Ako zabránime, aby sa nám v tele ukladali traumy?

moro-reflex-fight-or-flight-primitive-reflexes-1274x800Toto je výťah z úryvku z knižky Gabriele Rudolphovej Endlich frei! – Traumata als Tor zur Freiheit. Hovorí o tom, ako vznikajú naše traumy a ako dokážeme zabrániť, aby sa nám fyzicky uložili v tele:

Trauma je okrem iného aj biologický fenomén. Ľudské telo, podobne ako telo zvierat, je kondicionované na to, že v prípade ohrozenia (alebo silného stresu) do obehu jednorazovo vstrekne veľké množstvo adrenalínu alebo kortizolu. Toto spolu so zvýšením prítoku krvi do svalstva má zabezpečiť prežitie – tým, že nám umožní brániť sa, bojovať či ujsť.

Keď zabojujeme a uhráme si svoj život, dostáva mozog signál, že už netreba ďalšie stresové hormóny, a odstaví ich prísun.

Ak pozorujete zvieratá v prírode, len čo útok alebo ohrozenie pominie, dostaví sa triaška, chvenie, dychčanie, tras, cvakanie zubami. To všetko je pohyb, ktorý pomáha z tela vyplaviť nadbytočné zvyšky stresových hormónov a stará sa o to, aby sa telo dostalo do pôvodného stavu. Doslova zo seba šok “strasú” a potom to hlboko predýchajú.

Niekedy však signál nepríde, mozog aj naďalej dodáva stresové hormóny a telo zostáva v stave ohrozenia – ešte dlho po udalosti reaguje tak, ako keby bolo ešte stále v ohrození.

Prečo sa však signál ohrozenia nevypne?

Aj v zvieracom svete existuje popri útoku alebo úteku ešte jedna metóda, ako sa vysporiadať s ohrozením – zahrať sa na “mŕtveho chrobáka”, stuhnúť, znehybnieť, “zmraziť sa”. Zviera takto predstiera, že je mŕtve, a dúfa, že útočník ho nechá na pokoji a pôjde za inou korisťou.

Ľudia stuhnutie, “zamrznutie” používajú pravidelne vtedy, keď sú poranení alebo premožení. Problém je však dostať sa z toho stavu potom späť do normálu. Keď totiž “primrzneme”, súčasne tým otupujeme naše emócie – a tie potrebujeme na to, aby sme sa z tohto stavy vyhrabali späť do normálu. Lenže práve schopnosť po takomto stuhnutí sa dostať znova do stavu rovnováhy rozhoduje o tom, či dôjde k traumatizácii alebo nie.

Riešením je spontánne trasenie sa, chvenie a dychčanie, ako to robia zvieratá. Ak to zviera neurobí, zomrie, pretože traumatizované nemá šancu prežiť (stratí svoje “normálne” reakcie na situácie a tým aj svoje programovanie na prežitie).

Takže ak sa človek vyšokuje, potrebuje na fyzickej úrovni zo seba dostať nevyplavené stresové hormóny a poslať telu signál “všetko je v pohode” napríklad zvýšeným pohybom – behom (simulácia úteku) alebo bitím vankúša (simulácia útoku) a potom pokojným, hlbokým dýchaním.

Keď to urobíme zakaždým, keď sa potrebujeme zbaviť stresu, nebude sa stres ukladať v tele a nedostaneme PTSD, post-traumatickú stresovú chorobu.

To platí aj pre prípady, kedy sa reaktivuje stará trauma – napríklad keď sa ju pokúšame dostať von z organizmu. Tá vyvolá v organizme vstrek adrenalínu a kortizolu a je dobré, okamžite ich cez pohyb dostať von. (Mimochodom, ak si správne pamätám, plač funguje podobne; sťahy bránice simulujú “pohyb”, vzlykanie simuluje dychčanie, potom dochádza k hlbokému dýchaniu a miesto potenia sa zvyšky hormónov dostávajú von cez slzy.)

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s