Druhá pozornosť

Priznávam, ja si “fakty” veľmi nepamätám a viac ma zaujímajú súvislosti. Preto si z Castanedových kníh pamätám len tie príbehy, ktoré boli pre mňa relevantné v čase čítania – ako sa veci vyvíjali, čo kto urobil a k čomu to viedlo a čo sa dalo urobiť inak. Toto je štýl, akým sa učím.

Teraz, ako som sa pustila čítať znova The Art od Dreaming, tak je na začiatku hodne “teórie”. Samozrejme, že som ju už dávno zabudla. Samozrejme, že ju mienim čoskoro zabudnúť znova… ak sa ma netýka.

Ale ako niektoré veci čítam, vysvetľuje sa mi všeličo z mojich vlastných skúseností. Tak sa tomu zavenujem – a možno to bude na pokračovanie, ak sa k tomu knižka ešte raz vráti… Toto je zatiaľ z kapitoly 1:

Viem, že castanedovci uznávajú tri druhy pozornosti: prvú, druhú a tretiu. O tretej viem figu borovú (možno sa to čítaním zlepší 😉 ), prvú poznám ako “každodenné vnímanie” a tá druhá – no, to bolo také nijaké… Energetické vnímanie? Zmysel pre mimofyzickú realitu?

Všetko to súvisí s kotviacim bodom (originál ho nazýva assemblage point). Tam som si tiež obnovila informáciu, ktorú som už dávno zabudla… Takže: každé živé telo má okolo seba energetickú obálku. Táto obálka môže mať rôzne tvary a časom sa mení. Bosoráci ju vraj vidia ako svetelnú guľu, ktorá “sa vznáša a pri svojom pohybe robí hlbokú brázdu v energii zeme, ako keby za sebou ťahala svoj koreň”.

Obálka u ľudí má  skôr guľovitý tvar alebo tvar náhrobného kameňa (=dole širší, hore zaoblený), niekedy tvar vajíčka – a to z dôvodov, “ktoré bosoráci nepoznajú”. Don Juan (=Castanedov učiteľ) predpokladal, že vajíčkovitý tvar sa podobá na obálky ľudí starých čias. Pokiaľ sa pamätám, aj Castaneda mal vajíčkovitú obálku. Ja mám vajíčkovitú obálku. Mám na to možno iné vysvetlenie ako don Juan: podľa mňa to má niečo spoločné s tým, akú silnú energiu vôle v sebe máte. Castaneda bol hodne vôľový človek. Ja som hodne vôľový človek. A čo viem o “starých bosorákoch” podľa toho, ako ich don Juan opisoval, boli tiež hoooodne vôľoví. 🙂

Takže späť k obálke. Energeticky nás tá obálka tvorí a predurčuje, čo dokážeme vnímať. Tvorí nás v tej miere, že len energetické vlákna, ktoré cez ňu prechádzajú, sú nášmu vnímaniu prístupné. A čo skutočne z tých vlákien vnímame, to určuje iná časť našej energetickej obálky, takzvaný kotviaci bod (alebo aj “kotvák” 😉 ). Ak som to pochopila správne (pretože tu sa Castaneda rozchádza s Villoldom, ktorý ma uviedol do sveta šamanizmu), tak kotviaci bod je ešte žiarivejší energetický útvar veľkosti tenisovej loptičky, ktorý máme niekde vzadu, asi 60-65 cm za vrcholom pravej lopatky. Villoldo tiež hovoril o kotviacom bode, ale umiestňoval ho všelikam a učil nás pocitmi rúk “hmatať” svoju energiu a keď natrafíte na “hutnejšiu” časť, je to kotvák a môžete ho dokonca uchopiť a posunúť. Keď som to cvičenie robila (dlho predtým, než som sa dostala ku Castanedovi), tak som ho skutočne cítila, vzala a posunula – a okamžite som dostala závrat. Viem, že vtedy som si ho nahmatala tesne pri hrdle nad ľavým plecom a posunula som ho dopredu a bolo mi zle ešte dva dni. 😉

Don Juan ho umiestňuje dozadu (kam by som nijako nedosiahla). Beriem na vedomie a neriešim. Niekde už len bude a keď sa mi dostane do rúk… 😛 Nuž, dosť bolo potešenia, ide sa ďalej:

Kotviaci bod rozhoduje o tom, akú realitu práve vnímame. Tá pozostáva len z energetických vlákien, ktoré ním práve prechádzajú. To značí, že ak sa posunie, začnú ním prechádzať iné energetické vlákna a naše vnímanie sa zmení. Beriem to tak, že keď máme záblesky osvietenia, tak to sme práve posunuli kotviaci bod na iné miesto. On tam však nezostane, ale sa vráti do pôvodnej polohy – a sme rovnakí blbci ako predtým. 😉

S kotvákom sa dajú robiť všelijaké kúsky. Jeden z nich som už spomenula – posúvanie. To nám skladá vnímanie novej reality, ale vždy ešte v pásme ľudského vnímania, teda môžeme na to s väčšou alebo menšou úpravou používať naše ľudské mentálne “škatuľky”. Ale potom existuje aj premiestnenie kotviaceho bodu, kedy kotvák doslova vytlačíme z našej obálky. Pretože našu obálku opustiť nedokáže, tak ju ťahá za sebou a začína ju deformovať. Potom už obálka vyzerá ako fajka alebo ako čiara; toto vraj dosiahli starí bosoráci a silou vôle sa v tomto tvare udržiavali, až už sa nedokázali vrátiť späť. Za to môžu dve ďalšie črty nášho energetického systému: uniformita a kohézia.

Ľudstvo vníma svet, ktorý poznáme, tak, ako ho poznáme, len preto, že je energeticky jednoliate (uniformita) a kohézne. Automaticky získavame tieto dve energetické podmienky v priebehu našej výchovy a berieme ich za také samozrejmé, že si neuvedomujeme ich dôležitosť, až kým nenarazíme na možnosť vnímať iný svet ako ten, ktorý poznáme. V týchto okamihoch začína byť jasné, že potrebujeme novú uniformitu a kohéziu, aby sme dokázali vnímať súvisle a úplne.

Teraz ide moja interpretácia, pretože to, čo je v knižke, ma nejako “neosvietilo”: súvisí to s Ruizom a jeho Snom Planéty. Pohybujeme sa v určitom prostredí. Vnímanie tohto prostredia nás od detstva formátuje a tým akoby predurčovalo, kde bude náš kotviaci bod obvykle zahvajznutý – teda čo budeme vnímať tak, aby sme mali spoločnú reč a spoločné vnemy s ostatnými členmi nášho prostredia. To by bola tá uniformita. Kohézia zasa znamená, že sa náš energetický obal neroztriešti, ale stále sa drží pohromade až do smrti. A tak, keď sa jeden zo starých bosorákov stal “energetickou čiarou” a zdieľal prostredie s ostatnými bosorákmi, začali ho napodobňovať a prispôsobovať sa jeho slovníku a vnímaniu a stali sa čiarami aj oni. Malo to istú výhodu – tým, že ich kotvák bol mimo pásma obvyklých ľudí, vnímali a dokázali robiť veci nad rámec schopností iných ľudí – a tým ich kontrolovať. (Kontrola, atribút vôle. 😉 ) Tam, kde bol, cezeň prechádzali energetické vlákna, ku ktorým sa človek bežne nedostane a pre ktoré mu chýba preto aj slovník a schopnosť ukladať si veci do svojho mentálneho skladiska – takže sa potom pracuje viac-menej cez podobenstvá, s interpretáciami. (A, ako vieme, interpretácie môžu byť aj chybné, ak je chybný ten, čo interpretuje. 🙂 )

Keď svoj kotvák držíte po dlhú dobu na určitej pozícii, nastúpi kohézia a vyhlási novú pozíciu (a tým aj tvar vašej obálky) za nový “normál”. Potom už potrebujete extra silu na to, aby ste sa dokázali vrátiť späť – a pravdepodobne ste už tak stratení v novej realite, že o tú starú už aj tak nestojíte… Obvykle však, ak nedržíte, tak kotvák po chvíli prekmitne späť do pôvodnej polohy, obálka sa normalizuje a ste znova človek medzi ľuďmi.

Presne toto prekmitávanie mi vysvetlilo mnohé moje vyrušenia na šamanských cestách. Keď som nebola veľmi sústredená, vypadla som z vibrácie, na chvíľu som bola v dennej realite a ak som mala dostatok koncentrácie, dokázala som ešte prekmitnúť späť… Ale boli aj chvíľky, kedy som bola hore, oči doširoka otvorené, sedela som v svojej izbe a súčasne som sedela v cudzom svete a vnímala som ich jeden cez druhý. Z toho mi vyplýva, že ak ste vôľoví ako ja, dokážete vôľou držať otvorené dva svety súčasne. 🙂 Pracovná hypotéza.

Čo to znamená pre bežného nebosoráka alebo začínajúceho bosoráka? Uniformita a kohézia sa získavajú tým, že svoj kotviaci bod zahvajznete na istej pozícii. Ak ste sami, zahvajznete ho na pozícii, ktorá je vhodná pre vás, a držíte. Miesto zábleskov niečoho neznámeho sa odrazu pred vami začína skladať obraz odlišnej reality a začína pre vás vytvárať nový svet. Držíte ďalej – a spočiatku fiktívny svet začína byť pre vás viac než reálny…

Ak ste súčasťou nejakej (napr. bosoráckej) skupiny, zahvajznete ho na pozícii, kde zdieľate vnímanie so zvyškom skupiny. Potom všetci vnímate to isté, rozoberáte to a máte pocit, akoby nič iné už neexistovalo, pretože ostatní to nevidia a preto sú blbci. 😉

Čím som dostatočne objasnila môj vzťah k skupinám. 🙂

A teraz, pretože sa tu nedávno otvorila otázka starých bosorákov, pasáž o tom, ako ich vnímal don Juan:

“Neviem, akí tí druhí boli – poznám o nich len príbehy, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. A tieto príbehy ich vykresľujú ako hodne bizarných.”

“Myslíte – hrozných (monstrous)?”

“Nie, vôbec nie… Hovoria, že boli náramne sympatickí, len extrémne desiví. Boli skôr ako neznáme bytosti. Ľudstvo je homogénne vďaka tomu, že všetci sme svetelné gule. A títo bosoráci už neboli svetelné gule, ale energetické čiary, ktoré sa snažili ohnúť tak, aby vytvorili kruh, čo však nedokázali.”

“Čo sa s nimi nakoniec stalo, don Juan? Zomreli?”

“Bosorácke príbehy hovoria, že pretože dokázali natiahnuť svoju obálku, dokázali natiahnuť aj trvanie svojho vedomia. Takže žijú a sú vedomí až dodnes. Existujú príbehy o tom, ako sa pravidelne objavujú na svete.”

(To posledné vyjadrenie sa viaže na bytosti známe ako Death Defier, teda Vzdorovač smrti, po slovensky najlepšie Nesmrteľný, teda Christopher Lambert. 😉 )

A ešte k starým bosorákom:

Don Juan vysvetlil, že starí bosoráci boli jediní, ktorí dokázali takto transformovať svoj energetický tvar [=premeniť sa na čiaru]. Spýtal som sa ho, či v svojom novom energetickom tvare ešte stále boli  ľudia.

“Samozrejme, že ešte boli ľudia,” povedal. “Ale myslím, že to, na čo sa pýtaš, je či boli ešte stále rozumní, dôveryhodní  ľudia. Nuž, nie až tak.”

“V čom sa odlišovali?”

“V tom, čím sa zapodievali. Ľudské snahy a počiny pre nich nemali nijaký význam. Takisto nadobudli celkom odlišný výzor.”

“Tým myslíte, že už nevyzerali ľudsky?”

“Je veľmi ťažké povedať, čo u nich bolo čo. Rozhodne vyzerali ako ľudia. Ako by aj mohli vyzerať inak? Ale neboli to, čo by sme ty a ja od nich očakávali. Ak by si na mňa veľmi tlačil, aby som popísal ich odlišnosť, tak by som povedal, že sa cyklili, ako keď pes naháňa svoj chvost.”

“Stretli ste niekedy niekoho z nich, don Juan?”

“Áno, jedného som stretol.” [=Death Defier]

“Ako vyzeral?”

“Čo sa týka vzhľadu, ako obyčajný človek. Ale jeho správanie bolo neobvyklé.” [A potom to nevysvetlil, takže sa ma nepýtajte. 😉 ]

A teraz k tomu, prečo sa toto všetko volá Druhá pozornosť. To, ako je obvykle zahvajznutý náš kotviaci bod, nám skladá náš každodenný svet. Tomu sa hovorí “prvá pozornosť” a je to vlastne výsledok prostredia, v ktorom sme boli “formátovaní” výchovou.

Keď kotvák posunieme a držíme chvíľku na novom mieste, vstupujeme do druhej pozornosti, teda do ne-obvyklého vnímania. Ak sa tam dokážeme zdržať dostatočne dlho, dokážeme si z druhej pozornosti vytvoriť celkom kompletný svet, v ktorom vieme konať.

Povedal, že bosoráci vlastne majú dve nezávislé oblasti pre svoje počiny: malú, ktorej hovoria prvá pozornosť alebo každodenné vnímanie alebo fixácia kotviaceho bodu na jeho obvyklej pozícii; a oveľa väčšiu oblasť, druhú pozornosť alebo vnímanie iných svetov alebo fixácia kotviaceho bodu na niektorej z nepreberného množstva nových pozícií.

Castaneda popisuje, ako ho don Juan do druhej pozornosti dostal:

Don Juan ma udrel do chrbta medzi lopatkami s takou silou, že mi vyrazil dych.  Mal som pocit, že som odpadol, alebo ma úder uspal.  Odrazu som pozeral – alebo som sníval, že pozerám – na niečo doslova nepopísateľné. Jasné vlákna svetla vystreľovali zo všetkého, išli do všetkých smerov a nepodobali sa na nič, čo som si dovtedy dokázal vykresliť.

Keď som znova chytil dych – alebo sa zobudil – don Juan sa ma s očakávaním spýtal: “Čo si videl?” A keď som po pravde odpovedal “Vďaka vášmu úderu som videl hviezdičky,” skoro ho rozhodilo od smiechu.

Poznamenal, že ešte nie som pripravený porozumieť hocijakému mimoriadnemu vnemu, ktorý som možno mal. “Pohol som tvojím kotviacim bodom,” pokračoval, “a na okamih si sníval energetické vlákna vesmíru.”

Keď som toto čítala, okamžite som si spomenula na svoj nedávny zážitok. Síce ma nikto netĺkol medzi lopatky (to by preňho dopadlo hooodne zle 😛 ), ale malo to tú kvalitu poznania, akú opisuje Castaneda o dva-tri odseky ďalej:

Moje vnímanie sa dostalo do veľmi desivého stavu absolútnej jasnosti, stavu supervedomia, ktorý som mal na krátke obdobia a v ktorom som dokázal porozumieť čomukoľvek s minimálnym úvodom. Nebol to veľmi príjemný stav. Väčšinu času to bolo akoby podivný sen, taký intenzívny, že obvyklé vnímanie pri ňom vybledlo.

🙂 Tá studená, ostrá jasnosť mi zostala visieť v hlave. A teraz ostáva na vás, čo s týmito informáciami urobíte. V dobe núl a jedničiek viem presne, čo s nimi už urobiť nemôžete – nemôžete ich použiť na záchode. Nula má v strede dieru; zababrali by ste sa. Jednička je úzka; zababrali by ste sa.

🙂 Šťastný a veselý nový rok.

P.S.: Aby som nezabudla a nečudovala sa nabudúce, že zasa niečo neviem: mŕtvoly nemajú kotviaci bod. A u zomierajúcich je slabší a pohasína. Ďalšie dva zbytočné fakty na zabudnutie. 🙂

Reklamy

One thought on “Druhá pozornosť

  1. Vsetko najlepsie do noveho roku prajem . Velmi zaujimavy clanok ked som docital celu sagu castanedovych knich tak som sa duchovnych sprievodcov pytal dost vela o zlucovacom bode tvrdili mi ze ked som bol este maly chlapec tak kotviacy bod mi vyletel s obalky ze som bol len taka ciara keby mi vtedy nepomohli tak by som aj zostal natlacili ma nejak naspat do povodnej podoby 3 dni som po tom bol uplne mimo vela si s toho nepamatam. Len rodicia mi vraveli ze som sa rozpraval s niekym neviditelnym oci sa mi zmenili vyzorovo bol to dost neprijemny zazitok pre 7 rocneho chlapca este dneska mam s toho husiu kozu .

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.