Náhly smútok

10680472452701774059Okolo obeda som si urobila kávu. Chvíľu som upratovala, kým trochu vychladne, a potom som si sadla do kresla na slniečko a vychutnávala si ju. A odrazu ma prepadol smútok.

Tentokrát som bola nachystaná popasovať sa s ním. Tak som sa ponorila do seba, vnorila som sa do smútku a povedala som mu, nech ma vezme do doby, kedy vznikol. Mala som pocit, že klesám do minulosti, až do veku nejakých 2-3 rokov. Bola som malé, zlatovlasé a kučeravé človieča a okolo mňa bolo všade príjemne a svetlo.

Veľmi som tomu nerozumela, pretože to predsa nemohol byť dôvod môjho smútku. Tak som smútok požiadala, nech mi ukáže svoje korene, pretože nerozumiem… Svetlo okolo mňa sa vyčistilo a bola som malé dieťa v obrovskom svete. Okolo mňa boli vysoké budovy, ja som na ne s úžasom a obdivom zízala, ony sa naklonili ku mne a ja som k nim zvedavo natiahla drobné detské rúčky…

Zasa som nebola o nič múdrejšia ako na začiatku. Spýtala som sa smútku, či dôvod je ten, že kedysi veci so mnou hovorili a už nehovoria, ale celý obraz sa začal rozplývať a už zostalo len svetlo za zatvorenými očami a pocit pohody. Nechcela som sa vzdať, privolávala som ten smútok späť, ale už sa to nedarilo… Možno som ho už rozpustila.

Znova som sa ho spýtala, nech mi dá aspoň nejaký náznak toho, v čom spočíva. Spýtala som sa, či ide o pocit odlúčenia, že nie som všetko to úžasné. Čosi zarezonovalo, ale okamžite sa vrátilo svetlo a uvoľnenie. Tak som sa ponorila ešte hlbšie a vyhlásila som, že prijímam čokoľvek, obraz, slovo, pocit… a došlo poznanie, ktoré bolo také nečakané, že mu ešte teraz celkom nerozumiem: nevidela som seba.

Trochu sa mi začalo rozjasňovať. Všetko bolo nádherné, úžasné a bezpečné, všetko to bolo priateľské a veci boli moji kamaráti, ale nevidela som sama seba. Nevedela som, kto som, čo som, ako vyzerám – chýbala mi predstava o sebe.

Hm. Musím na tom trochu popracovať. Bola by som čakala čokoľvek, ale toto ma teda zaskočilo. Zatiaľ netuším, čo s tým.

Bol by to aj dôvod pre to, že som sa tak dlho nenávidela. Že som sa vyhýbala pohľadu do zrkadla a vlastne som nijaké zrkadlá ani nemala. Že neznášam fotenie sa a nemám ani zo seba nejaké fotky. Niečo sa stalo, že som sa prestala vidieť – alebo možno sa niečo nestalo, po čom by som sa začala vidieť… neviem. 😕

5 thoughts on “Náhly smútok

  1. Prvý obraz…deti sa tešia všetkému krásnemu..neanalyzujú, len príjmajú sú uchvátené, hravé, bezprostredné…tu ti je ukázané…čo práve postrádaš..svoju detskosť v sebe. ..potešenie, radosť pre drobnosti.

    Druhý obraz…dieťa vo svete budov…chýba ti nadšenie pre niečo nové, čo ťa ohromí, inšpiruje a ty sama sa môžeš za tým našiahnuť a pracovať s tým.

    Možno sa mýlim…ale ja to vnímam takto…v oboch prípadoch sa ozýva vnútorne dieťa.

    Like

  2. aj tak tomu moc nerozumiem. Ziadne male dieta najskor nevidi-nevnima seba. To sa az postupne nauci ohranicit, “toto som ja”. Preto aj deti co uz zacnu hovorit, najskor o sebe hovoria v tretej osobe jednotneho cisla, to je ista faza vyvoja “ja”.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s