Pozrela som si nejaké staršie, nespracované články, a do rúk sa mi dostal tento citát z Castanedu:

“Nachádzame sa vnútri bubliny. Sem sme umiestnení v okamihu nášho narodenia. Najprv je bublina otvorená, ale potom sa začne uzatvárať, až kým nás celkom neobklopí. Táto bublina je naše vnímanie. Žijeme v nej po celý náš život. A to, čo sledujeme na jej okrúhlych stenách, je náš odraz. To, čo sa odráža, je náš svetonázor. Tento svetonázor je najprv len popis, ktorý dostávame od okamihu narodenia, až kým sa naň nenamotá celá naša pozornosť, a potom sa tento popis stane naším uhlom pohľadu.” — Carlos Castaneda

Doteraz som si neuvedomovala, ako veľa z popisov dona Juana som, prevzala do svojho vnímania… 🙂 Zdá sa, že táto bublina predsa len nie je celkom uzatvorená… 😉

Spomínam si na jeden seminár, myslím, že to bolo s Natalie Ledwell, kde rozprávala, ako funguje novonarodené dieťa. Spočiatku nemá vytvorené nijaké poznanie, nijaké predpoklady, a všetko preberá celkom nekriticky, ako keby to nasávala špongia. Najprv je prevažne v theta mozgových vlnách, neskôr sa posúva do alfa vĺn. Okolo veku 6-7 rokov sa uňho začína kritické myslenie, posunie sa do beta mozgových vĺn a začína porovnávať všetko nové s tým, čo dovtedy počulo alebo zažilo. To značí, že náš poznávací aparát (neurónové prepojenia v mozgu) je do veľkej miery naprogramovaný ešte skôr, než ideme do školy. (Preto asi ideme do školy až vtedy.) Už je viac-menej predurčené, čo si budeme všímať, ako budeme všimnuté spracovávať, na čo budeme reagovať a ako budeme reagovať. Väčšina našich predsudkov a samonastolených obmedzení je už na svete.

Kedysi som s anjelmi mala dosť drsnú rozpravu, pretože čosi urobili a ja som zareagovala emotívne a vykríkala, že to bolí. Vtedy sa ma spýtali, či ma to bolí skutočne, alebo cítim bolesť len preto, že ma naučili, že takéto veci majú bolieť… Povedali mi, nech im presne poviem, kde ma bolí. A ja som zistila, že ako som tú bolesť stopovala po svojom tele, len čo som ju niekde zacítila, ona sa plynule presunula inam… Musela som priznať, že neviem povedať, čo ma bolí – okrem “duša ma bolí” (pretože keď som začala so “srdce ma bolí”, hneď sa spýtali, či skutočne ten fyzický orgán 👿 )…

Lujan Matus tomu hovorí, že sme svetielko uzatvorené v zrkadlovej krabičke, na vnútorných stenách ktorej vidíme sami seba – svoje očakávania, obavy, hodnoty, predsudky. Tie steny sú priehľadné, ale svet za nimi vnímame skreslený našimi projekciami, pretože sú silnejšie ako to za zašpinenými stenami krabičky (spomínate si na začadené zrkadlo od Ruiza?) a sú nám vnútorne bližšie.

Potrebujeme si byť vedomí toho, že všetko, čo vnímame, je skreslenie. Je absolútne platné pre náš príbeh, ale veľmi nám nedáva možnosť spoznať aj iné príbehy okrem toho nášho… a tak potrebujeme našu bublinu vnímania začať postupne otvárať, aby sme videli aj kúsok z toho, čo nám nie je prirodzené. Ako? Tým, že začneme spochybňovať niektoré naše obľúbené predstavy a presvedčenia a budeme testovať, či skutočne obstoja, keď ich neudržiava nažive práve naša pozornosť – interpretácia. Toltékovia hovoria, že treba celkom zastaviť vnútorný monológ. Pretože ten ale džavoce veselo 24 hodín denne a je to fuška, ja som skúsila pridávať ku každej výpovedi dovetok “alebo aj nie”. 🙂 Zdá sa, že zaberá.

Aké vlastné metódy máte vy?