Cez víkend som mala vzdelávanie. Bola som na dvoch webinároch. Jeden bol k osobnej moci (to si teraz budem tíško študúvať 😉 , pretože tam som sa zapísala normálne do dlhodobého kurzu) a druhý bola Dawn Clarková a “chýbajúce kúsky” (kedysi som im tu hovorila zavrznuté alebo stratené kusky duše, ale v poslednom čase sa už toľko nedušujem 😳 , takže zostanem pri chýbajúcich kúskoch).

Oba webináre som si nahrávala. U Dawn Clarkovej má nahrávka takú mizernú kvalitu, že netuším, či s nej niečo vytiahnem, a musím sa spoliehať na svoju pamäť – takže na kone skôr, než to celé zabudnem!

Musím si pomôcť náborovým mailom. Dawn Clarková v ňom píše:

Tak často mávajú ľudia pocit, že “v živote musí byť aj viac než len toto…”

Možno máte pocit, akoby ste nevyužívali naplno svoj potenciál v biznise, možno ste ešte nenašli toho správneho romantického partnera…

Potrebujete si uvedomiť, že váš “chýbajúci kúsok” existuje. A viete ho objaviť…

A varujem vás – dáma bola síce nesmierne sympatická, ale aspoň prinajmenšom tak chaotická. Sľúbila 25 minút prednášky a potom otázky a odpovede. Výsledok bol 70 minút prednášky a takmer žiadny čas na otázky. Zopár ľudí to komentovalo a znechutene opustili webinár v polovici, pretože nedostávali vysvetlenia, len pomenovania. Ja sa vynasnažím tie vysvetlenia poskytnúť tak, ako by som si ich vedela predstaviť…

Takže: bude to celé o tom, že v živote nezažívame ten úspech, ktorý by sme si priali (a o ktorom vieme aj, že by sme naň mali). Prečo? Pretože náš život funguje z nesprávnej zóny.

Webinár začal tromi videami. Jedno bol tandemový skok z lietadla, druhé bol chaos s pádom vrtuľníka zo Simpsonovcov a tretie bol bozk. Clarková sa spýtala, čo mali všetky spoločné – boli to intenzívne emócie. Typ emócie sa menil (stres/vzrušenie, zúrivosť/hrôza, láska), ale spoločné mali jedno – emócia bola extrémne intenzívna. Nezvykle intenzívna.

Zážitky z raného detstva na nás zanechávajú hlboké odtlačky. Žijeme v rôznych prostrediach. Niektorí majú pokojný rodinný život, iní prichádzajú z prostredia plného napätia; Dawn Clarková rozprávala svoj životný príbeh, kedy vyrastala ako dieťa dvoch špiónov v sústavnom napätí, zbrane pod každým vankúšom a nikomu sa nedalo dôverovať, pretože ste nevedeli, či vás nejde zlikvidovať. A v podobnom napätí žijú napríklad aj deti alkoholikov, týrané deti alebo sexuálne zneužívané deti, ale aj adoptované deti, i keď vyrastali v bezproblémovom prostredí. Pre všetkých týchto je spoločný pocit straty – niečo im chýba.

Navonok sa to prejaví rôznymi “opravnými riešeniami” – u nej to bolo napríklad silné želanie vidieť za fyzickú formu, aby vedela včas odhaliť tých, čo im chceli zle. Vyvinula si psychické videnie a raz sedela s mamou a pozerali televízne noviny. V telke bežalo o nejakej katastrofe, o umierajúcich deťoch – a Clarková odrazu zbadala, ako sa v aure jej mamy zjavila puklina a zostala tam. V tom okamihu jej mama stratila dôveru v dobro a nadobudla strach z budúcnosti a z utrpenia iných. Inými slovami – kus z jej energie sa vtedy stratil a puklina sa nezacelila.

Clarková to v tom čase nevedela napraviť, ale videla, ako sa táto puklina z jednej oblasti života, v ktorej vznikla, prelieva aj do ostatných oblastí života v tzv. fraktálnej štruktúre ( 😀 ľudia, jak ja pozdravujem niekdajšieho Aurawiewera! 😛 …tiež asi jedna taká drobná puklinka 😉 ):

Potom vo všetkých oblastiach života, hoci už pôvodné nebezpečenstvo nehrozí, my toto nebezpečenstvo znova a znova vytvárame tým, ako sa k situáciám staviame.

Jediné rozumné východisko je obnoviť (prinavrátiť si) daný stratený kúsok a obnoviť sa v svojej úplnosti.

Čo sú pukliny?

Niektoré zážitky v živote sú spojené s extrémnymi emóciami. To značí, že emócie, ktoré sa pri nich spúšťajú, nepatria do nášho každodenného repertoáru. Môžu byť buď pozitívne, alebo negatívne.

Ak si náš obvyklý emocionálny rozsah nazveme zónou zvládania, patria sem všetky pozitívne i negatívne emócie, i ich výraznejšie výkyvy, u ktorých ale máme pocit, že “zvládame” – možno nás prekvapia či zaskočia, ale nezhodia nás z nôh. Jednoducho si žijeme svoj každodenný život, trochu sa radujeme, trochu sa zlostíme – ale stále zostávame rovnakí.

Intenzívne emócie nás vysúvajú buď nahor, do zóny obnovy, alebo nadol, do zóny puklín. Sú udalosti, ktoré v nás vyvolajú také intenzívne emócie, ktoré presiahnu rozsah toho, čo bežne zažívame. “Vykmitneme” do plusu alebo mínusu – napríklad zažijeme ochromujúci strach alebo divokú radosť, hlbokú frustráciu alebo extra radostné očakávanie. Vďaka týmto emóciám vypadneme zo zóny zvládania a mení sa (trvalo) charakter našej energie.

Podľa toho, čo Clarková rozprávala zo svojho života ako dieťa dvoch špiónov, usudzujem, že aj miernejšie – nešokové – ale dlhotrvajúce negatívne stavy vedia človeka posunúť do zóny puklín.

Pokiaľ sú výrazne negatívne (šoky, traumy alebo opakované, dlhotrvajúce negatívne reakcie prostredia na nás), vypadáme pri nich zo zóny zvládania a padáme nadol, do zóny puklín – v našej energii dochádza ku škodám. Niektoré škody sú dočasné a vieme sa ich zbaviť, iné trvalo menia našu energiu (psychiku/spiritualitu). Môžu sa prejaviť ako podvedomé programy, presvedčenia, komplexy. Aj trvalá expozícia negatívnym informáciám (napríklad pozeranie správ v televízii, pohybovanie sa v prevažne negatívnom prostredí) môže postupne “stláčať nadol” naše prežívanie, až ho definitívne vytlačí do zóny puklín. Preto si treba dávať pozor, akými informáciami a akými ľuďmi sa obklopujeme.

Ale predsa len nebudem až taká osvietená a sprostredkujem vám jednu Clarkovej perlu 😉 :

“Veda doložila, že intenzívne emócie majú schopnosť prepichnúť časovo-priestorové kontínuum”

🙂 Užite si to. Prečo by som sa mala týrať len ja. 😛

(Inak, významom jej “prepichovania kontínuí” bola pravdepodobne výpoveď, že silné emócie nás niekedy dokážu mentálne preniesť do času, kedy vznikli – čiže celé učenie o traumách, ktoré tu prežúvam vďaka Gabriele Rudolphovej. 🙂 Možno to je tá “veda”, ktorá to “doložila”.)

(Z ďalšieho počúvania nahrávky: vzťahuje sa na nejaký experiment, ku ktorému sa dnes vyjadroval aj Lakhiani. Že ľudia, čo dlho spolu žili, aj keď sú v inej miestnosti, telesne reagujú na fakt, že ich partner na nich práve myslí. Myslím, že Lakhiani tomu hovoril “experiment Williama Brauda”.)

Väčšina ľudí sa snaží za každú cenu vyhnúť zóne puklín tým, že zotrváva v zóne zvládania – a to aj vtedy, ak zóna zvládania je nie najvyhovujúcejšia, ale strach z možného intenzívneho poranenia je väčší ako bežné poranenia, ktoré už poznáme a na ktoré sme si zvykli. Takto žijeme svoj život na polovičnom plyne. (Tu sa mi do toho pletie zasa môj dlhodobý kurz, takže už ani divá sviňa nevie, kto čo povedal – čo nie je tragédia, pretože všetci viac-menej tvrdia to isté. 😉 Vrátane Rudolphpvej, ktorá je celkom iná kultúra, jazyk i background.)

Inak, toto mi zas pripomína jednu vec, pomocou ktorej som dostala pod kontrolu svoju maniodepresívnu (bipolárnu, borderlineovú) poruchu (vyberte si to, čo znie viac “hip”). Zistila som, že silné záchvaty depresie sa mi dostavujú po silnom výkyve do eufórie. A pretože mi depresie vadili (eufórie nie), predstavila som si to ako kyvadlo, ktoré keď kmitne jedným smerom (=do plusu), potrebuje následne rovnako intenzívne kmitnúť aj opačným smerom (=do mínusu). I vyrobila som si rutinu, že len čo začínala euforická fáza, hodila som silnú spiatočku a nasilu som sa držala pri zemi prehnane pesimistickými komentármi. Zabralo to; prestala som mať výkyvy. Ovšem ten život tak aj vyzeral – večne v polopesimizme. Vtedy som svoj cynizmus vycizelovala do takej dokonalosti, že dnes by som ním dokázala zabíjať. 😛

Clarková tento stav nazýva “vegetenie” – bez nadšenia, bez záujmu, bez veľkých šokov. Váš život beží viac-menej na autopilotovi. Vnútorne sa to necíti dobre a tak ten pocit prehlušujeme drogami, alkoholom, videohrami, hazardom alebo masívnym pozeraním televízie.

Oproti zóne puklín, v oblasti vysoko intenzívnych pozitívnych emócií, leží zóna obnovy, kde sa znova dobíja naša energia a zdvíha sa naša vibrácia. Čím viac zážitkov v tejto zóne máme, tým odolnejší sme voči puklinám. To by mi vysvetľovalo aj závislosť mladších ročníkov na “adrenalínovej zábave” – ako keby si vyvažovali svoje pukliny pozitívnymi zážitkami.

Aj pre zónu obnovy platí to, čo pre zónu puklín – vytvoríte si v nej zážitok a ten sa vám fraktálne premietne do všetkých ostatných oblastí života. Tieto zážitky síce nazaceľujú pukliny, ale robia ich menej citeľnými.

Kedy dochádza k puklinám?

K puklinám v našej energetickej obálke dochádza v týchto prípadoch:

• zažijete sklamanie, niekto vás podvedie
• niekto vás ohrozuje (fyzicky, psychicky alebo emocionálne)
• ste uväznení v situácii, nad ktorou nemáte nijakú kontrolu
• cítite sa trestaní
• cítite sa obviňovaní
• cítite sa ako obeť
• zažili ste stratu
• ste od prírody precitlivelí.

Najdôležitejšie v tejto časti sú situácie, nad ktorými nemáme zdanlivo nijakú kontrolu. Clarková sem zaradila napríklad finančné prepady, stratu zamestnania, zdravotné problémy. Veľa z týchto situácií sa odohráva ale deťom – deti naozaj nemajú veľké možnosti reagovania, kým dospelí sú na tom trochu lepšie. Clarková popísala, ako k puklinám môže dôjsť už pri pôrode, kedy dieťa opúšťa regulované, bezpečné a príjemné prostredie maminho brucha a rodí sa do prostredia, v ktorom odrazu musí začať dýchať, sú tam všelijaké vzruchy, je tam plno ľudí a pravdepodobne aj väčšia zima ako u mamy v bruchu. Potrebujete lásku a ochranu a oni vám plesnú po zadku, nech sa už konečne rozvreštíte… Mnoho detí si z toho nerobí veľa, ale niektoré si to so sebou odnesú ako nejakú puklinu do zvyšného života.

A to mi vysvetlilo, odkiaľ sa nabrala tá moja najväčšia puklina. Ja, precitlivelý jedinec (posledná bodka) som bola vyhnaná z Raja niekam, kde som o to nestála. Zrejme som dostala aj po zadku – a ja som tomu ksichtovi, čo ma udrel, nemohla nakopnúť prdelku!!! 👿 Nuž, nie čudo, že zo mňa vyrástlo to, čo vyrástlo!

To isté sa môže stať deťom, ktoré ich mama príliš rýchlo odstaví, pretože sa potrebuje vrátiť späť do práce; deti potrebujú kontakt a držanie a mojkanie a miesto toho sú v jasliach a nútia ich spať vtedy, keď to vychovávateľky naplánovali (z vlastnej skúsenosti; máločo si pamätám, ale toto áno).

Takéto deti sa môžu začať cítiť potrestané, ako keby boli niekde urobili chybu alebo niečo zlé. Cítia sa ako obeť situácie. A kedykoľvek sa začnete cítiť ako obeť, je to varovný signál, že práve vstupujete do zóny puklín.

Ako vyzerajú pukliny?

Toto je časť, ktorá bola najmenej rozobratá a na toto ľudia aj najviac frfľali. Pokúsim sa to nejako zhrnúť a dobásniť.

Existujú štyri “klasické” typy puklín. Bez veľkého vysvetľovania sa na ne pozrite a povedzte, ktoré z nich nachádzate v svojom živote (spoľahnite sa na intuíciu):

Prvá je zívajúca diera. Tak o tejto jednej všeličo viem. 🙂 Je to doslova pocit, akoby ste mali niekde dieru v duši, ktorou vám sústavne uniká energia. Ak ste angličtinári, odporúčam vám pustiť si pieseň Feel od Robbie Williamsa – ten, čo to písal (myslím slová), vedel celkom presne, čo hovorí…

Podľa Clarkovej sem patria dopady zlomeného srdca a podobných šokových zážitkov, napr. smrti blížneho. Celé časti vašej osobnosti sa odštiepia a stratia, alebo sú znefunkčnené.

Trochu horšie to bolo už s vysvetlením tektonického zlomu, ale nakoniec sme sa doiterovali asi k tomuto významu: Je to niečo ako puklina niekde hlboko dole, ako St. Andreas (tektonický zlom pri Kalifornii). Na povrchu všetko vyzerá normálne, ale viete, že tam dole to pracuje; niekedy sa to na povrchu prejaví zdanlivo podivnými chveniami (zemetraseniami), ale veci sa vždy dávajú do normálu – až kým nepríde veľký otras a nič nie je také ako predtým. Najhoršia je tá neistota a nervozita, ktorá sa premieta do celého vášho života, pretože tušíte, že niečo nie je v poriadku, ale nemáte spôsob zistiť, o čo by mohlo ísť…

Zaujímavé na týchto puklinách je, že ľudia, aj keď k nim dôjde, budujú na nich aj naďalej svoj život, ako keby sa nebolo nič stalo. Avšak len čo sa tektonický zlom znova dá do pohybu, zničí celú konštrukciu, čo bola nad ním vybudovaná. (Sem zaradila Clarková aj sexuálne obťažovanie alebo týranie. Niekedy to obete celkom vytesnia, ale cítia, že niekde dole sa čosi hýbe.)

Tretí zlom je roztrasený zlom. Pri tomto zlome akosi nikto nepotreboval vysvetlenie; vnímam to ako povrch vášho príbehu, ktorý sa kedysi otriasol a teraz je na ňom vidno všade drobné nesúlady (inkongruencie). Nikomu nevadia, vieme s nimi všetci žiť, ale povrch nie je hladký a niekedy idete tak a inokedy zas inak – pretože prekračujete práve z jednej pukliny na druhú.

Tento typ puklín je typický pre ľudí, ktorí prechádzali chronickým stresom. Sem patria tie situácie, ktoré samé od seba nie sú superintenzívne, ale trvajú dlho – napr. kritická rodina, ktorej nič nemôžete urobiť dosť dobre. Keď ste takémuto prostrediu vystavení dlhšie, začína užierať z vašej sebadôvery, ale aj z dôvery vo vašu schopnosť správne vyhodnotiť nejakú situáciu.

Sem patrí pravdepodobne aj mobbing a psychoteror na pracovisku, prípadne strata zamestnania.

Posledný zlom, vlasová čiara, zostal viac-menej nevysvetlený, pretože tam asi zlyhala schopnosť Clarkovej pomenovávať jednoznačne (stále ho odsúvala na neskôr a potom sa zabudla k nemu vyjadriť). Vyjadrila sa k nej len, že “je tu, ale nejako výrazne vás neobmedzuje”. Ja ju vnímam ako nepatrný otras, ktorý má kapacitu premeniť sa na hociktorý zo zvyšných troch – buď sa prepadne zem a vznikne diera, alebo sa prehĺbi a zvýši sa neistota a napätie, prípadne sa celý život rozpadne na drobné samostatné čiastočky, ktoré držia navzájom len vďaka izolepe a kramličkám.

U nás v skupine prevládala kombinácia zívajúcej diery a roztraseného zlomu. Ja som patrila tiež k týmto invalidom. 🙂 Zaujímavé bolo, že ľudia ich menovali najčastejšie v kombinácii, ako keby jedno bolo prepojené s druhým – ako keby prehnane kritické prostredie viedlo k tomu, že “zatratíte” celú časť zo seba, alebo akoby mohutný otras a oddrobenie sa jednej časti osobnosti narušilo vašu sebadôveru a stabilitu v ostatných oblastiach – teda akoby sa jeden otras začal fraktálne šíriť do celého života.

Nejde o to, čo sa stalo, ale ako ste to vnímali

Situácia, ktorá vyvolala puklinu, nie je podstatná. Podstatná je naša interpretácia tejto situácie – to, ako ju prežívame.

Preto keď niekto hovorí o svojich puklinách a nám sa to zdá smiešne, potrebujeme si pripomenúť, že spúšťač nezaváži. Dvaja ľudia na tú istú situáciu môžu reagovať úplne odlišne – jedného traumatizuje, kým druhý sa otrasie ako hus z vody a ide ďalej. Emocionalita, ktorú situáciám pripíšeme, je naša vlastná. Zážitky samotné traumatizujúce nie sú; sú traumatizujúce pre nás.

Takže čokoľvek sa stane – ak to vnímame intenzívne emotívne, má to potenciál vyrobiť puklinu.

To, ako niečo vnímame, začne tvoriť našu pravdu – a to je to, čo musíme priznať a vziať na vedomie.

A teraz späť k tomu dieťaťu, čo sa zrazu narodí do sveta, pre ktorý ešte nie je pripravené, a musí sa začať starať samé o seba (dýchať za seba, jesť za seba, vylučovať za seba…). Prichodí si osamelé, bezmocné (áno, to je to správne slovo), ponechané na seba… Záleží na ňom, ako na to zareaguje. Ak citlivo, vyrobí sa puklina a tá sa fraktálne rozšíri do ostatných sfér života. Začína tento pocit prenášať napríklad do svojich vzťahov (alebo, ako v mojom prípade, do neschopnosti vytvoriť si dôveryplný vzťah), ale aj do financií a zdravia – učí sa, že je vystavené vplyvu prostredia a jediné, čo môže urobiť, je disociovať. Vzniká – podľa mňa – zívajúca diera, ktorá pohlcuje pocit kontroly nad udalosťami. Vo vzťahoch sa to prejaví tak, že prestane dôverovať tomu, že niekto tu bude aj preň – vedie k prílišnej nezávislosti. Takto sa prejavujú aj problémy so zradou/podrazmi/neverami – ak dieťa počiatočnú puklinu “nezáujmu” zo strany rodičov (lebo šli pracovať) vníma ako zradu, bude zradu očakávať všade a tiež nebude schopné dôverovať iným a vytvárať si plnohodnotné vzťahy.

Aby sme sa pohli ďalej, potrebujeme nájsť náš chýbajúci kúsok a obnoviť pôvodnú rovnováhu, ktorá tu bola pred puklinou/zlomom. Čo sa týka hľadania chýbajúceho kúska, je nám veľkou pomocou, že puklina má tendenciu sa fraktálne šíriť do celého života, pretože kde sa o ňu potkneme a začneme ju ošetrovať, dostaneme sa spätne k originálnemu traumatizujúcemu zážitku.

Horšie je to s napravením pukliny. Dawn Clarková predáva aj nejaký kurz, kde toto robí, ale práve preto sa tomu nevenovala. Ja poznám šamanské prinavrátenie stratených kúskov duše, pretínanie pút a toltécku rekapituláciu, od Gabriela (nech už je reprezentant čohokoľvek) som kedysi tiež dostala akýsi návod, čo robiť, keď presne neviem, kde trauma vznikla.

Ale hoci Clarková nehovorila veľmi o náprave vzniknutých puklín, hovorila dostatočne o tom, ako obmedziť ich dopady. Tieto prvotné pukliny majú jednu nechutnú vedľajšiu vlastnosť – odpájajú nás od našej radosti a detskej dychtivosti/nevinnosti, čím obmedzujú našu schopnosť prijímať pozitívne udalosti a pozitívne interpretovať obvyklé udalosti. Ako keby väčšina našej energie oťažela a zosunula sa nadol, do zóny puklín; zóna obnovy sa pomaly stenšuje a zóna zvládania tiež, hoci nie tak drasticky. Jednoducho postupne nás dokážu čoraz menšie hlúposti vyviesť z rovnováhy (ale toto je už asi z dnešného Lakhianiho), ako to bolo v posledných mesiacoch u mňa s príkoriami… a potom došiel zásadný zlom, ktorý ma donútil konať a začať meniť.

To, čo potrebujeme, je vibračne sa čo najčastejšie dostávať do zóny obnovy, pretože čím viac našej energie (pozornosti) sa nám podarí vytiahnuť do zóny zvládania a zóny obnovy, tým menej jej zostane v zóne puklín a tým jasnejšie bude vidno, ktoré pukliny sú tie hlavné (podstatné) a ktoré sú len vejárovito premietnuté kópie z nich.

Na zázname je ešte dobrých 40 minút, ktoré som neprepísala, ale už mi to huhňanie ide tak strašne na nervy, že si to vypočujem najskôr inokedy a doplním to v iných článkoch.