V posledných dňoch som to mala pestré, ale naučila som sa jednu lekciu a chcem sa o ňu podeliť.

Asi pred štyrmi rokmi som sa rozhodla, že čokoľvek mi anjeli povedia (aj keby to bol úplný nonsens), budem brať ako pravdu a budem podľa toho fungovať. Odkedy som urobila toto rozhodnutie, naše vzťahy sa nesmierne zlepšili. 1. Prestali mi hovoriť somariny a 2. ja som si k nim dokázala vybudovať absolútne spoľahnutie. Ak aj niečo bolo inak, neriešila som – spoľahla som sa, že má nejaký zmysel to, keď mi hovoria jedno a urobia niečo iné. A fungovali sme bez problémov.

Potom nastal môj návrat späť do hmoty. Aj na to mám nejakú teóriu – možno celkom nesprávnu, ale aspoň moju. 😉 Myslím, že život prebieha v cykloch – štartujeme z hmoty, začneme ulietať mimo hmoty, niečo sa naučíme a postupne sa vrátime do hmoty, aby sme doložili, že tým naučeným dokážeme aj žiť. Z tohto pohľadu som si vždy vysvetľovala aj tú kali-jugu. No a ja už druhý rok pomaly padám späť do hmoty. Neznervózňovalo ma to, pretože ak je platná moja teória, je to súčasť cyklického procesu rozvoja; ak moja teória platná nie je, je zbytočné rozčuľovať sa, pretože rozčuľovanie nemá schopnosť meniť skutočnosť. A tak som to brala ako lekciu, až som konečne dohrmela na dno.

Jediné puto, ktoré som si odniesla, boli anjeli. Tých sa už štyri roky držím ako jedinej nemennej skutočnosti v mojom živote. Vyhovuje mi to, chcem to tak, je to fajn.

Hmota si však asi myslí svoje.

V posledných dňoch som na sebe pozorovala snahu pustiť moje posledné “nepustiteľné” puto. No a nedávno sa mi naskytla príležitosť.

Gabriel mi niečo povedal/prisľúbil. Moc som sa na to nespoliehala, sú veci, ktoré si neviem predstaviť, ale čo povie Gabriel, o tom sa nepochybuje, aj keby sa to priamo bilo s mojím vnímaním, mojím rozumom, mojím srdcom, mojím žalúdkom i mojím tŕňom v päte. Proste v prípade nesúladu Veliký berie – a bodka.

Asi o pol hodinu nato sa Gabriel znova ozval a upozornil ma, že odvoláva prisľúbené. No, nehodila som sa o zem. Načo aj? Veliký berie a bodka.

Potom presne ten stav aj nastal – sľúbené sa neudialo. A vtedy som zistila, že začínam reagovať divne.

V minulosti som v takýchto okamihoch okamžite chytala paniku, zaplavila ma nedôvera a začala som pochybovať o existencii anjelov. Tentokrát nie. Ale povedala som si, že týchto sľubov-nesľubov mám dosť, že toto ja nemusím a načo mi vlastne čokoľvek rozprávajú. A načo ja vlastne s nimi hovorím.

Normálne som sa rozdvojila a sledovala som samú seba, ako mám (ne)emocionálnu reakciu na celkom normálnu situáciu. Videla som, že niečo nie je “kóšer”, ale nevedela som zistiť, o čo ide.

Nechala som ten proces prebiehať až do konca. Výsledkom bolo, že som nakoniec s úsmevom, priateľstvom a porozumením pustila posledný pevný bod v mojom živote. Povedala som im, že ich mám rada a nedokázala by som si predstaviť svet bez nich, ale že ja sa už svojej strany dohody držať nebudem, budem si dožívať svoj drobný ľudský živôtik po svojom, možno s nimi ešte niekedy skecnem, ale je mi jedno, či ma majú radi, je mi jedno, či ma podržia, je mi jedno, či ma budú chrániť a je mi jedno, ako sa zachovajú so svojou stranou dohody. Je mi všetko jedno. S Gabrielom už hovoriť nechcem, možno s niekým iným z nich. A dovi-dopo.

Necítila som to ako emóciu. Cítila som sa len ako človek vo vzduchoprázdne – ale naozaj mi bolo všetko jedno. Potrebovala som už len svoju Smrť a tak som ju zavolala, nech ma drží za ručičku a vedie.

Okamžite sa strhli protiopatrenia. Lenže ja viem zo svojich anjelskohádavých čias, ako s nimi narábať: poviete si, že to je len rutina, ktorá vám vyhadzuje signály, že vás niečo chce kontaktovať. To je len vaša predstavivosť, ktorá vám vyvoláva v hlave hlasy. To je len hocičo iné okrem reality. 🙂  Dobehla ma únava. Proste som nevládala pokračovať v tej anjelskej fantazmagórii ďalej.

Po asi jednom dni relatívneho pokoja som sa ešte stále cítila tak divne. Pre svoju reakciu som nemala najmenší dôvod – a napriek tomu som ju mala. To značí len jedno – niečo, čo je vo mne zakopané tak hlboko, že si to neuvedomujem, chce von.

Včera večer som si povedala, že sa spýtam Gaie. Tej som sa pýtala vždy, keď som sa vadila s anjelmi, pretože mala moju najväčšiu dôveru. Ale kyvadlo som nestihla, Mačičky sa mi postarali o upratovacie hody, no tak keď som si ľahla, povedala som si, že skúsim šamanskú cestu. Neverila som, že sa podarí, pretože už asi rok nedokážem poriadne vyliezť z tela.

Najprv som mala všelijaké zrakové vnemy, ale len čo sa dostavilo svetlo, podľa ktorého vždy rozpoznávam Gabriela, dostala som kŕč, pretože s Gabrielom sa mi hovoriť nechcelo. Myslím, že som sa bála, že padnem do nejakej blbej emocionálnej vývrtky… alebo je to len moja racionalizácia. Proste, z nejakého divného dôvodu s ním hovoriť nechcem.

Tak som sa vrátila k starým praktikám a požiadala som telo, nech mi vyvolá pocit lesa. Tak, ako to nefungovalo posledný rok, odrazu som bola v lese. Najprv bol jesenný, holé stromy a suché lístie na zemi, ale len čo som to spozorovala a začala chytať paniku, čo je to za výpoveď o mojom živote, odrazu sa stromy rozzelenali, začali v nich lietať a spievať vtáky a na zemi vyhúkla tráva, papradie a slnko všade.

Zbadala som motýľa. Nevidela som, tak som mala veľký problém určiť, aký motýľ to je. Myseľ mi stále vyhadzovala monarcha, ale ja som živého monarcha nikdy nevidela a povedala som si, že to sa ma snaží manipulovať môj rozum, a hľadala som niečo iné, obyčajné… Že by mlynárik kapustný? Akosi mi ten motýľ nevyzeral bielo. Tak belások? Hnedások? Pri hnedáskovi som začala mať lepší pocit a potom som dostala vnem dvoch cípov na konci krídel – bábočka admirál či čo.

Nastavila som mu ukazovák a on mi naň sadol. Povedala som mu, že chcem na svoju lúčku, ale nechcem tam stretnúť Gabriela, tak nech sa ide pozrieť, či je vzduch čistý. Ako odletel, uvedomila som si, akú blbosť som urobila – ako mi ten motýľ povie, čo vidí alebo nevidí, keď jednak je preč, a navyše nevie hovoriť? A ak im tam umožňujem vstup ja, prečo sa jednoducho nepostarám, aby tam Gabriel nemohol? No dobre, má general override, ale aspoň pokúsiť som sa mohla…

Motýľ vyletel z lesa do slnka na čistinke. A v tom okamihu som videla obrovský zobák so slabým zakrivením na konci, ako ho zožral. Ešte som sa vzbúrila, chcela som si povedať, že to bol len záblesk rozumu, a chcela som toho motýľa vyvolať späť, ale tie dve reality sa mi prebleskovali jedna cez druhú, nedokázala som tú “motýľovú” zastabilizovať a nakoniec som si priznala, že by som mohla prijať to, čo som videla – a teda že motýľa čosi zožralo.

To ma naštvalo. Cítila som sa previnilo, lebo ten motýľ tam nešiel sám od seba. A tak som vyletela na lúčku a zakričala som, že to je nespravodlivé, že ten motýľ robil len to, čo som mu prikázala, a nijako nemôže za to, že som ho poslala na lúčku pozrieť sa, či tam nie je Gabriel. (Ja mu akosi vždy všetko zlé zosobňujem 😉 – taká som ja ovečka poslušná.) A že celú zodpovednosť nesiem ja a zlé sa má diať mne, nie motýľovi.

Odrazu sa vo vzduchu otvoril akýsi vír a z neho začala vylietať záľaha bábočiek a rozleteli sa po celej lúke. Jeden priletel ku mne a sadol mi na prst. Uvedomila som si, že to je ten môj, poďakovala som mu, ospravedlnila som sa a nechala som ho letieť. Všetky sa rozleteli smerom k anjelskému údoliu, ale povedala som si, že to údolie nechcem ani len vidieť. Ani to Gaiino. A už vôbec nie jazierko s kačičkami a  labuťami. Chcem len svoj pník.

Zakrádala som sa po tej lúke ako zlodej, pohľadom som sa vyhýbala anjelskému i Gaiinmu údoliu i jazierku. Ešte som sa pri tom aj hrbila – no proste obrázok úbohosti… Hanbila som sa ako pes!

Zavolala som si Gaiu. Prišla, vzala ma za ruku a zisťovala mieru mojej rozhodenosti. Nevedela som jej to vysvetliť, pretože vnútorne som bola v pohode, s nikým som nemala spor alebo nevraživosť, len proste to bolo také nijaké… Pochopila, že sama neviem, čo sa deje.

Vzala ma dole svojím údolím. Na dne bola akási beztvará zelená brečka, do ktorej som sa ponorila. Ale len čo v tej brečke začalo byť svetlo, vedela som, že sa blíži Gabriel a vytrielila som von s tým, že toto ja už nechcem, že chcem mať pokoj.

Gaia bola znepokojená, predpokladala, že sa od nich odpájam, a zavolala Otca. Ten prišiel a začal jej vysvetľovať, že to je ale nemožné. Gaia mu povedala, že už párkrát som im predviedla, že dokážem aj “nemožné”, a že je znepokojená, ale Otec ju ubezpečoval, že odpojiť sa nemám možnosť, pretože on mi to už neumožňuje. Obaja mi kládli otázky a všetci traja sme dumali nad tým mojím podivným rozpoložením a neboli sme z toho veľmi múdri. Gaia ma vyzvala, nech zavolám energiu toho, čo mi je. Mala som vnem akéhosi dutého kovového klina, ktorý predo mnou vyhúkol. Zasa sme nevedeli o nič viac.

Potom som si na čosi spomenula. Pred dňom-dvomi som si spomenula na Lunkoteopmoniho, že ako sa asi teraz má. V tom okamihu, ako som si to vtedy pomyslela, dostala som vnem svetla a vedela som, že je v pohode, že anjelov nakoniec akceptoval. Povedala som Gaii, že by som ho zavolala. Kedysi, keď som chcela anjelom urobiť zle, našla som si ho ako pomocníka. Zle som síce neurobila, ale mala som pocit, že on by mi vedel povedať, čo sa deje.

Lunkoteopmoni sa objavil. Bol celý žiarivý, štíhly a vysoký a belasý. (Myslím, že bol belasý už aj keď som ho videla prvýkrát.) Bol nesmierne vyrovnaný a spokojný, pamätal si na mňa a myslím, že ma aj celkom môže. Povedal mi, že som v stave, ktorý on dobre pozná a ktorý ho dostal tam, kde bol, keď som ho našla – a že to je pýcha.

Pýcha mi prišla taká divná, ja sa nevnímam ako pyšná osoba, ale Lunkáč mi vysvetlil, že pýcha znamená mať také vysoké hodnoty, že človek z nich nie je ochotný zľaviť. Že vďaka pýche potrebujem, aby svet mal určitú podobu, inak nie je životahodný. Tu už som sa začala chytať, pretože túto hlášku až pridobre poznám z vlastných úst. A že keď dôjde ku kolízii mojich hodnôt a toho, aký svet skutočne je, tak radšej zomriem, než aby som prijala realitu. Že to sa stalo jemu a preto bol taký zúrivý na anjelov, keď som ho našla. Že ja som vtedy k nemu priviedla Gabriela a naučila som ho jeho lekciu, on ju teraz už vie a odovzdáva ju mne ďalej.

OK. Pýcha. Neviem, čo s ňou urobím, ale pamätám si jednu Lunkáčovu vetu: že ak sa nebudem báť vzdať svojej pýchy a svojich nadradených hodnôt a aj keď to bude bolieť, pripustím svet taký, aký skutočne je, že možno budem prekvapená, aký úžasný skutočne je – o koľko lepší než to, čo som od neho požadovala ja.

No tak dobre. Kmotrička Smrtička, takže zasa púšťam tvoju ruku a idem si po ďalšie popapuli. Ešte dobre, že mám prah bolesti tak vysoko. Ja som ten masochizmus snáď vynašla. 😕