Dnes sa dostávam k druhej kapitole knižky, venovanej prvej bráne snívania. Po 10 rokoch z nej vyťahujem celkom nové pochopenie… a už som začala špekulovať, že budem musieť kúpiť novú knihu, pretože pri čítaní si v knihách označujem fixkou zaujímavé pasáže a po dvoch čítaniach už mám problém udržať pozornosť na pôvodnom texte a neskákať od označeného k označenému… A ako to býva, to zaujímavé tentokrát prichádza z pasáží, ktoré označené neboli, alebo zo vzťahu medzi nimi. 🙂

Minule sme nahryzli tému druhej pozornosti. Bola to viac-menej príprava na druhú kapitolu – čo mi začalo byť jasné až v tom okamihu, kedy som začala druhú kapitolu čítať (čiže až po tom, ako bol článok o druhej pozornosti už publikovaný). Takže dnes sa odrazíme od tamtoho článku a kto ho nepoznáte a téma vás zaujíma, máte aspoň domácu úlohu.

Castaneda v knihe hovorí o siedmich bránach bosoráckeho snívania. Problém je, že v knihe explicitne pomenováva len prvé tri. Celá toltécka komunita sa preto zbláznila a začala naháňať opis zvyšných štyroch. Každý prispieval do hrnca svojou troškou. Nedávno tu Waterwhite dal link na nejaké toltécke fórum, kde niekto 7 brán snívania spája dokonca s čakrami – len preto, že náhodou je jedného aj druhého sedem… 😦 Táto masová debilita sa nevyhla ani mne a jeden čas som bola rovnako posadnutá zistiť, čo sú tie zvyšné brány – než mi to dokliklo. Keby som bola ja Castaneda a písala knižku, stavovská hrdosť by mi nedovolila dať z rúk polotovar – ale rovnako by som cítila zodpovednosť za všetkých tých tiežbosorákov, čo sa chcú pred inými kasať “snívaním”, ale nemienia makať na sebe, a neuľahčila by som im to. Bola by som to urobila tak, že by som popísala všetky brány – len by som ich nebola označila a iba tí, čo bosorácke snívanie skutočne praktikujú, by mali dostatok osobnej energie (napr. vo forme vlastných skúseností), aby ich odhalili… Pretože pri priamom učení má učiteľ kontrolu nad energetickým stavom žiaka, ale pri učení cez písaný text táto kontrola odpadá a treba nastoliť inú formu kontroly, aby morbídne bytosti nedostali do rúk zbraň, ktorú by mohli jedine ak zneužiť! Druhýkrát som knihu čítala s touto hypotézou – a okrem šiestej brány som ich tam našla všetky. Ide tretie čítanie… tak možno objavím aj tú šiestu. 🙂 Dlhej reči krátky zmysel: ak máte knihu, máte v rukách všetko, čo potrebujete vedieť o bosoráckom snívaní. (A to ma, prosím, nik za toto vyhlásenie nesponzoruje! 😛 )

Druhá pozornosť je vedľajší dopad posúvania kotviaceho bodu, ale nedosahujeme ju automaticky – treba sa na ňu zamerať: najprv si ju treba presadiť v našom racionálnom mozočku ako možnosť a energetický fakt, no potom sa treba úmyslom sústrediť na to, aby sme pri posune kotviaceho bodu svoju pozornosť v novom “svete” zastabilizovali a udržali – t. j. aby sme zabránili, že kotvák automaticky skočí späť do pôvodnej pozície. (Všetko v predošlom článku.)

Tu som práve zaviedla nové slovo – úmysel (intent). Úmysel a jeho nasadzovanie (intending) je kráľovská bosorácka disciplína a nedá sa veľmi dobre slovami popísať (a ani bez slov mi dlho nebolo jasné, či to, čo robím, smiem nazývať “úmyslom” – ale teraz už nie som až taký hnidopich a namýšľam si, že to zvládam 😉 ). Problém s úmyslom je, že to nie je naše obvyklé “ja chcem!”, ako si to ľudia myslievajú. S chcením to nemá nič spoločné. Je to čosi, čomu hovorím “besná bosorácka vôľa” – keď si niečo nastavíte ako svoj cieľ a nijaká časť vášho vedomia či podvedomia nepripúšťa, že by to mohlo byť inak… Neochvejné, tvrdé, nezvratné presvedčenie za každú cenu. 🙂

A teraz (pre prípad, že  vám moje vysvetlenie bolo príliš ezoterické 😛 ), prenechávam slovo samotnému majstrovi 😉 :

“Ako si dokážem uvedomiť, že práve zaspávam? Existujú na to nejaké kroky?”

“Nie. Žiadne kroky. Proste nasadíš úmysel, že si uvedomíš svoje zaspávanie.”

“Ale ako nasadím úmysel, že si uvedomím zaspávanie?”

“Úmysel alebo nasadenie úmyslu je niečo, o čom sa len veľmi ťažko hovorí. Ja alebo ktokoľvek iný by sme zneli ako idioti, keby sme sa snažili to vysvetliť. A s týmto poznaním teraz počúvaj, čo ti idem ďalej povedať: bosoráci úmyslom dosiahnu čokoľvek, čo si zaumienia dosiahnuť, jednoducho tak, že na to nasadia úmysel.”

“Ale, don Juan, to predsa nedáva zmysel.”

“Dávaj dobrý pozor, pretože jedného dňa to budeš sám vysvetľovať. To vyhlásenie nedáva zmysel preto, že ho nevkladáš do správneho kontextu. Ako každý racionálny človek si aj ty myslíš, že porozumenie je výsada výlučne našej mysle. Ale pre bosoráka to vyjadrenie preto, že sa týka úmyslu a jeho nasadenia, spadá do oblasti energie. Bosoráci veria, že keby človek úmyslom nasadil toto vyhlásenie pre energetické telo, energetické telo by porozumelo úplne inak, ako tomu rozumie myseľ. Háčik spočíva v tom, dosiahnuť energetické telo. A na to potrebuješ energiu.”

“Ako by energetické telo pochopilo to vyjadrenie, don Juan?”

“Ako fyzický pocit, ktorý sa nedá dobre popísať. Musíš ho zakúsiť, aby si rozumel, čo hovorím.”

(A potom don Juan drgol Castanedu do chrbta a ušetril si vysvetľovanie, lebo aktivoval jeho snovú pozornosť. Achich… Byť tak nagualom!)

🙂 Tak čo, banda – fsjo jásno? 😉

No a prichádzajú tie “brány snívania”. Tak po prvé, hovoríme nie o chrápaní, ale o bosoráckom snívaní, čo je celkom odlišná disciplína: vyvolať si zmenený stav vedomia tým, že ideme do spánku, v spánku sa do presne tohto spánku zobudíme (=spätne nadobudneme vôľové vedomie) a pretože v spánkovom stave neexistujú obmedzenia hmotnej reality, sme schopní vnímať energiu a manipulovať s ňou priamo. Počas bosoráckeho snívania máme plnú reálnu, praktickú kontrolu nad celkovou situáciou sna. Don Juan to nazýval “inscenovanie sna” (setting up dreaming) a ide o to, že keď sa v snovej situácii ocitneme, nedovolíme, aby sa svojvoľne zmenila na niečo iné, ako sa nám to pri bežnom snívaní často stáva a naše sny sú potom “z rozprávky do rozprávky”. Proste vymyslíme alebo prijmeme snovú scénu, vstúpime do nej a držíme ju tak dlho, ako dlho v nej chceme zostať. A na to, aby sme ju dokázali udržať, potrebujeme snovú pozornosť.

A máme nový termín – snová pozornosť. Snová pozornosť je niečo ako podmnožina druhej pozornosti. Don Juan to vysvetľuje dostatočne zrozumiteľne:

“Snívanie potrebuje byť extrémne triezvy počin. Nemôžeš si dovoliť žiadne nevhodné ťahy. Snívanie je proces prebúdzania sa, preberania kontroly. Naša snová pozornosť potrebuje byť systematicky trénovaná, pretože predstavuje dvere k druhej pozornosti.”

“Aký je rozdiel medzi snovou pozornosťou a druhou pozornosťou?”

“Druhá pozornosť je ako oceán a snová pozornosť je ako rieka, ktorá sa doňho vlieva. Druhá pozornosť je stav, kedy si uvedomuješ kompletné iné svety, podobne ako si bežne uvedomuješ kompletný každodenný svet, kým snová pozornosť je stav, kedy si uvedomuješ prvky svojho sna.”

Opakovane zdôrazňoval, že snová pozornosť je kľúčom pre všetky pohyby v svete bosorákov.

Potom to začalo byť o skautoch, ale to až inokedy, pretože to je téma, ktorá ma už chvíľu zaujíma.

Cieľom celého bosoráckeho snívania nie je len labzovať po svetoch dovtedy nevídaných, ale aktivovať a zdokonaľovať energetickú štruktúru, ktorá nás bude nosiť svetom energie – naše energetické telo. Už som ho spomínala v úryvku vyššie. Energetické telo je nefyzická forma, ktorú máme, a umožňuje nám fungovať v nefyzických podmienkach. Bežní ľudia ho majú tiež, ale netušia o ňom alebo ho nevedia využívať; až bosorácke ťahy ako snívanie ho aktivujú. Energetické telo nereaguje na slová, ale na pocity, čo je podľa môjho doterajšieho poznania základný jazyk energie. Pozor: nie emócie, ale pocity. Fyzické “istoty” v tele. Zlosť je emócia, rozladenie je pocit. Strach je emócia, hrôza je pocit. Radosť je emócia, dychtivosť je pocit. 🙂 A tak ďalej.

Spočiatku bosorák štartuje spánkom, neskôr si cez pamäť tela zastabilizuje snovú pozornosť natoľko, že sa dokáže prepínať medzi bežnou pozornosťou a snovou pozornosťou v zlomku sekundy. (Pamäť tela je ďalší bosorácky termín, ktorý tu ale nejdem rozoberať. Stačí kliknúť na heslo “pamäť tela” a zobrazí vám to články, ktoré tu k tomu sú.)

Takže: ak celý svet okrem hmotnej podoby má aj energetickú formu, nad ktorou funguje tá hmotná “nadstavba”, tak  na energetickom toku existuje podľa dona Juana niečo ako vstupy a výstupy, ktorými sa môžeme dostať priamo na energetickú rovinu. V prípade bosoráckeho snívania to je sedem vstupov/brán, ktoré predstavujú zdolanie istej prekážky. Snívači (=bosoráci, ktorí sa venujú prednostne bosoráckemu snívaniu), musia postupne pootvárať všetkých sedem, t. j. musia prekonať sedem prekážok, aby sa z nich stali machri. 🙂

Don Juan metaforicky prvú bránu snívania označuje ako “prechod” (progression).

“Prvá brána je prah, ktorý musíme prekročiť tým, že si uvedomíme v tele pred zaspaním istý špecifický pocit,” povedal. “Je to čosi ako príjemná ťažoba, ktorá nám nedovoľuje otvoriť oči. Prvú bránu dosahujeme okamžite, len čo si uvedomíme, že zaspávame, vznášajúc sa v tme a ťažobe.”

Cieľom prvej brány je naučiť sa presúvať z fyzického tela do snového/energetického tela. Energetické telo si potrebuje začať uvedomovať, že zaspávame. Nemá význam nútiť sa fyzickou pozornosťou to usledovať; treba to ako úmysel “uvedomiť si zaspávanie” odovzdať energetickému telu a ono už urobí ten zvyšok.

“Nasadenie úmyslu je prianie si bez priania si, robenie bez robenia. Skoncentruj celú svoju rozhodnosť bez jedinej myšlienky do presvedčenia seba samého, že si dosiahol svoje energetické telo a že si snívač. Ak toto urobíš, automaticky sa dostávaš do pozície, kedy si uvedomíš, že zaspávaš. V tomto prípade to znamená nespochybniteľný fyzický pocit, že si snívač.”

Väčšina praktizujúcich bosorákov sa sústreďuje na trénovanie pozornosti cez hľadanie svojich rúk v sne. Kopírujú techniku, nie zmysel techniky. Sám don Juan hovorí, že človek môže v sne hľadať čokoľvek, nie len svoje ruky… Merilyn Tunneshendeová napríklad hľadala svoje hodinky. Celé toto “hľadanie” má totiž hlbší zmysel:

“Skutočná podstata je uvedomiť si, že zaspávaš. A paradoxne to nedosiahneš tak, že si prikážeš uvedomiť si, že zaspávaš, ale že udržiavaš pohľad/vnem čohokoľvek, na čo sa v sne pozeráš.”

Snívači si pri snívaní prezerajú veci rýchlymi, cielenými pohľadmi, a nesústreďujú sa príliš na nič. Ak sa na niečo predsa len sústredia, tak hlavne preto, aby to pre nich stelesnilo bod vstupu/odchodu. Odtiaľ sa snívači pohybujú pozornosťou k iným prvkom sna, ale zakaždým, keď klesne ich koncentrácia, vrátia sa do tohto východiskového bodu:

Aby vyvážili prchavú vlastnosť snov, zaviedli bosoráci používanie východiskového bodu. Zakaždým, keď ho izoluješ a pozrieš naň, dostaneš príliv energie, takže spočiatku je rozumné nepozerať na priveľa vecí v svojom sne. Štyri veci postačia. Len čo sa obrazy začnú premieňať a pocítiš, že strácaš kontrolu, vrátiš sa do svojho východiskového bodu a začneš znova.

Aby si prešiel prvou bránou snívania, potrebuješ najprv upriamiť svoju pozornosť na čokoľvek, čo si zvolíš ako svoj východiskový bod. Potom presúvaš pohľad na iné prvky sna, ale pozeráš na ne krátko. Pozeraj na toľko vecí, koľko len zvládneš. Pamätaj, že ak pozrieš len krátko, obrazy sa nezačnú meniť. Potom sa vráť pozornosťou späť k veci, na ktorú si pozrel ako na prvú.

Prvú bránu snívania dosiahneš tým, že si uvedomíš, že zaspávaš, alebo že máš extrémne realistický sen. Keď raz bránu dosiahneš, musíš ňou prejsť tým, že budeš schopný udržať pohľad na hocijakom predmete svojho sna.

Toto ešte nie je plná kapitola; zvyšok príde ako samostatné pikošky. Som však rada, že mi to pozametalo s fámou “hľadať svoje ruky”. (Tiež som jej v istom bode podľahla.) Ale ako som kapitolu spracovávala, uvedomila som si, kde som spravila v svojom snívaní chybu… Ja tým, že som extrémne “vôľová”, tak si robím veci tak, ako sa mi podaria na prvýkrát a bez poriadnej prípravy. A tak som – ako to povedať slušne – prvú bránu snívania odšvindľovala. 😉 A preto bolo moje snívanie také závislé od mojej momentálnej energie, také náchylné na rozptýlenia… a končievalo tým, že zaspím. Nedošlo mi slovo “brána”. Vec, ktorou sa niekam vstupuje a ktorou sa odtiaľ odchádza. Proste “howado dverowe potentowane”. 😛 Miesto toho som si vytvorila mne prirodzenejší, menej namáhavý postup silou vôle sa “vnútiť” do sna a potom z neho neodísť, ale zachrápať… a presne táto vecička stojí za mojou absolútnou nedôverou v to, že ide o reálne zážitky mimo môjho ovplyvňovania. To, že sa odtiaľ nedostávam vedome. Večne so sebou vlečiem jasné vedomie môjho fyzického tela, ako si ležká a “spí” alebo fučí od námahy, keď sen pritvrdzuje… Tým sa mi zotrela bariéra medzi fyzickým a energetickým svetom a vnímam, že ten svet ovplyvňujem – a preto mu potom neverím. 🙂

Zázrak, že to anjeli so mnou vydržali tak dlho. 🙂

Keď som sa včera dostala do tohto bodu, povedala som si, že idem urobiť veci poriadne. Tak, ako “sa má”. Vliezť do prvej brány snívania a opustiť ju vlastným rozhodnutím. Veď už aj tak lietam hore-dole, tak to také ťažké nebude… Proste poviem energetickému telu, čo potrebujeme dosiahnuť, a pôjde sa.

Nuž, akosi slabo som povedala 😕 . Miesto prebudenia sa do sna si ani nepamätám, či sa mi vôbec niečo snívalo. Chrápala som 9 hodín v kuse. 😕