Orol, Otec a bosorácka parta

Minule mi na kurze prišla nejaká otázka, o ktorej som si povedala, že to je tak “ľudské”, že nemá význam pýtať sa Gabriela. A spomenula som si, že som už dávno nehovorila s Carlosom.

Lenže otázku som si nezapísala a už pár dní si neviem spomenúť, o čom bola. Tak som sa včera aj tak vybrala na svoju lúčku a zavolala Carlosa. Povedala som si, že možno sa počas rozhovoru s ním vynorí. Čítať ďalej

Trochu o urieknutí a pobosorovaní

Minule sa Jeffreyho Allena pýtali na počarovanie a pobosorovanie – a čo to urobí s našou energiou. Priznám sa, podobné otázky ma vytáčajú od začiatku, pretože znamenajú, že zas raz niekto vinu za svoje rozhodenie presúva navonok – na okolnosti, na zlovôľu niekoho iného, na vyššiu moc niekoho iného… a stavia sa tým sám automaticky do roly Obete, ktorej niekto niečo robí… Vtedy si vždy spomeniem na Carlosa a repliku dona Juana: “Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi.” Čítať ďalej

Ako vyzerá energetická obálka?

Pretože patrím k tým, ktorí nevidia, vždy som sa spoliehala na Castanedov popis našej energetickej obálky. V neskorších knihách sa o nej vyjadruje ako o “vajíčku”, ktoré “hopká” nad povrchom. Tak som si ju vždy predstavovala ako hladký svetelný ochranný obal okolo celého nášho tela, ktorý hopká nad povrchom.

Teraz som sa dostala k skorším knihám Castanedu a tam je opis podrobnejší – a trochu odlišný:

“Ľudia vyzerajú inak, keď vidíš. Malý dym ti pomôže vidieť ľudí ako svetelné vlákna.” Čítať ďalej

Energia je energia

Keď som zistila, že sa moje tigrie oko “zahojilo”, rozhodla som sa spýtať Carlosa, či sa náhodou nezahojila aj puklina v mojej obálke, pretože som sa začala cítiť lepšie.

Tentokrát som sa pustila “klasickou” cestou – povedala som telíčku, nech ma prenesie do lesíka. Okamžite sa dostavil ten pocit, ako keď sa človek “rozleje” do šírky a vníma zo všetkých strán súčasne. Prekvapilo ma, aké presné vnímanie som z tejto cesty mala… Keď som odhrnula Čítať ďalej

Facka

Ako sa prerušilo moje spojenie s anjelmi, poklesla mi energia pod bod únosnosti. Už dovtedy som bola nesmierne unavená a bežala som viac-menej v režime 2+2, teda 2 hodiny hore, 2 hodiny ležať/spať a zasa 2 hodiny hore a pod. Obvykle som okolo druhej taká odpísaná, že dostanem zimnicu a trasiem sa až dovtedy, kým si nepospím. Keď som musela fungovať dva plné dni po sebe, spamätávala som sa z toho celý ďalší týždeň. A po prerušení napojenia sa k tomu pridala ľahostajnosť a depresia. Už som mala problém namotivovať sa vstať z postele a byť hore aspoň tie 2 hodiny.

Bolo mi to jedno. Zostala som ľahostajná. Duševne som si zbalila kufre a čakala na odvoz. (Neviem, prečo používam minulý čas, ale nuž veď čo. 😉 ) Čítať ďalej