Lujan Matus rozpráva v svojej knihe Awakening the Third Eye o rôznych spôsoboch videnia – od obyčajného “každodenného” po bosorácke videnie. Ktorýsi študent sa ho pýtal, či sa pri videní nenastavujeme na obrazy nášho ega alebo na predstavy iných ľudí a nepovažujeme ich za neskreslené obrazy večnosti. Či sa nemôže stať, že bosorák myslí, že “vidí”, a pritom vníma len vnútorné obrazy niekoho iného.

Lujan Matus odpovedá, že pre videnie je dôležité, aby človek nevlastnil svoje vnútorné obrazy, inými slovami, aby nelipol na výsledku toho, čo vidí. Ak sa takéto vnútorné obrazy totiž spoja s emocionalitou, potom nevyriešené vnútorné pnutia začnú skresľovať samotné videnie.

Existujú dva spôsoby videnia: jeden vníma interne, druhý externe.

Pri internom vnímaní obrazov vidiaci registruje veci, ktoré vidí, a potom donúti svoje vnemy Tretieho oka, aby sa podriadili jeho osobným preferenciám a potvrdili výsledok, ktorý naplní jeho vlastné prianie. Nie je podstatné, či vedomosti a mentálne modely takéhoto vidiaceho sú rozumné alebo nie. Jednoducho v každom prípade používa manipuláciu na to, aby vyvolal isté odozvy u svojho okolia a naučili sa ho kontrolovať. Keď má vidiaci lepšie schopnosti, dokáže iných ovládať – najčastejšie cez pocity ako hanba, vina a osočenie, aby si vynútil ich podriadenie a povoľnosť nechať sa viesť. Tento typ videnia sa v súčasnosti veľmi presadil.

Tento prvý typ videnia môže byť však rovnako dobre aj len prípravným krokom k druhému typu, ak sa skombinuje s pravidlami správania, ktoré neumožňujú zneužívanie a manipuláciu. Takéto videnie sa potom postupne stáva externým (teda riadi sa externými pravidlami a nie internou predstavou) a otvára vidiacemu celkom novú hranicu. Aby k tomu však došlo, treba úplne vysadiť vnútorný monológ (alebo, ako moja skúsenosť ukazuje, stačí ho preprogramovať, aby človeku neumožňoval riadiť sa svojimi prianiami). Ešte stále je človek schopný predvídať kauzalitu a kalkulovať, ale už ju používa ako nástroj poznávania, nie nástroj presadzovania svojej predstavy.

Potom takisto stíchnu vnútorné obrazy, ktoré odrážajú vlastne naše potreby a očakávania. Naše snívanie potom prestáva odrážať naše vnútorné predstavy a stáva sa nástrojom večnosti. Snívač sa potom naučí zastavovať svoje sny, čím zvyšuje schopnosť Tretieho oka vidieť aj v bdelom stave. Jeho videnie sa stáva inorganickým prejavom organickej bytosti, niečím, čo nie je viazané na organické vedomie, ale na večnosť ako nosnú vlnu. Podľa Matusa to pomáha súčasne, aby náš éterický dvojník prevzal čiastočnú kontrolu nad fyzickým telom.

V tomto okamihu začne snívač používať špeciálne cvičenia, ktoré pomáhajú načerpávať energiu cez čakry, až v čakrách vzniká pocit fyzického pohybu priamo v tele. Po tomto napojení sa cez čakry na vonkajší zdroj energie podľa Matusa preberá kontrolu hlas srdca a vedie vidiaceho jeho videním.