Niekedy je divné, ako ťažko sa dokážeme vymaniť z nášho pohodlíčka a urobiť niečo, čo by sa nám páčilo, o čom sme presvedčení, že by bolo aj dobré – a napriek tomu nás niečo brzdí. Obvykle to býva vnútorný monológ, ktorý nám začne vyhadzovať na oči možné problémy a ohrozenia, ak sa začneme hýbať – nemáme istotu, že to vyjde, veci sa môžu vyvinúť inak, ľudia na nás môžu divne pozerať a podobne. Jednoducho sa nás snaží udržať v našej zóne komfortu aj naďalej.

Pritom nikde nie je nutne písané, že naša zóna komfortu je “lepšia”. Ba dokonca ani, že napĺňa to, čo si od života prajeme. Má však jeden veľký plus – je nám známa, už vieme, čo od nej môžeme očakávať, a už vieme aj to, že s jej obmedzeniami sme sa naučili žiť. Pre našu myseľ je známe zlo menšie ako neznáme riziko – a tak sa nás snaží udržať v “známom”, aj keď je to to posledné, po čom túžime. Robí to pomocou negatívnych motivátorov: strachu, pocitu viny a pocitu nevyhovovania. Dobré veci vychádzajú len iným; nám nikdy nie.

😦

Naša myseľ jednoducho uprednostní bezpečné známe pred nebezpečným neznámym – a to aj vtedy, keď to “nebezpečné neznáme” je presne to, čo chceme! Myseľ sa nás snaží udržať v zóne bezpečia, kde dokáže zaistiť, že sa nám neudeje nijaká fyzická, emocionálna či psychická krivda. Je náš “telesný strážca” – zakaždým, keď sa snažíme pohnúť po nových chodníčkoch, jej úlohou je nám v tom zabrániť.

Jediné, čo s tým vieme urobiť, je uvedomiť si, že myseľ je len telesný strážca a jej úlohou je upozorňovať nás na riziká – ale rozhodovať sa musíme my a ak sa rozhodneme, že nám nejaké riziko za to stojí, nesmieme sa nechať zviklať protiargumentmi, ktoré sa okamžite vynoria.

Je to vlastne vynikajúci nástroj na kultivovanie besnej bosoráckej vôle. 🙂