu o plastových bandaskách. Ide to nejak takto: máte päťlitrovú bandasku. To je jej momentálna kapacita. Jej maximum. Viac vám nedá – nemôže. (V mojom svete síce bandasky vedia expandovať, a tak svoju kapacitu zvýšiť, ale veľa bandasiek o tom nevie, a tak neexpandujú.)
Holly, kočka u ktorej som bola na kurze, raz rozprávala príbeh o tom, prečo daný kurz a svoj blog vytvorila. Mala situáciu, z ktorej sa potrebovala vyhrabať von, a tak skúšala dostupné možnosti…a ani jedna jej úplne nesadla. A ona, aj keď bez jasných kontúr, mala predstavu, čo potrebuje.
Začala skúmať rôzne zdroje a seba. Písala o skúsenostiach, čo na svojej ceste naberala, a delila sa o ‘nástroje’. Až jedného dňa zistila, že keď nenachádzaš čo potrebuješ, vytvoríš si vlastné. A tak aj spravila – vytvorila vlastnú verziu ‘dostupnej možnosti’ vo forme blogu, online kurzov a komunity.
Mentalitu Obete si tu oklebecujeme už hodnú chvíľu. Na prvý pohľad sa k nej nikto veľmi nehlásime… O to desivejšie bolo pre mňa zistiť, že ja, čo som si celý život postavila na tom, že “nie som žiadna obeť”, presne do rutín Obete znova a znova spadám… To preto, že sú také nenápadné. Že ich nevnímame ako “obeťovanie”.
Dnes (čo je pre vás včera) som u Robina Sharmu počula veľmi pekné zhrnutie toho, čo mentalita Obete je – a tak ho sem pridávam. Čítať ďalej
Eprakone - ezoterika a spiritualita 