Pýcha

Butterflies-fantasy-19496875-600-480V posledných dňoch som to mala pestré, ale naučila som sa jednu lekciu a chcem sa o ňu podeliť.

Asi pred štyrmi rokmi som sa rozhodla, že čokoľvek mi anjeli povedia (aj keby to bol úplný nonsens), budem brať ako pravdu a budem podľa toho fungovať. Odkedy som urobila toto rozhodnutie, naše vzťahy sa nesmierne zlepšili. 1. Prestali mi hovoriť somariny a 2. ja som si k nim dokázala vybudovať absolútne spoľahnutie. Ak aj niečo bolo inak, neriešila som – spoľahla som sa, že má nejaký zmysel to, keď mi hovoria jedno a urobia niečo iné. A fungovali sme bez problémov.

Potom nastal môj návrat späť do hmoty. Aj na to mám nejakú teóriu – možno celkom nesprávnu, ale aspoň moju. 😉 Myslím, že život prebieha v cykloch – štartujeme z hmoty, začneme ulietať mimo hmoty, niečo sa naučíme a postupne sa vrátime do hmoty, aby sme doložili, že tým naučeným dokážeme aj žiť. Z tohto pohľadu som si vždy vysvetľovala aj tú kali-jugu. No a ja už druhý rok pomaly padám späť do hmoty. Neznervózňovalo ma to, pretože ak je platná moja teória, je to súčasť cyklického procesu rozvoja; ak moja teória platná nie je, je zbytočné rozčuľovať sa, pretože rozčuľovanie nemá schopnosť meniť skutočnosť. A tak som to brala ako lekciu, až som konečne dohrmela na dno.

Jediné puto, ktoré som si odniesla, boli anjeli. Tých sa už štyri roky držím ako jedinej nemennej skutočnosti v mojom živote. Vyhovuje mi to, chcem to tak, je to fajn.

Hmota si však asi myslí svoje.

V posledných dňoch som na sebe pozorovala snahu pustiť moje posledné “nepustiteľné” puto. No a nedávno sa mi naskytla príležitosť.

Gabriel mi niečo povedal/prisľúbil. Moc som sa na to nespoliehala, sú veci, ktoré si neviem predstaviť, ale čo povie Gabriel, o tom sa nepochybuje, aj keby sa to priamo bilo s mojím vnímaním, mojím rozumom, mojím srdcom, mojím žalúdkom i mojím tŕňom v päte. Proste v prípade nesúladu Veliký berie – a bodka.

Asi o pol hodinu nato sa Gabriel znova ozval a upozornil ma, že odvoláva prisľúbené. No, nehodila som sa o zem. Načo aj? Veliký berie a bodka.

Potom presne ten stav aj nastal – sľúbené sa neudialo. A vtedy som zistila, že začínam reagovať divne.

V minulosti som v takýchto okamihoch okamžite chytala paniku, zaplavila ma nedôvera a začala som pochybovať o existencii anjelov. Tentokrát nie. Ale povedala som si, že týchto sľubov-nesľubov mám dosť, že toto ja nemusím a načo mi vlastne čokoľvek rozprávajú. A načo ja vlastne s nimi hovorím.

Normálne som sa rozdvojila a sledovala som samú seba, ako mám (ne)emocionálnu reakciu na celkom normálnu situáciu. Videla som, že niečo nie je “kóšer”, ale nevedela som zistiť, o čo ide.

Nechala som ten proces prebiehať až do konca. Výsledkom bolo, že som nakoniec s úsmevom, priateľstvom a porozumením pustila posledný pevný bod v mojom živote. Povedala som im, že ich mám rada a nedokázala by som si predstaviť svet bez nich, ale že ja sa už svojej strany dohody držať nebudem, budem si dožívať svoj drobný ľudský živôtik po svojom, možno s nimi ešte niekedy skecnem, ale je mi jedno, či ma majú radi, je mi jedno, či ma podržia, je mi jedno, či ma budú chrániť a je mi jedno, ako sa zachovajú so svojou stranou dohody. Je mi všetko jedno. S Gabrielom už hovoriť nechcem, možno s niekým iným z nich. A dovi-dopo.

Necítila som to ako emóciu. Cítila som sa len ako človek vo vzduchoprázdne – ale naozaj mi bolo všetko jedno. Potrebovala som už len svoju Smrť a tak som ju zavolala, nech ma drží za ručičku a vedie.

Okamžite sa strhli protiopatrenia. Lenže ja viem zo svojich anjelskohádavých čias, ako s nimi narábať: poviete si, že to je len rutina, ktorá vám vyhadzuje signály, že vás niečo chce kontaktovať. To je len vaša predstavivosť, ktorá vám vyvoláva v hlave hlasy. To je len hocičo iné okrem reality. 🙂  Dobehla ma únava. Proste som nevládala pokračovať v tej anjelskej fantazmagórii ďalej.

Po asi jednom dni relatívneho pokoja som sa ešte stále cítila tak divne. Pre svoju reakciu som nemala najmenší dôvod – a napriek tomu som ju mala. To značí len jedno – niečo, čo je vo mne zakopané tak hlboko, že si to neuvedomujem, chce von.

Včera večer som si povedala, že sa spýtam Gaie. Tej som sa pýtala vždy, keď som sa vadila s anjelmi, pretože mala moju najväčšiu dôveru. Ale kyvadlo som nestihla, Mačičky sa mi postarali o upratovacie hody, no tak keď som si ľahla, povedala som si, že skúsim šamanskú cestu. Neverila som, že sa podarí, pretože už asi rok nedokážem poriadne vyliezť z tela.

Najprv som mala všelijaké zrakové vnemy, ale len čo sa dostavilo svetlo, podľa ktorého vždy rozpoznávam Gabriela, dostala som kŕč, pretože s Gabrielom sa mi hovoriť nechcelo. Myslím, že som sa bála, že padnem do nejakej blbej emocionálnej vývrtky… alebo je to len moja racionalizácia. Proste, z nejakého divného dôvodu s ním hovoriť nechcem.

Tak som sa vrátila k starým praktikám a požiadala som telo, nech mi vyvolá pocit lesa. Tak, ako to nefungovalo posledný rok, odrazu som bola v lese. Najprv bol jesenný, holé stromy a suché lístie na zemi, ale len čo som to spozorovala a začala chytať paniku, čo je to za výpoveď o mojom živote, odrazu sa stromy rozzelenali, začali v nich lietať a spievať vtáky a na zemi vyhúkla tráva, papradie a slnko všade.

Zbadala som motýľa. Nevidela som, tak som mala veľký problém určiť, aký motýľ to je. Myseľ mi stále vyhadzovala monarcha, ale ja som živého monarcha nikdy nevidela a povedala som si, že to sa ma snaží manipulovať môj rozum, a hľadala som niečo iné, obyčajné… Že by mlynárik kapustný? Akosi mi ten motýľ nevyzeral bielo. Tak belások? Hnedások? Pri hnedáskovi som začala mať lepší pocit a potom som dostala vnem dvoch cípov na konci krídel – bábočka admirál či čo.

Nastavila som mu ukazovák a on mi naň sadol. Povedala som mu, že chcem na svoju lúčku, ale nechcem tam stretnúť Gabriela, tak nech sa ide pozrieť, či je vzduch čistý. Ako odletel, uvedomila som si, akú blbosť som urobila – ako mi ten motýľ povie, čo vidí alebo nevidí, keď jednak je preč, a navyše nevie hovoriť? A ak im tam umožňujem vstup ja, prečo sa jednoducho nepostarám, aby tam Gabriel nemohol? No dobre, má general override, ale aspoň pokúsiť som sa mohla…

Motýľ vyletel z lesa do slnka na čistinke. A v tom okamihu som videla obrovský zobák so slabým zakrivením na konci, ako ho zožral. Ešte som sa vzbúrila, chcela som si povedať, že to bol len záblesk rozumu, a chcela som toho motýľa vyvolať späť, ale tie dve reality sa mi prebleskovali jedna cez druhú, nedokázala som tú “motýľovú” zastabilizovať a nakoniec som si priznala, že by som mohla prijať to, čo som videla – a teda že motýľa čosi zožralo.

To ma naštvalo. Cítila som sa previnilo, lebo ten motýľ tam nešiel sám od seba. A tak som vyletela na lúčku a zakričala som, že to je nespravodlivé, že ten motýľ robil len to, čo som mu prikázala, a nijako nemôže za to, že som ho poslala na lúčku pozrieť sa, či tam nie je Gabriel. (Ja mu akosi vždy všetko zlé zosobňujem 😉 – taká som ja ovečka poslušná.) A že celú zodpovednosť nesiem ja a zlé sa má diať mne, nie motýľovi.

Odrazu sa vo vzduchu otvoril akýsi vír a z neho začala vylietať záľaha bábočiek a rozleteli sa po celej lúke. Jeden priletel ku mne a sadol mi na prst. Uvedomila som si, že to je ten môj, poďakovala som mu, ospravedlnila som sa a nechala som ho letieť. Všetky sa rozleteli smerom k anjelskému údoliu, ale povedala som si, že to údolie nechcem ani len vidieť. Ani to Gaiino. A už vôbec nie jazierko s kačičkami a  labuťami. Chcem len svoj pník.

Zakrádala som sa po tej lúke ako zlodej, pohľadom som sa vyhýbala anjelskému i Gaiinmu údoliu i jazierku. Ešte som sa pri tom aj hrbila – no proste obrázok úbohosti… Hanbila som sa ako pes!

Zavolala som si Gaiu. Prišla, vzala ma za ruku a zisťovala mieru mojej rozhodenosti. Nevedela som jej to vysvetliť, pretože vnútorne som bola v pohode, s nikým som nemala spor alebo nevraživosť, len proste to bolo také nijaké… Pochopila, že sama neviem, čo sa deje.

Vzala ma dole svojím údolím. Na dne bola akási beztvará zelená brečka, do ktorej som sa ponorila. Ale len čo v tej brečke začalo byť svetlo, vedela som, že sa blíži Gabriel a vytrielila som von s tým, že toto ja už nechcem, že chcem mať pokoj.

Gaia bola znepokojená, predpokladala, že sa od nich odpájam, a zavolala Otca. Ten prišiel a začal jej vysvetľovať, že to je ale nemožné. Gaia mu povedala, že už párkrát som im predviedla, že dokážem aj “nemožné”, a že je znepokojená, ale Otec ju ubezpečoval, že odpojiť sa nemám možnosť, pretože on mi to už neumožňuje. Obaja mi kládli otázky a všetci traja sme dumali nad tým mojím podivným rozpoložením a neboli sme z toho veľmi múdri. Gaia ma vyzvala, nech zavolám energiu toho, čo mi je. Mala som vnem akéhosi dutého kovového klina, ktorý predo mnou vyhúkol. Zasa sme nevedeli o nič viac.

Potom som si na čosi spomenula. Pred dňom-dvomi som si spomenula na Lunkoteopmoniho, že ako sa asi teraz má. V tom okamihu, ako som si to vtedy pomyslela, dostala som vnem svetla a vedela som, že je v pohode, že anjelov nakoniec akceptoval. Povedala som Gaii, že by som ho zavolala. Kedysi, keď som chcela anjelom urobiť zle, našla som si ho ako pomocníka. Zle som síce neurobila, ale mala som pocit, že on by mi vedel povedať, čo sa deje.

Lunkoteopmoni sa objavil. Bol celý žiarivý, štíhly a vysoký a belasý. (Myslím, že bol belasý už aj keď som ho videla prvýkrát.) Bol nesmierne vyrovnaný a spokojný, pamätal si na mňa a myslím, že ma aj celkom môže. Povedal mi, že som v stave, ktorý on dobre pozná a ktorý ho dostal tam, kde bol, keď som ho našla – a že to je pýcha.

Pýcha mi prišla taká divná, ja sa nevnímam ako pyšná osoba, ale Lunkáč mi vysvetlil, že pýcha znamená mať také vysoké hodnoty, že človek z nich nie je ochotný zľaviť. Že vďaka pýche potrebujem, aby svet mal určitú podobu, inak nie je životahodný. Tu už som sa začala chytať, pretože túto hlášku až pridobre poznám z vlastných úst. A že keď dôjde ku kolízii mojich hodnôt a toho, aký svet skutočne je, tak radšej zomriem, než aby som prijala realitu. Že to sa stalo jemu a preto bol taký zúrivý na anjelov, keď som ho našla. Že ja som vtedy k nemu priviedla Gabriela a naučila som ho jeho lekciu, on ju teraz už vie a odovzdáva ju mne ďalej.

OK. Pýcha. Neviem, čo s ňou urobím, ale pamätám si jednu Lunkáčovu vetu: že ak sa nebudem báť vzdať svojej pýchy a svojich nadradených hodnôt a aj keď to bude bolieť, pripustím svet taký, aký skutočne je, že možno budem prekvapená, aký úžasný skutočne je – o koľko lepší než to, čo som od neho požadovala ja.

No tak dobre. Kmotrička Smrtička, takže zasa púšťam tvoju ruku a idem si po ďalšie popapuli. Ešte dobre, že mám prah bolesti tak vysoko. Ja som ten masochizmus snáď vynašla. 😕

Reklamy

6 thoughts on “Pýcha

  1. Ten obrázok a aj tvoj popis záľahy bábočiek mi pripomenul “moje” pestrofarebné, dúhové, tiež trochu babôčkoidné motýliky, ktoré som pri jednej meditácii zvykla posielať rozdávať radosť a bezstarostnosť tam, kde je to potrebné. Často poletovali aj okolo mňa, alebo si na mňa aj posadali, rozlúčili sa a potom odleteli. Raz ma zobrali tiež cez nejaký vír do svojej reality – bola som jedným z nich a vtedy som sa aj stala dúhovým motýľom 🙂
    Všetko v tej realite bolo len v odtieňoch čierno-sivo-bielej farby. Bola to akoby nekonečná cesta s alejou stromov a po bokoch rozkvitnuté lúky a my sme poletovali a všetko, čoho sme sa dotkli, dostávalo prekrásne farby. Dôležité v tom pre mňa bolo, že som nemala potrebu pozerať sa dozadu, ako vyzerá svet s farbami, napriek tomu som ho vnímala, že za nami takýto farebný ostáva, ale mala som hlavne radosť z lietania, šantila som pri tom, bezstarostne som si to všetko užívala ako hru a tešila som sa z toho, že táto cesta je bez konca.

    Like

  2. Opakom pýchy je prijatie. A situáciu to vôbec neuľahčuje … 😉

    BTW, cca pred pár rokmi som prišla na to, že žiadanie sľubu a trvanie na jeho splnení je pýchou (pýcha nie je statická ale veľmi pestrofarebná a má rôzne formy prejavu). Žiadosťou o sľub alebo nástojením na jeho splnení sa posúvame v danom vzťahu do roviny nedôvery, tá je prejavom strachu a ten zase prejavom nedostatku lásky a ten zase je oddelenosťou ergo pýchou. No implicaiton, just my story.

    Like

  3. Naozaj VEĽMI ďakujem za tento článok. Pred niekoľkými rokmi som počas jedného development tréningu dostala spätnú väzbu, že by som mala popracovať na svojej pokore. Pre mňa znamená pokora opak pýchy a vôbec som nechápala, čo tým myslí.
    Teraz mi to docvaklo úplne a už chápem, prečo sa mi dejú tie lekcie, aké som zažila za posledné obdobie 🙂

    Like

  4. Čítam jednu veľmi zaujímavú knihu a včera som narazila na toto:

    Zrodenie pýchy je logickým vyústením, dovŕšením a upevnením procesu, ktorý naštartovala honba za slávou. Jedinec má spočiatku relatívne neškodné fantázie, pri ktorých si predstavuje sám seba v nejakej skvelej role. Potom v duchu prikročí ku vytvoreniu idealizovanej predstavy o tom, aký „skutočne“ je, mohol by byť a mal by byť. Potom prichádza rozhodujúci krok: jeho pravé ja slabne a energia určená k sebarealizácii sa presúva k realizácii idealizovaného ja. Nároky sú pokusom zaistiť si miesto vo svete, ktoré zodpovedá významu idealizovaného ja. Pomocou svojich „mal by som“ sa človek núti do realizácie dokonalosti svojho j, rovnako, ako „Ministerstvo pravdy“ v románe 1984 určí, čo sa mu má na sebe samom páčiť, čo má akceptovať, čo vyzdvihovať a na čo má byť pyšný. Tento systém hodnôt však musí nutne určovať aj to, čo má odmietať, čo sa mu má hnusiť, za čo sa má hanbiť, čím má pohŕdať, čo má nenávidieť. Jedno nemôže existovať bez druhého. Pýcha a nenávisť voči sebe samému nerozlučne patria, sú dvojakým vyjadrením jedného procesu. (Karen Horeny: Neuróza ľudský rast, 1950)

    Som zvedavá, čo sa ešte dočítam 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.