Myseľ nám neponúka realitu, ale príbehy o realite

boogeyman12343116133Už sme spomínali, že hlavnou úlohou mysle je chrániť nás – včas rozpoznávať možné ohrozenia a vystríhať nás, aby sme sa im vyhli. Ale pretože má túto jedinú funkciu, niekedy to preháňa a vyrába problémy aj tam, kde nie sú.

Jej obľúbená fráza je “a čo keď…”

A teraz sa pozrime: kedy je ten čas, kedy sa “a čo keď” deje? Budúcnosť; čas, ktorý ešte nenastal. Čítať ďalej

Úmysel udržiava vesmír v chode

abelarAj keď to vyzerá ako súvislý text, je to len zoskupenie niekoľkých viet z knihy:

“Úmysel je sila, ktorá udržiava vesmír v chode. Je to sila, ktorá všetkému dodáva fokus. Vďaka nemu sa deje svet.”

Pošúchala podošvou topánky po zemi a odhrnula nabok vyschnuté lístie. “Pod suchým lístím je pôda, obrovská zem. Úmysel je princíp pod všetkým.”

Čítať ďalej

Postreh dňa: snaha veci kategorizovať je vlastne potreba bezpečia

16427738_10206350280635187_820967956234583291_nRáno som dostala podnet na rozmýšľanie. Vlastne to začalo už včera tým, ako som napísala článok Rozbitý hrnček; na fejsbúku jedna kočka zareagovala slovami:

Ten “pravy” breh za vela nestoji a co tak ist stredom ……..

Nakrklo ma to, pretože “ísť stredom” som vzala z uhlu pohľadu alibizmu: Som čierna, ale kedy-tedy, keď sa mi to zrovna hodí, budem aj biela. Neverím v Boha, ale kedy-tedy, keď sa mi to hodí, budem v Boha veriť.

Tak som jej to patrične vysvetlila. 😉 Čítať ďalej

Keď sa vnímame ako centrum Univerza

d5cfb312-f715-40e0-8e8a-53b027f8ae96Dnes som sa potkla o citát, pri ktorom som zastala a potrebovala sa zamyslieť.

Bosoráci sa už nepohybujú v svete svetských vecí, pretože už nie sú vydaní napospas svojej sebareflexii. — Carlos Castaneda

Bolo mi jasné, že ide o vec voľby tých správnych slov. Sebareflexia u nás znamená “sebaspytovanie”. Ale anglické self-reflection sa dá pochopiť aj ako obraz: Čítať ďalej

Kliatba neviditeľnosti: vnútorné dieťa, ktoré nemali radi a zavrhli ho

15078812_10154518383316047_5277629335543758052_nĎalšie zaujímavé myšlienky o vnútornom dieťati od Gabriele Rudolphovej, ktoré sa však dajú veľmi ľahko premietnuť aj do vzťahu rodič – dieťa (a moje vnútorné dieťa sa rehotalo ako kôň, keď si spomínalo na minulé udalosti tuto na blogu a na vnútorné deti tých druhých 😛 ):

Vnútorné dieťa, ktoré má pocit, že ho vnútorný dospelý nemiluje, samo seba vníma ako oddelené od neho,zanedbávané, kontrolované a kritizované. Cíti sa osamelé a z toho usudzuje, že samo je nevyhovujúce, zlé, nehodné lásky. Čítať ďalej