Mailom každú chvíľku niečo prifrčí a minule ma niekto obšťastnil Paradoxnými desatoro. Tak ma dohriali, že som sa šla okamžite pozrieť na web, čo to je zač. Zistila som, že ide o názvy kapitol z knižky Kenta M. Keitha Paradoxné prikázania.  A štýl, akým sú nazvané, i vývody autora článku, čo som na webe našla (“veľkí ľudia s veľkými myšlienkami ohrozujú malých ľudí nízkej mysle”) ma vnútorne bolia. Mám problém s vyjadreniami, ktoré silne polarizujú svet, stavajú nás proti iným a robia z nás Obeť v zmysle: “niekto, kto sa musí obetovať, a preto je lepší ako ostatní, ktorí sa neobetujú”. Už v minulosti som sa s týmto videním sveta potýkala a zatiaľ sa na tom nič nezmenilo – budí vo mne silnú neľúbosť.

Moja výhrada? Keď sa budete riadiť týmito “prikázaniami”, cementujete v sebe negativistický a nepriateľský pohľad na svet okolo vás. Miesto toho, aby ste pracovali na svojom vzostupe (nech už to značí čokoľvek), programujete sa k zotrvávaniu v negativite. Čím to robíte? Slovíčkami “napriek tomu”. “Napriek tomu” značí adverzitu, nevľúdnosť, prekonávanie prekážok, sebaobetovanie sa. Keď ho začnete používať, vysúvate časť svojej viny navonok na “okolnosti” a iných ľudí a svet okolo seba tým robíte škaredším: vždy to bude napriek niečomu a niekomu (a v zosilnenom význame “proti niečomu a niekomu”) a nie v mene niečoho rovnako akceptovateľného pre všetkých…

Tak som sa rozhodla lekcie “preparafrázovať” do vnímania človeka na ceste von z duality. A tu sú “paradoxné prikázania” očami, ktoré vidia paradox vo vnímaní, aké tieto “prikázania” produkujú: 😛

#1: Ľudia sú nelogickí, nerozumní a sebeckí. Napriek tomu ich milujte.

Lekcia 1: Ľudia sú absolútne logickí, rozumní a patrične majetnícki vzhľadom na realitu, ktorú vnímajú oni. Ak sa nám teda zdajú nelogickí, nerozumní a sebeckí, je to jedine preto, že nepoznáme ich vnútorný svet a videnie reality, alebo sa silno rozchádzame v hodnotách. Ovšem nemôžeme čakať, že práve my máme tie najsprávnejšie hodnoty na tomto svete… jedine ak by sme boli Boh. Kým však nemáme v občianskom preukaze napísané “Povolanie: Boh”, potrebujeme sa prestať rozčuľovať nad nelogičnosťou, nerozumnosťou a sebeckosťou iných a pokúsiť sa naemulovať ich videnie. Ak sa nám to nijako nepodarí a nedokážeme ich ani len tolerovať, ešte vždy máme šancu odkráčať. Každý žije v svete, ktorému dovolí, aby sa okolo neho vytvoril.

Lekcia 2: “Nelogický”, “nerozumný” a “sebecký” sú hodnotiace, posudzovačné slová, ktoré majú svoj pôvod v dualitnom vnímaní sveta. Ako to viem? Tak, že ak by neexistoval ich protiklad, stratili by celkom zmysel. Keby ste nevedeli, čo je “logický”, nemohli by ste nikoho nazvať “nelogickým”. A tak ďalej.

Rozdeľovanie a posudzovanie nás držia v dualite. Napriek tomu život v dualite nie je “horší” alebo “lepší” od vzostúpenia, pretože je to len etapa na našej ceste inkarnáciami. (Za toto poznanie vďačím Líle a za Lílu vďačím Terrafine a Bibs. 🙂 ) Preto sa na tomto svete vždy nájde niekto, kto trčí v dualite a potrebuje to pre svoj rozvoj, a niekto, kto vyliezol z duality a nechápe. To je v poriadku… Ak nás to štve príliš, tak nie sme až takí “vzostúpení”, ako si o sebe myslíme, pretože potrebujeme mať veci “po svojom”. (A verte mi – viem, čo hovorím… 😳 )

Takže lekcia 3: Keď napriek všetkej tolerancii, ktorej sme schopní, nás nelogickí, nerozumní a sebeckí ľudia rozčuľujú, mám dobrú správu – na Mesiaci ešte sú nejaké pozemky voľné. 😛

Lekcia 4: Vchádzať do medziľudského kontaktu s tým, že ľudia bývajú nelogickí, nerozumní a sebeckí značí priťahovať k sebe presne takýchto ľudí. Spomíname si na LOA? Univerzum nám dá viac presne toho, čo očakávame. Preto ma podobné “zásady” netešia: umožňujú nám zostať sebadôležití, vzťahovační a ukrivdení, pretože veď “ľudia sú nelogickí, nerozumní a sebeckí”. Že by? 😉 Alebo to my sme nelogickí (lebo zabúdame, že príroda buduje na rôznorodosti, v ktorej tá prispôsobivejšia forma vyhráva), nerozumní (lebo očakávame, že celý svet sa bude snažiť byť taký, aby sme ho za to mohli pochváliť) a sebeckí (pretože sa snažíme vnútiť ostatným naše videnie sveta)?

🙂

Lekcia 5: Ľudí netreba milovať; stačí ich čo len tolerovať a nechať im priestor na dýchanie. Niekedy prílišná “láska” človeka zadusí, pretože sa pokúšame žiť jeho život miesto neho, akoby bol menejcenný a nedokázal sa ním prehrýzť sám. Tolerancia v mojich očiach znamená “pochopiť, že ten druhý má svoj vlastný svet, svoj vlastný osud, svoje vlastné talenty a ciele a potrebuje len priestor pre to, aby s touto konfiguráciou začal robiť svoje vlastné skúsenosti”. Kedykoľvek sa k ľuďom postavíme takto, premieňajú sa na našich učiteľov. Ich pozorovaním sa dozvedáme niečo nové o vnímaní a  fungovaní človeka. A navyše sa necítime celkom neschopne, ak sa práve prizeráme niekomu, ku komu akosi nedokážeme zahorieť nehynúcou náklonnosťou. Tolerancia v mojom vnímaní navyše značí “nebabri, ak to nie je nutne nevyhnutné”. Teda ak nejde o život. A niekedy ani vtedy nie. (Nejedného samovraha zachránili len na to, aby svoj čin zopakoval znova – a s väčším úspechom… Láska celého sveta nedokáže udržať človeka nažive, ak nemá rád sám seba.)

A ide sa ďalej:

#2: Ak konáte dobro, obvinia vás zo sebeckých pohnútok. Napriek tomu konajte dobro.

Ku “konaniu dobra” som už písala a nemá význam opakovať sa. “Konať dobro” je ošemetná záležitosť, pretože pričasto sa používa ako eufemizmus pre “chcem, aby bolo podľa mojej predstavy!” A zasa sa vrátim k #1 – ak nemáte papier na to, že ste povolaním Boh, prečo sa snažíte vnucovať svoju predstavu okoliu? Jedna vec je ponúknuť iný pohľad, iná vec je hlásať iný pohľad a tlačiť ostatných do toho, aby ho prijali za svoj. Pričom slovo “tlačiť” môže mať veľa rôznych podôb – od svätej vojny až cez nenápadnú manipuláciu typu “ale dobrí ľudia to-a-to…”

Lekcia 6: Ak teda konáte dobro a niekto vás obviní zo sebeckých pohnútok, vysoko pravdepodobne bude mať pravdu. Ak som vás týmto vyhlásením dohriala, prečítajte si, ako komentoval don Juan Castanedovo “konanie dobra” na istom mexickom slimákovi 😛 …

Nekonajte “dobro”. Keď idete do veci s pocitom, že idete “pomáhať” alebo “konať dobro”, tak sa pravdepodobne hlási o slovo ego, ktoré chce byť pochválené za to, aké dobré je a ako vysoko stojí nad ostatnými (pretože sa obetuje pre nich). Extrémny prípad “konania dobra” sa v politike nazýva džihád a v psychiatrii kodependencia. 🙂

Konajte vtedy, keď máte pocit, že váš svet by nebol hodný života, keby ste nekonali. Alebo preto, že sa stalo niečo, čo sa v prírode takto obvykle nedeje (tu mám na mysli hlavne zákernosti ľudského sveta a zvieratá, ktoré ich nemajú ako poznať – vyleštené okná pre vtáky, voda v bazéne pre chrobáky, diaľnica pre srnky a podobne). Ale nekonajte preto, že vy predsa lepšie viete, ako by to malo vyzerať. A hlavne sa nesnažte “konať dobro” na ľuďoch, ktorí majú dvakrát taký veľký biceps a vytetovaného škorpióna na zápästí. 😛

Tak kedy konať a kedy nie? Mám na to jedno pomerne jednoduché pravidlo: konala by som aj vtedy, keby som bola jediný človek na svete? Keby moje konanie nemohol vidieť nikto, ani Boh či anjeli? Ak áno, potom buď konám nadosobne, alebo mám nejaký záujem. V týchto prípadoch konám. Ak mám záujem, veď ona si ma karma nájde… Čiže moja lekcia 7: Nekonajte “dobro”. Prosto konajte. 🙂

#3: Ak ste úspešný, získate falošných priateľov a ozajstných nepriateľov. Napriek tomu sa usilujte o úspech.

Tento bod mi prichodí ako nie až taký tichý hlások ega: Budú ti závidieť! Prečo? Lebo aj ty závidíš…

Čo je “úspech”? Keď nám vyjde náš plán, alebo keď ostatní obdivne pozerajú, čo sa nám podarilo? Keď sa pozeráme na to, čo kto povie o našom úspechu/neúspechu, nežijeme život svojej duše, ale život svojej “výkladnej skrine”. Budeme teda odteraz svoj úspech odvíjať od toho, koľko falošných priateľov a nepriateľov máme? Prečo by hocikto na tomto svete mal byť náš nepriateľ? Možno chce niečo, čo máme my – ale znamená to, že je náš nepriateľ, alebo len že chce niečo, čo máme my?

Všimnite si, čo robíme. Vezmeme situáciu a urobíme z nej výpoveď nie o situácii, ale o človeku. Neviem ako vy, ale u mňa je toto veľmi častá chyba a musím sa hodne striehnuť (niekedy neúspešne). Minule mi ktosi niečo zahlásil a ja hneď na to “teraz si sa ma dotkol”. Aké “ty si sa ma dotkol”?! Dotklo sa ma to, čo povedal, nie jeho existencia ako človeka!

A tak situácie sú výpoveď o situáciách, nie o ľuďoch. Možno za iných podmienok alebo o päť minút skôr či neskôr by ten istý človek zareagoval celkom inak… Ale potom to nie je o tom, že ten človek je náš “nepriateľ”, ale situácia pre nás nie je priaznivá.

A presne to isté platí o “falošných priateľoch”. Neexistujú “falošní priatelia”, len blbci, ktorí nerozpoznali skutočnú motiváciu daného človeka, pretože sa pri všetkom svojom premýšľaní o sebe samom nedostali k tomu, aby aspoň na chvíľku premýšľali aj o tom druhom… a potom vinu za to externalizujú a pripíšu ju “vierolomnosti” toho druhého. To preto, že očakávali, že daný človek bude hrať podľa ich pravidiel, hoci má možnosť hrať podľa tých svojich.

Možno namietnete, že sú aj ľudia, ktorí vás “oklamú”. Ako často vás “oklamú”? Nanajvýš jedenkrát. Ak viac, platí moja výhrada o nedostatočnom rozmýšľaní. 😉

Lekcia 8: Prestaneme mať “nepriateľov”, keď prestaneme deliť ľudí na “priateľov” a “nepriateľov”. Prestaneme mať síce aj “priateľov” a budeme viac-menej od každého očakávať všetky možné správania (ktoré sú v súlade s jeho povahou, schopnosťami, stupňom rozvoja a vnímaním sveta), ale oveľa menejkrát padneme na zobák s tým, že sme niekoho posúdili paušálne a podľa našich hodnôt a sekli sme sa.

#4: Dobro, ktoré dnes vykonáte, bude zajtra zabudnuté. Napriek tomu konajte dobro.

🙂 Toto je klasika. Tak prečo konáme dobro? Aby bolo urobené, čo treba urobiť, alebo aby nás za to ospevovali – a keď zajtra ospevovať nebudú, tak “zabudli”? 😆

Lekcia 9: Ak za svoje skutky očakávate, že si ich niekto všimne alebo vás nebodaj bude vychvaľovať, tak z vás hovorí egúšik. Kúpte si leukoplast, zalepte mu ústa a konajte len to, za čo nič od okolia ani od seba samých neočakávate. Dôležité tu je, že nesmiete očakávať ani sami od seba. Mnoho ľudí behá po svete s tým, že si potrebujú prichodiť uznaní a užitoční, dobrí a obetaví. Nepadnite do tejto pasce! Ak čakáte hocijakú pochvalu (nech už je to čo len ten teplý hrejivý pocit pri srdci), kŕmite svoje ego. Nekonajte. Skutočný nezištný čin začína vtedy, ak niečo urobíte celkom automaticky – tak automaticky, že nad tým vôbec nerozmýšľate. Vtedy konáte, lebo “treba”, nie preto, lebo ste “dobrí”.

A opakujem lekciu 7: Nekonajte “dobro”. Proste konajte. 🙂

#5: Čestnosť a úprimnosť vás robia zraniteľnými. Napriek tomu buďte čestní a úprimní.

Poznám človeka, čo sa tak bál svojej zraniteľnosti, že k sebe nepúšťal druhých dostatočne blízko, aby dostali šancu zraniť ho. Napriek tomu sa mu nepodarilo zabrániť, že ho v kuse niekto alebo niečo zraňovalo, pretože kapacita “byť zranený” vychádza z nášho vnútra, nie z prostredia – je to spôsob, akým reagujeme na to, čo sa s nami deje. Jeho prílišná obrana však mala neželaný vedľajší efekt: žil sám a skončil sám. Vídam ho zakaždým, keď pozriem do zrkadla.

Nebojte sa byť “zraniteľní”! Poranenia sú na to, aby sme rástli. To, čo nás dnes zraňuje, nabudúce nás už nezraní, pretože sme sa niečo naučili. Ak sa zľaknete vody a nikdy do nej nevleziete, nenaučíte sa plávať – a raz možno budete musieť plávať o život! Strach je naše najväčšie obmedzenie: bráni nám plne využiť ten potenciál, ktorý v sebe máme.

Navyše situácie, v ktorých vás to bolí, vám hodne prezrádzajú aj o ľuďoch okolo vás. A situácie, v ktorých to bolí ich, vám hodne prezradia o vás samotných. 🙂 Čestnosť a úprimnosť, teda “byť taký, ako v skutočnosti som”, je v konečnom dôsledku veľmi oslobodzujúca. Nespotrebovávate energiu na to, aby ste kontrolovali to, čo sa ukontrolovať nedá…

Lekcia 10: Jediný, kto vás môže zraniť, ste vy sami. Zráňate sa tým, že si pripúšťate pohŕdanie alebo odsudzovanie tých druhých a snažíte sa nastaviť na ich očakávania a žiť svoj život podľa ich predstavy. Miesto toho, aby ste sa obávali poranenia, naučte sa s poraneniami žiť. Budhisti tomu hovoria “sit with it”, teda “vysedieť to”. Keď som poranený, nerobím nijaké únikové manévre, neprehadzujem vinu na niekoho iného, ale prijmem svoje poranenie a “vysedím” ho… Skúšala som to jeden jediný raz, ale môžem povedať, že je to silné cvičenie… Spočiatku vás trhá niečo robiť, aj keby to bolo len zvíjať sa od bolesti ako prišliapnutý červ. Po chvíľke bolesť ustúpi a ustúpi i ukrivdenie a túžba po odplate. Zostane len situácia, ktorá je už ukončená a keby ste urobili čokoľvek, už ju nezmeníte… a vtedy začnete zisťovať, že všetka negativita sa postupne začína rozpúšťať. Je to ako moje taoistické “staň sa bolesťou bolesti”. Tým, akí ste ublížení a že sa tomu nebránite, rozpúšťate bolesť zvnútra… Sedela som tak asi jedenapol hodiny a ku koncu už nijaká bolesť neexistovala – existovala len akceptácia a poučenie a úžasný vnútorný kľud, pretože toto sa vám už  druhýkrát prihodiť nemôže. Prestali ste na daný typ situácie reagovať. 🙂

Lekcia 11: Nebuďte “nejakí”, buďte sami sebou. Potom nepotrebujete ani slová ako “čestnosť” a “úprimnosť”, aby vám v budúcnosti nezačali pridávať na svätožiare “toho spravodlivejšieho”. 🙂 Nedefinujte sa cez nejaké “nálepky”. Nebuďte to či hento… proste buďte. 🙂

#6: Najväčších hrdinov s najvyššími ideálmi môže zastreliť aj najmenší človek s najnižšími pudmi. Napriek tomu majte najvyššie ideály.

😕 Ups… Dualita v jej dokonalosti! Pozrime si výber slov: “najvyšší” kontra “najnižší”, “hrdina” kontra “srab” (aj keď ten je tu opísaný oveľa decentnejšie 🙂 ). A odporúčanie: majte “najvyššie ideály”.

Nerada vyrývam – ale aké vysoké sú najvyššie ideály? Vyššie ako čo? Vyššie ako Mount Everest? Vyššie ako Eifelovka? Podľa čoho budeme vedieť povedať, že máme “najvyššie ideály”? Jedine podľa toho, že niekoho s inými ideálmi úspešne zadupeme do zeme. Keby jeho ideály boli vyššie ako naše, neboli by sme to dokázali. (A o tých okovaných botách a podpore širokých más taktne pomlčíme.)

Dualita polarizuje. Šťastný človek nepotrebuje polarizovať. Nepotrebuje niekomu nacapiť nálepku “máš najnižšie pudy” a pritom si myslieť “pozri, mal by si byť ako ja!” A šťastnými sa nestávame počtom nepriateľov, ktorých sa nám podarilo pokoriť, ale tým, že žijeme naplno. Kým večne s niekým zápasíme, robíme všeličo, len nežijeme. Pretože život nie je o zápasení “kto z koho” a o súťaži, čie ideály sú “vyššie”… Spomíname si na bod 1? Každý z nás vníma realitu inak a v tej jeho realite sú tie jeho ideály tie najvyššie. Najvyššie v porovnaní s ostatnými hlavnými “hrdinami” jeho príbehu – pretože jeho príbeh má len jediného hlavného hrdinu – jeho samého. 🙂

Lekcia 12: V príbehoch iných ľudí my, “hrdinovia” majúci “tie najvyššie ideály”, môžeme vyzerať ako hooodne odporní spolublížni s tými “najnižšími pudmi”… Všetko je to len vec uhla pohľadu. Tak to berme ako to, čo to je – uhol pohľadu – a nehrajme sa na hrdinov.

Lekcia 13: Neporovnávajme sa. Každý z nás sme unikátna a dokonalá entita s celkom presným účelom na tejto zemi. Keby sme neexistovali, “všetko” by bolo presne o nás ochudobnené. 🙂 Svet potrebuje aj nás, aj našich “nepriateľov”, aj ľudí s “najnižšími pudmi”. Bez každého jedného z nás by bol totiž práve o toho jedného z nás chudobnejší a “všetko” by prestalo byť “všetkým” – prestalo by byť dokonalé! 🙂

#7: Ľudia cítia so smoliarmi, ale nasledujú iba víťazov. Napriek tomu bojujte za smoliarov.

Poviem  to, ako to je – rozčuľuje ma slovo “víťaz”. Kto je “víťaz”? Ten, koho ním nejaká skupina ľudí urobí. Niekto musí povedať, či ste alebo nie ste “víťaz”. Keď to poviete sami o sebe, je to nedôveryhodné – veď to by mohol povedať kdekto… A tak potrebujete mať svojich prívržencov, aby z vás urobili “víťaza”. A pretože ich potrebujete, musíte sa napasovávať na ich očakávania, aby vás neopustili a nešli zvoliť za “víťaza” niekoho iného… 😕 (Stačí si spomenúť na našu politickú scénu.)

To, či som alebo nie som víťaz, viem posúdiť len ja – a nikto iný. Len ja presne viem, čo som chcel dosiahnuť a aké príkoria som musel zdolávať. Môj pocit víťazstva neprichádza zvonku, od druhých, ale z môjho vlastného vnútra… zo spokojnosti s tým, ako som vec ošetril.

Lenže… keď niet “víťazov”, niet ani “porazených”, nie? 🙂 A tu nás poniektorých logika doviedla k tomu, že buď je v knihe logický lapsus, alebo je nekorektný preklad. Totiž protikladom víťaza je porazený, nie smoliar… Našťastie som na Amazone našla názov tejto kapitoly v origináli: “people favour underdogs but follow only top dogs”. Veľmi hrubo po slovensky: síce nadržiavame slabším tvorom, ale nasledujeme veľké zvieratá.

Celá táto téza je o tom, že potrebujeme niekoho nasledovať. Ale potrebujeme niekoho nasledovať? 🙂 Ak sme závislí na hodnotení prostredia, ak našu sebahodnotu berieme z toho, ako nás vnímajú iní ľudia, potrebujeme sa zoskupiť okolo niekoho, kto predstavuje to, čo nás spája. No a tam potom môžeme rozohrávať svoje hierarchické boje: mňa má veľký guru/Boh/Alláh/Krišna 😛 radšej ako teba… Je to o tom patriť, priveľmi nevytŕčať ale byť väčšinou považovaný za “lepšieho” ako zvyšok. A na to, aby som bol lepší ako zvyšok, potrebujem ten “zvyšok” – a držať ho pekne dole.

Ak nepotrebujeme okolo seba na potvrdenie našej vlastnej hodnoty ten “zvyšok”, aby sme sa mali s čím porovnávať, nepotrebujeme ani schválenie nášho prostredia. Ak sa považujeme za kategóriu sami o sebe, potom vieme, že nikto iný nám nemôže povedať, či sme “hore” alebo “dole” – pretože nikto okrem nás nepozná, ako si definujeme “hore” a “dole”. Navyše ak sa nik neprizerá, ak sa nemusíme pred nikým predvádzať, veci ako “silný/slabý” či “víťaz/porazený” prestávajú byť zaujímavé. Máme svoje lekcie a tie nejako zvládame. Sme s tým do istej miery spokojní. Spokojnosť ide z nášho vnútra a jediný, kto je schopný ju posúdiť, sme my sami.

Lekcia 14: Ak nemáme komu imponovať, prestávajú existovať veľké a malé zvieratá. Ak nemáme komu imponovať, žiadne “zvieratá” nás nezaujímajú. Zaujíma nás náš cieľ a či ho dosahujeme.

Ak nechceme nikomu imponovať, nepotrebujeme, aby nás niekto nasledoval. To neznamená, že zostaneme sami… Zasa LOA: okolo nás sa začnú zbierať ľudia, ktorí nepotrebujú nikoho nasledovať – práve preto, že my nepotrebujeme nikoho viesť. 🙂

A teraz prichádza otázka za milión: prečo by sme mali za niekoho “bojovať”? Prečo si myslíme, že ten niekto to nezvláda, že potrebuje niekoho silnejšieho (a obetavejšieho ako iní – a preto lepšieho 😀 ), aby bojoval jeho bitky miesto neho? Spomíname si na mexického slimáka? 🙂

A ako vlastne zistíme, že niekto je “slabší zver”? Sila a slabosť sú vnútri v človeku a niekto, koho by sme mohli ľutovať (napríklad bezdomovec) sa môže cítiť absolútne neohrozene, pretože sa na svoju situáciu pozerá svojimi vlastnými očami a meria ju svojimi vlastnými hodnotami. Môžeme kdekoho považovať za “silného” či “slabého”, ale vždy do toho budú vstupovať len naše vlastné oči a len naše vlastné hodnoty!

Samozrejme, môže sa stať, že sa k nám príde niekto vyplakať. Čo môžeme urobiť? Rozhodne nie vybehnúť na barikádu miesto neho! Ak niečo, môžeme mu dodať odvahu a poradiť. Robiť ľudí musíme nechať samých. Starí Číňania hovorili: Daj hladnému rybu a zasýtiš ho. Nauč ho chytať ryby a nebude hladovať nikdy viac. 🙂 Lekcia 15: Ak treba, kúpte mu udicu, ale chytať ryby ho nechajte samého!

#8: To, čo roky budujete, môže byť za noc zničené. Napriek tomu budujte.

Keď niekto bude rozmýšľať stále o tom, že môže o niečo prísť, dostaví sa strach. Keď sa necháme viesť strachom, máme tendenciu upínať sa na to, čo už máme, aj keď to možno nie je presne to, o čom sme snívali… Ale lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche… A na konci života sa obzriete a vidíte iba všetky tie holuby, ktoré ste sa ani len nepokúsili chytiť…

Zasa siahnem po budhistickom koncepte žiť v “tu a teraz”. Zakladá sa na poznaní, že ak večne rozoberáme, čo nám kto urobil, žijeme prevažne v minulosti. Minulosť, ako je známe, zmeniť nemôžeme. Ak sa nám nepáčila, môžeme urobiť jediné – jedovať sa nad ňou. Jedovanie sa je emocionálna reakcia, ktorá nám uberá z našej použiteľnej energie časť na jedovanie sa nad minulosťou, ktorú už aj tak nezmeníme. No, povedzme si to na rovinu – nie je to zrovna najgeniálnejší ťah…

Iným prístupom je to, že žijeme v budúcnosti: upierame oči na ciele, ktoré by sme chceli dosiahnuť, ale ešte stále ich nemáme. A tak deň po dni žijeme v pocite, že ešte stále niečo nemáme. Že nám stále niečo chýba. Že sme stále o niečo ukrátení. A pretože to nemáme, môžeme urobiť jediné – jedovať sa nad tým. Jedovanie sa je emocionálna… atď.

Budhisti používajú “tu a teraz” ako inštitút, kedy jedine dokážeme niečo so svojou situáciou urobiť. A pretože to sú budhisti a nie západniari, nehovoria o tom, že si máme stanoviť cieľ (pohľad do budúcnosti), napísať akčný plán (pohľad do budúcnosti) a vyhodnocovať pokrok medzi “je” a “malo by byť” (pohľad do minulosti a budúcnosti). Oni radšej povedia: “kukni, čo fajn máš a že práve teraz ti nie je až tak zle – a vychutnaj si to…” No a vy si kuknete, čo fajn práve máte, a vychutnávate si to. Vychutnávanie si je emocionálna reakcia – taká, ktorá nám neuberá energiu, ale nám ju dodáva. Energetická bilancia začína byť pozitívna a naša schopnosť niečo meniť sa zvyšuje.

No a teraz k tomu strachu, že by sme o niečo mohli prísť. Je to predpoklad o budúcnosti, ktorý v nás vyvoláva ľpenie. Strach je podobne nezmyselná emócia ako jedovanie sa – len nám uberá energiu a nedáva nám na oplátku dobrý pocit. Navyše zasa nastúpi LOA – na čo sa sústredím, to si do života pritiahnem. Ak sa sústredím na to, že o niečo môžem prísť – no tak mi život nadelí viac tohoto, pretože predpokladá, že keď o tom toľko špekulujem, tak mi to chýba… Chýba? No tak tu máš! Spokojný teraz? 😕

Lekcia 16: Žite v tu a teraz. Nerobte si vrásky nad minulosťou ani nad budúcnosťou. Ak ste niečo dosiahli, tak preto, že v sebe máte schopnosť dosahovať. Tú vám nikto a nič nemôže vziať! Ak o niečo aj prídete, použijete svoju schopnosť na to, aby ste to alebo niečo veľmi podobné dosiahli znova. Kým sa sústredíte na svoju schopnosť niečo dosahovať, nepotrebujete na veciach uľpievať – a teda nepotrebujete mať ani strach, že o ne môžete prísť. 🙂

#+9: Ľudia potrebujú pomoc, ale ak im pomôžete, môžu na vás zaútočiť. Napriek tomu ľuďom pomáhajte.

O “konaní dobra” som už hovorila. Tak isto o “pomáhaní”. Spomeňme si na toho mexického slimáka…

Zarazilo ma niečo iné. Keď som niekomu pomohol, prečo by mal na mňa útočiť? Zarazila ma nelogičnosť vyjadrenia a tak som išla na Amazon pohľadať si názov kapitoly v origináli. “People really need help but may attack you if you do help them.” Ak ľuďom pomáhame, napriek tomu, že pomoc potrebujú, môžu na nás zaútočiť. Trochu iná logika, však? 🙂 Ak ľuďom pomáhame a súčasne oni to nerozpoznajú ako pomoc, tak potom na nás môžu zaútočiť, hoci by pomoc aj prijali.

Uhm… Ale ako to potom ľuďom pomáhame, že to nerozpoznávajú ako “pomoc”? Pomáhame im napriek ich vôli? Cítia sa ohrození v niečom a preto na nás útočia?

Odpoveď býva najčastejšie veľmi jednoduchá: my sme usúdili, že niekomu treba pomôcť, kým on to ešte neusúdil. Môžeme mať pravdu; môžeme veci vidieť lepšie. Ale začať niekomu pomáhať bez jeho predošlého súhlasu je arogantné a egoistické. A daný človek nebude reagovať na tú pomoc, ale na tú aroganciu a egoizmus!

Lekcia 17: Môže sa stať, že vidíme potrebu pomoci. Keď chceme pomôcť, prejavme danej osobe aspoň základný rešpekt tým, že si od nej vypýtame povolenie pomôcť. Ak nám ho nedá, je to jej rozhodnutie a naša žiadna ďalšia starosť. Ak nám ho dá, pomáhajme s rešpektom – nemeňme veci, ktoré z nášho pohľadu meniť treba, kým nezistíme, akú hodnotu majú v živote toho druhého. Ak sú to presvedčenia, ktorých ten druhý nie je schopný vzdať sa, nepomáhajme. Pomenujme, ale nekonajme.

Lekcia 18: Nie všetko, čo nám vyzerá ako potreba pomoci, v skutočnosti je aj potreba pomoci. Nezabúdajme: my vidíme svet našimi očami a prirovnávame ho k našej predstave ideálneho sveta. Iný človek to môže vnímať úplne inak. Či dané veci vníma tak ako my, sa dozvieme jedine tým, že sa ho spýtame.

#10: Dajte svetu to najlepšie, čo je vo vás, a on sa vám obráti chrbtom. Napriek tomu dajte svetu to najlepšie, čo je vo vás.

Hmmm… Fuj. Fujfujfujfujfuj. LOA sa postará, aby sa nám svet obrátil chrbtom. Každý, kto behá po svete s týmto postojom, si plne zaslúži to, čo dostáva.

No a u mňa vzniká zasa otázka: prečo dávame svetu to najlepšie, čo v nás je? Preto, že chceme pochvalu? Obdiv? Uznanie? A nie sme tak trochu egoisti?

Lekcia 19: Ak dávame, dávajme bez toho, aby sme niečo čakali na oplátku. Potom nám je jedno, či sa nám svet “obráti chrbtom” alebo nie… pretože sme konali z pocitu, že konať treba, a nie preto, že sme niečo chceli “na oplátku”. Z vlastnej skúsenosti: keď urobíte niečo potrebné, prechádzate hneď na niečo iné a neskúmate, ako na to zareagovalo prostredie a či s dostatočne hlasnými ováciami. Ak čakáte na ovácie, je to ego.

A, mimochodom, svet je “od chrbta” rovnako zaujímavý ako “en face”… 😛

A teraz ku knihe: Knihu som si pozrela len na Amazone, a to tiež len potiaľ, pokiaľ to bolo možné. Nečítala som ju a teda nemôžem hovoriť o autorovi, ale mám pocit, že zozbieral inšpiratívne príbehy ľudí, ktorí vzdorovali nevyhovujúcim podmienkam. Ako som to pochopila, on nás nenúti uveriť, že ľudia sú sebeckí a neviemakí, ale práve že presne týmto predstavám nemáme pripisovať dôležitosť, máme zostať koncentrovaní sami na seba a nie na reakcie okolia na nás a máme vydržať. Takto by mi dávali zmysel aj pozitívne hodnotenia knihy od čitateľov na Amazone.

Čiže lekcia posledná: Čítajte svojou vlastnou hlavou, nie hlavou niekoho iného – pretože sa môže stať, že jeho uhol pohľadu vás upriami na pravý opak toho, čo autor hlása.

Lekcia naučená. 🙂