Praktické osvietenie: život v svete bežných ľudí

Na blogu Sacred Space in Time som našla článok, ktorý ma zaujal, pretože síce je taký nejaký… ehm… hinduisticko-budhistický (a ani k jednému smeru nemám celkom bezproblémový prístup), ale spomínajú sa tam aj toltékovia a to už je parketka pre pragmatika ako ja :-P… Aby to však nebolo najjednoduchšie na celom svete, navyše som aj lenivý pragmatik a tak budem krátiť a hovoriť svojimi slovami (aspoň niekde):

Autor pripomína, že kenshō je zastávka na ceste, nie konečný bod určenia. Osvietenie (kensho) má rôzne podoby – od definitívneho osvietenia mudrcov typu  Siddhartha Guatama po osvietenie nejakých 84.000 ľudí počas jedného dňa, ako to rozpráva budhistický príbeh.

Dnes po svete chodí mnoho osvietených jedincov ako Eckhart Tolle, Mooji, Adyashanti a iní. Zažitie stavu jednoty a spojenia so všetkým a zažitie bezvýhradnej lásky odhaľujú iluzórnu podstatu hmotnej reality ako povrchovej vrstvy tohto všetkého.

Obvyklé vnímanie osvietenia ako nedosiahnuteľného cieľa, o ktorý sa musíme snažiť po mnoho životov, je len čiastočne presné. Niektoré duše potrebujú mnoho životov na to, aby si prešli rôznymi aspektmi hmotnej reality – láskou i nenávisťou, vášňou, jedlom, sexom a zvykmi. Ale niektoré duše na to potrebujú len jeden život. A osvietenie po mnoho životov i okamžité osvietenie sú oboje potrebné na to, aby boli osvietení všetci.

Tu, v tomto bode, zas koliduje hinduistická predstava karmy a reinkarnácie s mojím momentálnym názorom – ale samotné tvrdenie, že niekedy stačí jediný život, s tým nijako nekoliduje, skôr naopak. Ak nie som svoje minulé životy (a môžu to byť minulé životy prakticky kohokoľvek, len ja si na ne proste spomínam a preto ich považujem za “svoje”), tak ak dosiahnem osvietenie v tomto živote, tak som práve predviedla príklad toho, že za jediný ľudský život je to možné… Pretože to je presne to, čo “ja” mám – jediný ľudský život. 🙂

No, a teraz prichádza pasáž, za ktorú prosím neukameňovať 😉 – mne sú tie budhistické “kecy” hodne cudzie, ale myšlienky za nimi celkom chápem a sedia mi:

Hľadanie robí cieľ menej uchopiteľným, ale ak nebudeme hľadať, môžeme od neho ešte viac odísť. Nemôžeme hľadať nepoznané, pretože nemožno hľadať niečo, o čom nevieme. Hľadanie vyvoláva predstavu snaženia v čase, ale aby sme našli osvietenie, musíme sa zahĺbiť viac do Teraz, teda do ne-času. Preto rozhodnutie hľadať cieľ, ktorý cítime ale nepoznáme dokonale, sa musí stať živým procesom a nie intelektuálnym problémom. Cesta musí skončiť ešte skôr, ako začala.

Z toho vyplýva ťažkosť popísať daný stav pre seba či pre iných a z toho vyplýva aj vznik rôznych siekt v budhizme. Inštitúcie tento paradox používajú na to, aby osvietenie pripisovali len možnostiam pár nadľudských avatarov a celkom mimo dosahu obyčajných ľudí. Osvietenie však nie je nedosiahnuteľný cieľ – je to prirodzený stav každej existencie.

Uvedomenie si či osvietenie je tak dar ako aj výsledok snahy. Je to oslobodenie sa od zmyslov. Schopnosť vnímať svet cez myšlienkové procesy a cez všetky zmysly bez toho, aby do neho zasahovali filtre ega. Absolútne, žité poznanie povahy stvorenia a toho, čo leží za hranicou každého vnímania.

Keď si tak žujeme v samote kláštora alebo niekde v horách len s prírodou naokolo, je pomerne jednoduché vcítiť sa do individuálneho ne-bytia a do spojenia so všetkým naokolo cez ticho. Keď však musíme žiť v normálnom ľudskom svete a sme ovplyvňovaní inými bytosťami, máme makačku a potrebujeme si stanoviť priority.

Hovorí sa, že pri osvietení neexistuje očakávanie, ako bytosť zoči-voči osvieteniu zareaguje. Jedni sa zdvihnú a vykráčajú naveky zo svojho života bez jediného pohľadu späť, kým iní zostanú a na pohľad vyzerajú rovnako ako predtým, hoci v oboch prípadoch je ich okoliu zjavné, že sa niečo v nich zmenilo:

Emocionálne vzorce a osobnostné šablóny, ktoré osvietenú bytosť predtým definovali, už nie sú platné. Tieto vzorce sa zakladali na identifikovaní sa s telom a osobnou históriou. Ale v okamihu osvietenia dôjde k premazaniu všetkých týchto vzorcov, respektíve daný človek má možnosť vedome sa rozhodnúť, ktoré vzorce si chce ponechať a ktorých sa zbaví.

Tak toto poznám z vlastnej skúsenosti, aj keď sa za osvietenú nepovažujem. V kontakte s anjelmi sa mi celkom pomenila osobnosť. Robila som si psychotesty pred a po a môj zastabilizovaný a desaťročia platný lichobežník sa odrazu zmenil na štvorec. Na žiadnu z otázok testu som nedokázala normálne odpovedať. Pri otázke “vyberte si, čo vás vystihuje najviac a čo najmenej” a potom nejaké správania som zostala stáť a hovorím: “no, ale to závisí od situácie”… a v tomto okamihu som pochopila, čo sa so mnou deje. David Lynch pri výskumoch ľudského mozgu (BrainMap) totiž zistil, že v stave hlbokých premien sa osobnostný lichobežník mení vždy na štvorec – aby sa mozog vysporiadal s neznámou situáciou, na chvíľku upustí od zabehaného spôsobu reagovania a sprístupní v rámci zabezpečenia prežitia absolútne všetky možnosti správania. No a anjeli robili to, že len čo ma prehnali jednou takouto situáciou, už nastala nová – a tým donútili môj mozog nezastabilizovať sa na novom správaní. Toltékovia by povedali, že môj kotviaci bod nadobudol istú “fluiditu” (inými, menej vzletnými slovami: labzuje, kade sa mu zráči alebo ako to práve treba).

Je tu ale aj nebezpečenstvo – a toto nebezpečenstvo má do činenia s očakávaniami iných a našou schopnosťou udržať si isté črty len preto, aby sme potešili iných. Osvietený človek sa môže pretvarovať, že je neosvietený. Ale pretože osvietenie je základným stavom všetkých živých bytostí, keď sme ho raz zažili, už ho neodžijeme späť. A tak sa osvietený človek už nemôže stať spätne neosvieteným.

Toto som tiež zažila na vlastnej koži s mládencom, ktorému budem hovoriť Dušan, pretože jednak sa tak volá a ja chcem, aby sa v tom našiel, pretože chcem popracovať na jeho vnímaní 😛 : Bol sklamaný, keď som si kedysi od pľúc povedala svoje na adresu jeho kamarátky Azodariany. Odpísala som mu, že som človek a ako taká mám aj schopnosť brať veci osobne a hovoriť bez servítky svoju mienku – a buď ma bude brať ako človeka, alebo ma nechá tak. Na to odpovedal “neberiem” a potom očakával, že napriek tomu ho budem púšťať do svojho príbehu – človeka, ktorý odmietne toho druhého brať v jeho komplexnosti… Pre mňa v tom okamihu spadla roleta a Dušan zostal za ňou. Prečo by niekto mal byť odrazom očakávaní, ktoré doňho vkladajú iní? Prečo by niekto nemal mať nárok žiť si svoj vlastný život – len preto, že niekomu inému sa taký život nepáči? Osvietená-neosvietená, nemienim napĺňať očakávania iných na mňa, ak sa “necítia dobre” – a “tvárenie sa” sa veru dobre necíti.

V učení dona Juana existuje koncepcia kontrolovaného úletu:

Bojovník musí najprv vedieť, že jeho konanie je zbytočné, ale musí konať, ako keby to nevedel. Inými slovami, bojovník musí vedieť, že je nedôležitý, ale konať tak, ako keby dôležitý bol. To je šamanský kontrolovaný úlet. Pretože nič nie je dôležitejšie ako čokoľvek iné, bojovník si zvolí konanie a koná, ako keby mu na tom záležalo.

V toltéckej tradícii dona Juana sa osvietenie označuje ako videnie. A podľa toho:

Premýšľaš o svojich činoch, preto musíš veriť, že tvoje činy sú tak dôležité ako si myslíš, že sú, keď v skutočnosti nič z toho, čo robíme, nie je dôležité. Nič! Ale potom ak nič naozaj nezaváži, ako sa ma pýtaš, ako môžem žiť ďalej? Bolo by jednoduché zomrieť; to hovoríš a veríš, pretože o živote premýšľaš tak, ako premýšľaš o tom, ako by mohlo vyzerať videnie. Chceš, aby som ti to popísal, aby si o tom mohol začať premýšľať, tak ako premýšľaš o všetkom ostatnom. Avšak v prípade videnia premýšľanie vôbec neprichádza do úvahy, preto ti neviem povedať, aké je vidieť. Teraz chceš, aby som ti povedal dôvody pre môj kontrolovaný úlet a ja ti na to môžem povedať len toľko, že kontrolovaný úlet je veľmi podobný na videnie – je to niečo, o čom sa nedá premýšľať.

Don Juan a mnohí osvietení mudrci budhistického učenia opisujú v podstate ten istý proces vnímania a na ňom založeného konania v svete ľudí po tom, ako dosiahneme istú úroveň sebarozvoja v hociktorom zo spirituálnych systémov.

Mnohí osvietení učitelia používajú kontrolovaný úlet pri učení svojich žiakov. Konajú neočakávane, aby žiakom ukázali, aké nevýhodné je mať očakávania a držať sa vopred definovaných predstáv o čomkoľvek a komkoľvek. Niektoré osvietené bytosti používajú kontrolovaný úlet, aby bez problémov dokázali prežiť v svete ostatných ľudí bez toho, aby priťahovali pozornosť k svojej spiritualite. Takto dokážu jemne ovplyvňovať životy iných bez toho, aby priťahovali priveľa pozornosti na seba samých.

Obe cesty majú srdce. Pre osvietených budhistov prijatie úlohy bodhisattvu a vzdanie sa svojho vlastného oslobodenia od hmoty len preto, aby pomohli iným vedomým bytostiam je plne platná voľba. Pre tých ľudí ako don Juan, ktorí sa rozhodnú ísť spirituálnou cestou až ku konečnému cieľu, môže byť súcit bodhisattvu prejavom posledných vzťahovačností ega:

Bojovníci nie sú schopní cítiť súcit, pretože už prestali ľutovať sami seba. Bez hnacej sily sebaľútosti prestáva mať súcit význam. Pre bojovníka všetko začína a končí ním. Avšak jeho kontakt s abstraktným ho privedie k strate sebadôležitosti. Potom sa “ja” stane abstraktným a neosobným.

Tak takto sa to správa u bojovníka; neviem, ako sa to správa u vojaka. Keď som pozerala Avatara, uvedomila som si, aký veľký rozdiel je medzi bojovníkom a vojakom. Bojovník robí vlastné voľby a rozhodnutia. Vojak robí rozhodnutia len v rámci realizácie; ciele a stratégiu mu dodáva niekto iný. V podstate som pri tom filme dosť žasla nad bezmozgovosťou hlavného hrdinu – ale nech už bol hocijako bezmozgový, spoznala som sa v ňom… Ani ja nie som bojovník, som len vojak. Lojálny, plniaci príkazy. Niekedy sa aj ľutujem, ale príkaz je príkaz a tak ho naplním, nech by to hocijako desilo alebo bolelo – pretože je v hre niečo oveľa, oveľa väčšie ako “ja”. Nevyberám si zadok, ktorý idem nakopnúť – ten mi ukážu. A ja potom idem a najdokonalejšie, ako to dokážem, ho nakopnem. 😳 Teda, môj fyzický kontajner. Táto časť platí asi pre bojovníkov a vojakov rovnako – za istou hranicou “ja” prestáva byť dôležité, pretože všetko ostatné je rovnako dôležité a tak nie je dôležité vlastne nič. 🙂 Len lojalita k tomu, kto dáva príkazy. U bojovníkov je to bojovník sám; u vojakov ako ja je to energia. 🙂

Posudzovanie je slabina ega. Značí robenie záverov na základe obmedzeného vstupu informácií. Mimo rámca dualitnej konštrukcie reality a v rámci abstraktna, kde všetko je jedno a bežné každodenné delenie je teda nezmyselné, dobro a zlo neexistujú. Služba sebe a služba iným sú obe rovnako platné cesty. Čo je, je – a existuje to nezávisle na morálnom kontexte. Vedomie, zachovanie energie a ustavičný pohyb sú jediné skutočné zákony.

One thought on “Praktické osvietenie: život v svete bežných ľudí

  1. Je to náš svet. 🙂 Život je príjemný proces, počas jeho priebehu spomíname, kto v skutočnosti sme, čo je pre nás dôležité a na čom skutočne záleží. Môžeme byť čímkoľvek toltékom, bosorákom, šamanom, bojovníkom, vojakom, hinduistom, budhistom… Je to proces návratu domov, nachádzania pravdy a posvätného stredu. To všetko sú iba spomienky – spomienky, ako milovať samu seba a ako žiť v súlade so svojim svetom, ktorý si vytvárame iba my.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s