Podľa Lujana Matusa existujú tri stupne “videnia”. V tom prvom sa vidiaci prdúska so svojimi vlastnými želaniami: vidí, čo chce vidieť. Teda: nevidí, len si vyberá veci, ktoré sa mu interpretačne hodia, a ak sa mu nehodia, tak ich interpretačne skreslí. Toto je spôsob vnímania, v akom sa bežne pohybuje človek.

Prácou na sebe a svojich predsudkoch a vymazávaním vlastnej predstavy o fungovaní sveta sa stáva vidiaci prístupnejší pre zvyšok informácií (teda nie len tých, čo ho zaujímajú alebo sa mu hodia). Jeho študent v knihe popisuje pekný príklad: sadol si do taxíka a zrazu sa mu v hlave začalo točiť nejaké video, o ktorom síce vedel, že existuje, ale v živote ho nevidel. A vtedy pochopil, že si sťahuje informácie z hlavy taxikára.

Lujan Matus:

“Keď vidiaci mapuje nepoznané, obvyklé poznanie prichádza bez obrazov alebo je externé. Ak by sedel v taxíku ako ty, vedel by, že obrazy vyvstávajúce interne patria človeku, s ktorým cestuje. Bojovník môže byť v tých istých okolnostiach a počuť hlas v svojej hlave. Vie, že nie je jeho, počúva a uvedomuje si, že patrí niekomu inému.”

V mnohých prípadoch sa môžem len domnievať, čo tým asi chce Lujan Matus vyjadriť. Takže aj teraz sa idem domnievať:

Ak mapujeme nepoznané, tak sa volá nepoznané preto, že ho nepoznáme, nie preto, že by sme preň mali obrazy/slová. Jediný kanál, ktorý na mapovanie nepoznaného máme, sú naše pocity. Všetko, čo sa premieta do obrazov a slov, je skreslenie. Buď je to napojenie sa na obrazy a slová niekoho iného (ako v prípade taxikára), alebo máme záblesk niečoho a naše vedomie sa snaží to pretlmočiť do slov – a tým to nutne skresľuje, pretože naše slová sú určené na mapovanie poznaného, nie nepoznaného. (A o nepoznateľnom už ani nehovorím.)

Preto aj tie veštecké výpovede a naše channelingy sú do rôznej miery skreslené. Prechádzajú totiž našou psychikou nie ako pocit, ale “pocit pretlmočený do slov/obrazov” a kde je tlmočník, tam dochádza k interpretáciám (po anglicky sa tlmočník povie “interpreter”, interprét), k postihnutiu jedného aspektu, nepostihnutiu iného, posilneniu jedného aspektu a zoslabeniu iného. Inými slovami: každá “interpretácia” je zašumená naším egom (v tom “dobrom” význame – tým, že sa cítime ako niečo iné než zvyšok sveta, máme individuálne zážitky, individuálne preferencie a vnímame len tú časť sveta, ktorá je pre nás dôležitá).

Matus potom ešte v inej odpovedi dodáva, že ten tlak na nás, ktorý vnímame ako vnútorné obrazy iného vedomia, nepochádza zo slov alebo konania toho človeka, ale je to spôsob, akým to, čo z neho vyžaruje, tlačí na našu energetickú obálku a vytláča ju do tvaru, kedy sa naše vnímanie naladí na jeho vnímanie. Takýmto spôsobom vlastne ideme životom a dennodenne na nás “tlačia” úmysly iných ľudí. Potrebujeme telo naučiť všímať si, čo sa deje, a ak nastane takýto prípad, potrebujeme sebadisciplínou dosiahnuť, aby sa telo nenechalo zatiahnuť do príjmu neželaného toku informácií.

K tomuto tiež môžem… Dole popisujem jeden z prípadov, kedy Vyššie Ja jedného človeka tlačilo na moje vlastné Vyššie Ja. Bolo to také silné a také neodbytné, že vtedy bol potrebný zásah Gabriela, aby prenos informácií zastavil – inak by ma bol ten druhý nasilu vtiahol do sveta, ktorý mi chcel pripomenúť.

Tretí stupeň videnia je “externalizácia obrazov”. Pri prijímaní interných obrazov niekoho ného dostáva vidiaci z prostredia informáciu o tom, čo sa v prostredí deje a nie je to postihnuteľné bežnými zmyslami. Ženy to poznajú ako “intuíciu” – pozrú na niekoho a vedia, čo si v danom okamihu myslí alebo ako sa cíti. Muži majú túto schopnosť vyvinutú menej – toltékovia tvrdia, že preto, lebo nemajú lono, dodatočný kanál na prijímanie energetických informácií.

Ďalšou fázou je to, že sa prepne vidiaci do stavu “vnímanie telom” (teda cez pocity), bypassuje potrebu premieňať všetko na obrazy a slová a dostáva čistý a neskreslený kontakt s nepoznaným.

Lujan Matus:

“Keď bojovník dosiahne túto perspektívu, ktorá nemá referenčný rámec a tak si ju nemožno predstavovať, prichádza k forme zjednotenia, ktorú si uvedomujeme cez vedomie tela. Môžem to popísať len ako formu rezignácie, ktorá pozná všetky možnosti z hľadiska toho, ako sú rozhodené, ale vidiaci si drží odstup a umožňuje veciam, aby sa diali samospádom, pretože vie, že to, čo vníma, je predurčený beh vecí, s ktorým je zbytočné bojovať. V tomto okamihu si bojovník naplno uvedomí, že musí prijať príkoria, kedy telo začína spochybňovať tie najzákladnejšie korene konštruktu, ktorý sa ukazuje. Tu vidiaci objavuje svojho najväčšieho protivníka, temný vplyv mimo poznania tých, ktorých ten vplyv poháňa ale ktorí sú pritom presvedčení, že ich spôsob konania je správny.”

Ja celkom s týmito “temnými vplyvmi” toltékov neviem pracovať, zdajú sa mi také… paranoidné. Je to možno tým, s čím sa identifikujem – a v mojom prípade tieto “temné vplyvy” beriem ako “aj to som ja”, takže v nich nevidím ani nepriateľov, ani protivníkov, ani príkoria. Ale to neznamená, že Matus nemá pravdu; znamená to len, že môj svet v tomto bode vyzerá inak.

Matus tam potom o tých temných vplyvoch ešte píše, že sa držia v skrytku a dosahujú svoje tým, že nás, ľudí, držia na nižšom stupni rozvoja vedomia a tak brzdia našu schopnosť vyvíjať sa ako ľudstvo. Ja zasa doplním, že jediný nepriateľ, ktorého som kedy stretla, na mňa pozeral zo zrkadla, takže to nevnímam tak, ako že sa ľudstvu bráni vyvíjať, ale že ľudstvo je na rôznych úrovniach vývoja a tí, ktorí sú vyššie, jednoducho vidia viac ako tí, ktorí sú nižšie. Jedného dňa tí, ktorí sú vyššie, budú už v inej realite a tí, čo dnes nič nevidia, budú vidieť viac a zdvíhať obočie nad inými, ktorí pôjdu za nimi a budú ešte vidieť len veľmi málo.

Ja už mám proste problém vysvetľovať veci pomocou “čierny” a “biely”. Takže čo sa týka mňa, budem sa držať svojho videnia sveta, ale ak sa vám viac hodí (pretože viac vysvetľuje) to Matusovo, držte sa jeho. 🙂

Moje skúsenosti

Zo svojich vlastných zážitkov si spomínam na dve ilustrácie. Jedna bola, keď ma začalo kontaktovať Vyššie Ja niekoho, s kým som mala nedoriešenú “karmu” (už aj v tomto bode začínam byť vlažná a moja doteraz jasná predstava sa začína postupne rozpúšťať, takže sa nehnevajte, ak budem používať  uvodzovky). Bolo to počas polospánku, teda stavu, kedy sme najviac prístupní informáciám a tlakom z mimofyzickej reality. Dostávala som jasné obrazy a pocity; popísala som to tu. Podľa tejto definície, keďže išlo o obrazy a zvuky, bolo to jasne napojenie sa na “medzisvet”, kde ešte funguje individualita, ale už funguje aj Univerzálna Pamäť.

Inú skúsenosť mám zo šamanských ciest. Keď som s nimi začínala, mávala som veľmi dobré obrazy. Videla som vlkolaka, každý anjel mal svoju “podobu”, moja čistinka mala trávu a stromy a jazierko a kačičky a v strede stál pník. Ako som pokračovala, veci boli viac a viac “hmla” len s občasnými zábleskami obrazu. Vtedy som sa naučila pýtať svojho tela, čo sa deje – a začala som viac vnímať svoje vlastné fyzické pocity. Čím viac som vnímala pocity, tým menej som videla. Dnes obvykle vidím obrazy len vtedy, keď potrebujem uistenie, ale väčšinou sa to odohráva ako informácia v mojej hlave, že niečo je/nie je. Výnimkou sú úplne neznáme situácie (napr. riadené meditácie), kedy sa ešte stále prepínam medzi “obrazy” a “viem” – ovšem aj tu toho “viem” už je viac ako toho “vidím”.

Ako fungovať s otvoreným Tretím okom

Tretie oko spája Matus s modrým spektrom svetla, ktoré je “najvyššie”. Ja si spomínam, že El Moryov lúč bol tuším modrý a modrá sa u mňa spája s energiou Michaela. Podľa Matusa sa do modrého spektra dostáva naše vnímanie, keď cvičíme jeho Dračie slzy (a tu mám ako Drak veľmi zlý pocit, pretože ma Michael zatiaľ zakaždým zadupal pod čiernu zem, keď som si dovolila mať o veciach inú predstavu 😕 ) alebo pri zízaní – vtedy ho začíname vnímať. So zízaním som si v poslednom čase dala pauzu, takže musím pošpekulovať nad tými Dračími slzami (“ja snáď zaslzím!” 😆 ), ak sa k nim dá dopracovať aj “neosobne”.

Študent sa Matusa pýta, ako sa pri aktivácii Tretieho oka vyhnúť nebezpečenstvu, že síce ešte máme všelijaké vnemy, ale už sme si náramne istí v našom “videní” a tým sa stávame nepružní a obmedzení.

Matus odpovedá, že keď sa otvorí Tretie oko, otvára sa tým súčasne neobvyklá jasnosť videnia. Človek jednoducho vie, ako to je a že má pravdu, ale treba brať do úvahy aj mnoho iných faktorov. Napríklad ak nechceme skresľovať, musíme zotrvať v stave bdelej nečinnosti (čo je presne to, čo vnímam ako základné nastavenie anjelov) – čakať, ako sa vec vyvinie.

V tejto etape sa môže stať, že ak nemáme spracované naše nastavenie na spoločnosť, tak nás tlak sociálnej perspektívy zaslepí a začneme byť sebauveličení a cítime sa pozorovaným vývojom dotknutí – pričom dotknutí nie sme “my”, ale len Sen planéty, s ktorým sa v danom okamihu nevedomky stotožňujeme. Hrozí nám to všetkým, pretože človek je od prírody tvor sociálny a navyše sme v tých podmienkach vyrastali oveľa dlhšie, ako sme sa ich zbavovali – takže nutne sú zakorenené hlbšie a ak sa neustriehneme, môžu sa dostať ku kormidlu. Potom sa cítime dostatočne dôležití a zasahujeme a babreme životy iných ľudí, hoci si nedokážeme dosť dobre odmodelovať dopady nášho konania.

Keď sa nutkanie “babrať” dostaví, máme šancu spomenúť si, že nie sme Jožko Mrkvička, ale bojovník, a vziať opraty späť do našich rúk – stiahnuť sa a pozorovať situáciu, ako sa vyvíja a ako prichádza k tomu, čo kauzálne bolo predprogramované. Taoisti tomu hovoria wu-wei. Nebabri. 🙂