Ako tieň zasahuje do nášho života

Zistila som jednu zaujímavú vec – loginové heslo pre WordPress funguje ako afirmácia. 🙂 (Dá sa to použiť s každým údajom, ktorý opakovane niekde zadávame, takže si dávajme pozor, čo si volíme ako heslo. Keď som dostala rakovinu, tak som si na vtedajšom poštovom chlieviku okamžite zmenila heslo z gameover na vychodslnka práve preto, aby som sa nehypnotizovala do istého nastavenia mysle.) Vždy, keď si zmením heslo, začnú sa diať veci, ktoré zalomia moju trajektóriu želaným smerom. Odvtedy používam login ako výchovný nástroj: stanovím si cieľ a patrične zmením heslo. 🙂 A do pár dní sa frčí “po novom”. Energia nasleduje pozornosť.

Naposledy, keď som si takto zmenila heslo, neprešli ani tri dni a strhla sa tu vysoko emotívna diskusia s DreamingRaven a DreamingWolfom. Najprv som to brala len ako “***” (=nebolo ani okrajovo spisovné 😕 ), ale ako zaprisahané dieťa kauzality som to nedokázala len tak hodiť cez plece. A dva dni po štarte diskusie som si otvorila Lujana Matusa a čítala si odsek, ktorý som čítala deň predtým a nehovoril mi nič. (No dobre, nie som z najchápavejších. 😕 ) A včera zaklikol v plnej šírke.

Lujan Matus v knihe Awakening the Third Eye popisuje príhodu, kedy ako námesačné sedemročné dieťa chodil po dome, zatúlal sa k mame, pozoroval ju pri spaní, ona sa zobudila a zdrapila ho, asi chytila hysák či čo, triasla ním a totálne ho vydesila – a zobudila ho do tejto reality. Dovtedy bola jeho realita magická, potom bola “normálna”.

Matus popisuje, ako za správaním a tvárou svojej matky vtedy na okamih videl “niečo iné”, čo cez ňu pôsobilo na neho – a nazýva to “tieň”.

Už som párkrát spomínala, že s touto ľahkou paranoiou toltékov mám svoj problém – možno kvôli svojej dračej povahe: poznám dva stavy: “zožeriem” alebo “zožerú ma” a oba sú rovnako neosobné a rovnako platné a neemocionálne, pretože ich beriem len ako dôsledok kauzality. Hovorím tomu “nosím zuby v ksichte”, čo je požičané z Mackie Messera: “Und der Haifisch, der hat Zähne, und die trägt er im Gesicht” (žralok má zuby a nosí ich v ksichte). Preto nemám strach z nejakých “démonov”, “pekiel” a “predátorov/tieňov” a hovorím si: až príde, dám mu po papuli a zistím, čo to spraví. A podľa výsledku sa zachovám ďalej. 😳

A popierala som to napriek tomu, že sama mám pár podobných skúseností, kedy som cez tvár alebo text niektorých ľudí videla čosi ako odpornú, rozškľabenú ne-ľudskú tvár. Raz hnedastú, raz fialovú. Tá fialová bola Melike, tá hnedastá – to dodnes neviem, ale tiež v nej bolo trochu fialovej. Oba razy ma vydesili a vyvolali vo mne silný odpor (najmä keď po mne chniapali čeľusťami, ktoré neboli hmotné a tak nebolo komu dať “po papuli” 😕 ), ale ako majster potláčania nepríjemných vecí som si ešte stále myslela, že “tieň” neexistuje. Ono to v podstate zakliklo až pri písaní tohto článku.

Preto som až do toho dňa, keď to zakliklo, brala “tiene” vlažne. Teraz vypúšťam to “l” a začínam ich brať vážne. Naučila som sa to na tej diskusii, čo som spomínala.

Ak ako “tieň” označím každého, kto sa mi snaží podsúvať motívy alebo meniť moje videnie sveta bez môjho súhlasu (a napriek môjmu odporu), tak potom kdekto v našom živote je predĺženou rukou “tieňa”. Tak, ako anjeli pôsobia cez ľudí, aj “tieň” (nech už to je čokoľvek) pôsobí cez ľudí. A keď sa vo vašom živote vyskytne taký sústredený útok, aký som vnímala pri tej diskusii, nie je to potom tým, že tieň sa pokúsil do môjho života zasiahnuť? Ale prečo práve teraz? A práve cez týchto ľudí?

Začnem od toho druhého. Myslím, že “tieň” si nevyberá a ktokoľvek je nablízku a je schopný iracionálnej emocionálnej reakcie, môže poslúžiť ako jeho nástroj. Tak, ako oni boli v tom okamihu predĺženou rukou “tieňa” v mojom živote, tak sa hocikedy ja môžem stať predĺženou rukou “tieňa” v živote niekoho iného – ak sa zachovám iracionálne, teda svoje videnie sveta a svoju vôľu povýšim nad jeho videnie sveta a jeho vôľu napriek tomu, že vstupujem do jeho príbehu.

Ak som sa za tie mesiace ruizovania niečo naučila, tak to, že každý máme presne taký osobný príbeh, aký nám vyhovuje – aký je pre nás “ekologický”, pretože nám umožňuje udržiavať názory a postoje, ktoré sú z nejakého dôvodu pre nás “nedotknuteľné”. Ak by sa stali dotknuteľnými, tak ich postupne začneme meniť zvnútra. Nie zvonku. Zvonku začneme prijímať signály až vtedy, keď sa dostaneme do stavu vnútornej ochoty posúvať sa. A preto hocijaký “donucovací” tlak zvonka je vlastne snaha “tieňa” narušiť krehkú rovnováhu nášho príbehu. Prečo by to “tieň” robil? Pretože “tieň” žije z našich emócií a to si píšte, že keď nám niekto zatrasie naším svetom, tých emócií vznikne utešená kopa!

No a späť k otázkam: prečo práve teraz? A vtedy mi doklikla moja posledná zmena loginového hesla – zmenila som nasmerovanie, pustila som sa ďalej a okamžite prichádza “tieň” a snaží sa ma zahnať späť do košiara. Tým, že mi začne spochybňovať moje videnie sveta, moju schopnosť správnej voľby, moju etiku a integritu. On ma spochybní, ja sa roztrasiem a vrátim sa do starého, zabehaného – ale už nevyhovujúceho…

😛 Nie s helar. Nemci majú ešte jedno, čo ohromne rada používam: jetzt erst recht. Neviem to dať do slovenčiny, ale najskôr niečo ako “a teraz just ešte viac”. A ide sa dávať po papuli. 😛 Drak uvidí, či má aj na túto výzvu. Ak nemá… kismet. 🙂

A tak odo mňa schytal kdekto. 😛

Pozrime sa na to: Čo by asi bola urobila Matusova matka, keby sa bol syn zrazu pustil na ňu v šoku príšerne ziapať alebo sa uchýlil k autistickému prejavu? Asi by sa zľakla a prichodila by si ukrivdená a osočená (ak by jej pribehol vynadať otec, čo za rambajz to so synom stvára), pretože to on porušil jej zásadu a teraz ziape. A miesto jednej obete by mal “tieň” dve. 🙂 (Pekný článok o tom je tu.)

A tak je to asi aj v bežnom živote: agresor by sa nestal agresorom, keby aj toto správanie nemal v svojej povahe. Ale keďže ho bežne potláča, predpokladá, že už ho vymýtil. A potom príde nejaký “tieň” a použije presne túto potlačenú časť našej osobnosti na to, aby z neho urobil znova agresora – a to ešte takého, čo sa cíti v práve a keď narazí na odpor, tak sa cíti ukrivdený a obhajuje aj pozície, ktoré by v normálnom, neemocionálnom stave neobhajoval.

Predpokladám, že toto je výsledok väčšiny zásahov “tieňa”. 2 v 1.

Jeden zo žiakov Lujana Matusa sa ho pýta (a vlastne pri otázke to u mňa zakliklo): Čo robí Matus dnes, keď sa mu tieň predvedie cez milované osoby, ako vtedy cez jeho matku? Iste, reakcie sú individuálne pre každého z nás, ale je tam nejaký univerzálny postup, ktorý by sme mohli použiť, aby sme sa pre tieto situácie stali neprístupnými? Aby sme neboli k dispozícii?

Lujan Matus (krátené):

“Keď som spozoroval tú bytosť, ako húdla do mojej matky a usmerňovala jej pozornosť, nebola to len tá bytosť, čo dávala situácii silu – bola to aj moja matka. Ľudia žijú a z tento život má dopady. Nanešťastie, tie dopady, ktorým som bol svedkom, tu boli len pre moje oči.

Keď som ležal v náručí matky a moje zuby cvakali zo šoku, že ma prebudila z námesačníctva, držala ma a ľutovala, čo urobila. Hovorili jej, že ma nemá budiť, kým som v námesačnom stave. V tých časoch vedeli o námesačníctve veľmi málo. Len domorodé komunity ešte poznajú svet mimo realít, ktoré bežne vídame.

Keď sa na to pozerám spätne, nie je to osobné. Vidím moju rodinu takú, aká je, bez pocitov, bez roztrpčenia a bez spojenectva. Poznám obmedzenia, ktorými sa ich život riadil a ktoré obmedzovali ich schopnosť vystúpiť zo sociálnych zväzkov, poznám ich sieť presvedčení, od ktorých si netrúfli odkloniť sa, len aby vyzerali ako ostatní, nepôsobili konflikty a mali pohodu. Ale sú tu aj ľudia, ktorí majú v očiach slzy radosti, keď sa stretneme, ktorí so mnou hovoria o svojich najhlbších pravdách a ktorých nazývam svojou rodinou. Sem patria i moje deti. U týchto ľudí nemá moje srdce nikdy problém. Bojujú presne s tou istou vecou, čo moja matka, ale na rozdiel od nej oni vedia, s čím bojujú. Pre niekoho je to vyrývanie mysle. Pre iného sú to neodbytné emócie. Bojujú, aby sa od toho oslobodili, až kým nenastane okamih sladkej odmeny.

A teraz späť k otázke: ako sa zachovať k rodine a priateľom? Keď príde okamih, kedy za ich očami vidíte niečo iné, útočné a zákerné, čo chce ubližovať a robiť zle, odpoveď je: nenabehnite na to. Dovoľte si vidieť a uvedomovať, čo práve prebieha. Pokojne pozorujte až do okamihu, kedy si tá druhá osoba uvedomí, že možno jej vstupy sú negatívne.

Ani potom nedávajte svoje osobné hodnotenia. Stojte pokojne a pozorujte, čo  sa odvíja v okamihu, ktorý pozorujete. Ak útočiacu osobu objímete celým svojím srdcom, bez jediného náznaku toho, čo viete, touto tichou akceptáciou zasadzujete ničivú ranu útočníkovi za osobou. Osoba, ktorú prijmete srdcom, takto dostáva bez jediného slova príležitosť pochopiť, že vidíte, a má možnosť uvedomiť si, čo robí a kto je vďaka tvojej láske.”

Tak toto nebude celkom jednoduché – ale ide sa trénovať… 😀

Reklamy

22 thoughts on “Ako tieň zasahuje do nášho života

  1. Ja to vnímam takto (nevidím energie):
    Tieň je negativita. Negativitu vnímam ako vypadnutie zo stavu lásky. Negativita sa prejavuje v mentáli alebo v emóciách. V mentáli napríklad ako zlomyseľné myšlienky, obmedzenia alebo prílišné racionalizovanie bez srdca (zracionalizovať sa dá všetko – napríklad aj mučenie). V emóciách napríklad ako strach, sebaľútosť, hnev…. Myšlienky vplývajú na emócie, a emócie vplývajú na myšlienky. No a potom existuje vôľa, ktorá keď sa rozhodneme, či chceme žiť v láske alebo negativite, tak nás želaným smerom dopraví. Podsúvanie motívov sa ani mne nepáči, lebo je o domnienkach o vnútornom svete niekoho iného. Ale menenie videnia sveta bez môjho súhlasu (a napriek môjmu odporu) nemusí byť výsledkom pôsobenia tieňa. Ak som v područí tieňa, tak každá zmena videnia môjho sveta zvonka, aj keby bola z lásky mi pácha násilie, aj keď v konečnom dôsledku mi môže prospievať. No a ešte k tomu agresorovi. Agresor potrebuje obeť. Keď ju nájde, cíti sa super. Keď natrafí na iného agresora, tak buď sa tlčú, kým nebude 1 víťaz, alebo keď majú rozum, dajú si vzájomný rešpekt a rozdelia si revír obetí. Agresor je agresorom, kým sa nevráti trvalo do stavu lásky.

    Like

    • Neviem, Jana… Na jednej strane chápem, čo píšeš a pravdepodobne z akého pocitu to píšeš, ale na druhej strane si pamätám jeden z citátov Ruiza, ktorý mi dal hodne rozmýšľania: Písať príbeh niekoho iného (=rozhodnúť, čo je preňho lepšie alebo nie) svedčí o nedostatku tvojho rešpektu voči danej osobe – neveríš, že si svoj príbeh dokáže písať sama. A ja s tým vnútorne súhlasím. Pripomína mi to aj Castanedov príbeh o mexickom slimákovi (pohľadaj ako “mexický slimák”) – ty nikdy celkom presne nevieš, čo je pre toho druhého najlepšie. To vie jedine on sám. Ja to z reálu poznám z “pomáhania iným” vtedy, keď nie sú ochotní si tú pomoc sami vybojovať. Ty im “pomôžeš” a oni ti buď zostanú visieť na sukni alebo spadnú späť do starých chodníčkov.

      To s tým agresorom celkom nerozumiem. Aby bol niekto agresor, potrebuje obeť. Ak obeť odmietne hrať obeť, stáva sa u teba automaticky agresorom?

      Like

      • Takže ide o príbehy a rozprávky ? A ja som si myslel že sa tu hľadá pravda 🙂

        Je rozdiel vytvárať si vlastnú rozprávku alebo žiť podľa objektívnej reality. Duchovný pokrok nefunguje na príbehu ale na báze rozboru sveta ako takého. Mysľou, inteligenciou, intúciou, vierou, morálkou atď. Všetkým čo je dostupné. Keď chce niekto žiť v svojich rozprávkach tak O.K ale nech si ich nechá pre seba. Do komunity by sa mali prinášať čo najviac opracované a otesané zdroje poznania ktoré sa nerozsypú ako domček s karát. Hmotné svety existuje len kvôli tomuto a to je ilúzia kontroly, vlastníctva a slobody mimo Najvyššieho. Duša by sa mala zamyslieť čo je skutočným zmyslom jej života tu, aka je jej podstata a čo je absolútna pravda.

        Kútikom sa tu aj prebúdza lepšie vedomie. Jednoty všetkého hmotného a povahu duší ako časťou jednotného celku čo je dobre.

        Podle tri kvalit hmotne prirody existuji tri druhy poznani, cinu a konatelu. Slys nyni, jak ti je popisi.

        (Bhagavadgita, druhý víry)

        Vez, ze poznani, kterym clovek spatruje jedinou, nepomijivou a nedilnou duchovni podstatu ve vsech rozdilnych bytostech, nalezi kvalite dobra.
        Poznani, se kterym clovek vidi ruzne druhy zivych bytosti zijicich v ruznych telech, je poznani v kvalite vasne.
        A poznani, ktere cloveka pouta k jedinemu druhu cinnosti, jako by to bylo vsechno, ktere je nicotne a bez znalosti pravdy, je povazovano za poznani v kvalite temnoty.
        Ten, kdo vykonava svou povinnost oprosten od styku s kvalitami hmotne prirody, prost falesneho ega, s nadsenim a rozhodnosti a nedotkne se ho uspech ci neuspech, se nachazi v kvalite dobra.
        O konateli, ktery ulpiva na praci i plodech svych cinu, a ktery touzi po jejich uzivani, ktery je chamtivy, zavistivy, necisty a podleha radosti a zarmutku, se pravi, ze se nachazi v kvalite vasne.
        O konateli, ktery vzdy jedna proti prikazum pisem, ktery je materialisticky, tvrdohlavy, podvodny, lenivy, casto urazi druhe, vzdy mrzuty a liknavy, se pravi, ze se nachazi v kvalite nevedomosti.
        Porozumeni, s jehoz pomoci clovek vi, co konat ma a co konat nema, ceho se ma obavat a ceho ne, co pouta a co vysvobozuje, o synu Prthy, takove porozumeni je v kvalite dobra.
        O synu Prthy, porozumeni nerozlisujici mezi zboznym a bezboznym, mezi ciny, ktere se maji konat, a ciny, ktere se nemaji konat, se nachazi v kvalite vasne.
        Porozumeni zastrene iluzi a temnotou, pokladajici bezboznost za nabozenstvi a vzdy smerujici nespravnym smerem, o Partho, je v kvalite nevedomosti.
        Nezlomna odhodlanost, ktera je udrzovana neochvejnym provadenim jogy a s niz clovek ovlada cinnosti mysli, zivota a smyslu, o synu Prthy, je odhodlanost nalezejici kvalite dobra.
        Avsak odhodlanost, s niz se clovek usilovne drzi plodu nabozenstvi, ekonomickeho rozvoje a smysloveho pozitku, o Ardzuno, takova odhodlanost nalezi kvalite vasne.
        A odhodlanost, ktera nepresahuje ramec sneni, bazne, narku, mrzutosti a iluze, takova posetila odhodlanost nalezi, o synu Prthy, kvalite temna.
        Zde, ani mezi polobohy na vyssich planetach neexistuje bytost, ktera by byla oprostena od vlivu kvalit hmotne prirody.

        Like

      • Prečítala som si príbeh o mexickom slimákovi. Môj pohľad na vec, čisto osobný a nikomu ho nevnucujem, ak sú výhrady, povedať:
        Odporučenie Ruiza je určené pre bojovníka, ktorý chce mať šancu uspieť na svojej ceste. Podstatu tohoto odporúčania vidím v tom, že ak chce bojovník odstrániť zo svojho ega obeť, kritika, predpoklady… tj. negatívum, tak sa musí predovšetkým sústrediť na seba a svoj vnútorný svet. Inak by ho príliš rozptyľovali príbehy iných ľudí, a svoj cieľ by v návale iných informácií asi nedosiahol. Tým že dáva slobodu inej osobe v konaní, tak ho to oslobodí v tom zmysle, že má tiež právo na vlastné rozhodnutie (ja nezasahujem tebe, ani ty mne, a sme si kvit). Niečo v zmysle že najprv musí zabezpečiť svetlo do svojej lampy, aby mohol svietiť ostatným, alebo aby si mohli odpáliť. Účel svätí prostriedky. Každopádne, za bojovníka nikto rozhodovať nemôže, lebo by už nebol bojovník, ktorý si dokáže príbeh písať sám.
        Sú ale situácie, kde by bez pomoci si človek sám nepomohol.
        Napríklad príbeh o snehovej kráľovnej od Andersena. Čo by bolo, keby Gerda nepomohla Kajovi? Urobila to z lásky, a netrápila sa nad tým, čo je logické, či pri tom umrie, alebo či to nepokazí Kajovi charakter. Mám tušáka, že by to malo vyzerať tak, že myseľ je láskavá, a srdce múdre. Viem aj z vlastnej praxe, že niektorí ľudia, keď dostanú prst, tak chcú celú ruku. Keď zistia, že sa našiel dáky dobrovoľník, tak sa okolo neho omotajú ako liana a nevieš sa ich striasť. Ale niektorí by zase bez externej pomoci boli vo veľkých problémoch. Neodhadli správne situáciu. Niekedy im stačí nákop správnym smerom, alebo chvíľa tvojho času…. A poučia sa zo situácie.
        Agresor a obeť. To je párik, čo sa navzájom potrebuje. Agresor potrebuje obeť, aby mal koho týrať, a obeť potrebuje agresora, inak sa nemôže sebaľutovkať. Sú to role, čo sa môžu striedať aj v jednej osobnosti. Despotický tatko mastí staršieho syna, a ten zas z frustrácie vždy zmastí mladšieho bračeka. (aj sudca a obeť v človeku) Niekedy je rola vyhranená. Niekto je profesionálny agresor, a niekto je profesionálna obeť. No a profesionálny agresor nie je zo zásady obeť. Keď natrafí na iného agresora, tak buď sa tlčú, kým nebude 1 víťaz, alebo keď majú rozum, dajú si vzájomný rešpekt a rozdelia si revír obetí. No a k tvojej otázke: ak obeť odmietne hrať obeť, a odmietne zastrašovanie agresorov, tak sa stane bojovníkom!

        Like

      • Jana,

        nemyslím, že Ruiz píše pre bojovníkov – podľa mňa sa snaží pomáhať obyčajným ľuďom pomocou toltéckych prístupov dostať svoj život pod kontrolu. A je tam ešte stále ten aspekt “rešpektu”: ak nadradím svoj úsudok o živote iného človeka nad jeho vlastný úsudok a začnem mu kafrať do života, nesmiem sa čudovať, keď sa to isté bude diať aj mne. Pozvala som si to do života. Okrem toho, ak pripustím, že dokážem poriešiť život toho druhého lepšie ako on sám, nehovorí zo mňa ego? Nepostavila som sa náhodou v tom okamihu nad neho? Nezasadzujem práve ranu tomu jedinému, čo ho môže postaviť na nohy – jeho vlastnej hrdosti? Neviem; nemám to za seba rozlúsknuté. Na môj vkus ešte stále príliš ochotne zasahujem “dobrou radou” do života tých, čo si tú radu nevyžiadali. 😕

        🙂 A teraz Kai a Gerda. Kai sa rozhodol, Gerda overridovala jeho rozhodnutie, urobila si po svojom – a Kai jej bol nakoniec vďačný. Nakoniec? Figu nakoniec! Začína celkom nový príbeh: Gerda sa práve naučila, že Kai robí blbé rozhodnutia a tak treba rozhodovať miesto neho. Kai je jej vďačný a vzhliada k svojej hrdinke. Vezmú sa. Kai chce na obed rezeň, ale Gerda je vegetariánka a rozhodne, že bude tofu. Kai nakoniec skončí u milenky, ktorá mu ten rezeň rada urobí, pretože mu nechce dobre, ale mu chce urobiť radosť. A Gerda bude ukrivdená – veď ona chcela Kaiovi len dobre! (Tomu sa hovorí aj kodependencia. 😉 Dobre, že rozprávky končia v bode B a nepokračujú.) Otázka pre Gerdu: uvedomuje si, že záchranou Kaia, ktorý mal daný osud možno predprogramovaný, dobabrala jeho karmu a prevzala si ju na vlastné plecia? 🙂 A ak to bola Kaiova karma, len čo pôjde najbližšie okolo ďalšia Ľadová kráľovná, už za ňou Kai cupitá, pretože karma. Nič sa nenaučil, lebo všetku prácu miesto neho odmakala Gerda. Pripravila ho o jeho možnosť rastu. To už nevyzerá až tak ľudomilne… 🙂

        No a agresor a obeť… Nezužujme všetko len na tézu o toltéckych “bojovníkoch”. Mnoho ľudí neašpiruje na toltékov či bojovníkov a pritom každý z nás bojuje, ako vie. Takže keď obeť odmietne hrať obeť, čo urobí (pravdepodobne) agresor? Urazí sa. Niekto si dovolil nehrať rolu komplementárnu k tej jeho! Celá spoločnosť je založená na princípe komplementárnych, teda vzájomne sa dopĺňajúcich rolí – a preto ľudia nemôžu byť sami sebou. Zistila som na vlastnej koži: ak sa nezachováš komplementárne, ale kúsneš agresora do zadku, vždy sa nájde niekto, kto okamžite rozanalyzuje tvoje ego. 😉

        Like

      • /Okrem toho, ak pripustím, že dokážem poriešiť život toho druhého lepšie ako on sám, nehovorí zo mňa ego? Nepostavila som sa náhodou v tom okamihu nad neho? Nezasadzujem práve ranu tomu jedinému, čo ho môže postaviť na nohy – jeho vlastnej hrdosti?/

        Marquez, Gabriel García:

        “Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať.”

        Niekedy musí človek odložiť hrdosť a prijať svoje chyby, aj to je súčasť sily charakteru. Ja si napríklad takých ľudí vážim. Sám som bol neskôr vďačný za rôznu kritiku ktorá bola myslená dobrým smerom.

        Keď ego preváži nad rozumom tak je to jedovaté. Taká kritika by bola len správnym nakopnutím. A čo sa týka tieňu tak ten je náš osobný ale aj vo vonkajšiom svete. Nie je to len buď tu alebo tam.

        Like

      • 🙂 Teraz, ako si to napísal, Groover, som si spomenula na vtip, ktorý som kedysi počula (ale si ho dobr nepamätám). Išiel takto nejako: Učiteľka učila triedu, čo je to urobiť dobrý skutok. Použila príklad, ako previesť slepú babičku cez cestu. Potom vyslala žiakov, aby urobili nejaký dobrý skutok a na ďalšej hodine sa pýtala na ich skúsenosti. Najprv jej bolo divné, že všetci prevádzali slepú babičku cez cestu. Navyše sa sťažovali, že sú dotlčení – babička sa bránila… Nie že by to súviselo s tvojím komentom, ale nejako to súvisí s témou nevyžiadanej pomoci a kedy je to sebadôležitosť a kedy samaritánstvo a či samaritánstvo nie je tiež sebadôležitosť… 🙂

        Like

      • /Okrem toho, ak pripustím, že dokážem poriešiť život toho druhého lepšie ako on sám, nehovorí zo mňa ego? Nepostavila som sa náhodou v tom okamihu nad neho? Nezasadzujem práve ranu tomu jedinému, čo ho môže postaviť na nohy – jeho vlastnej hrdosti?/

        Marquez, Gabriel García:

        “Človek má právo pozerať na druhého zhora len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať.”

        Človek ktorý odloží hrdosť aby sa napravil a prijal svoje chyby. Takých si vážim. To je sila charakteru a nie trucovanie. Keď hrdosť a pýcha zvítazí nad pravdou tak to je slabosť.

        Like

      • hh prvý krat mi nepostlo komentár som musel napísať zas 😛 a potom sa to objavilo

        Inač keď človek nepotrebuje pomoc tak je to len výmena informácii…

        Like

      • No dobre, ale teraz by si mohol prispieť: ako je to podľa hinduistov s tou karmou? Keď pomáhaš niekomu napriek tomu, že si to nevyžiadal, preberáš na seba jeho karmu? Lebo ja poznám len ezoterickú verziu karmy a tam to tak je, ale celá karma je z hinduizmu, takže púšťaj períčko… Nech nezomriem blbá…

        Like

      • Keď učiteľ (Napríklad v ašráme) preberá žiaka tak preberá jeho karmu tiež na seba. Preto je to určitý typ zodpovednosti. No tí učitelia majú zvyčajne cez 50 rokov a vyznajú sa ako na čo a celým tým procesom prešli takže podrobne poznajú nástrahy. Normálne medzi osobami je to tak že do akej miery súdiš do takej miery si aj ty sám súdený. Preto sa nevyučuje len na základe teórie ale aj na praxi a prežitého.

        Takže áno určitá časť karmy sa vždy preberá. Vzťahi fungujú dokonca tak že keď zle poradíš niekomu tak sa to časom dotkne aj teba a zabrzdí ťa to. Naopak dobrá pomoc pomôže aj tebe. Tým čo poznajú tento proces to navyše pomáha sa sústrediť na to čo vedia a vyfiltrovať to čo najlepšie aby sa o to podelili. Za odmenu ti zas od niekoho iného príde zas niečo čo bolo predtým v nevedomosti.

        Like

      • Díky, je to teda tak, ako som to vedela aj ja. A pritom si mi nevdojak veľmi pomojkal môjho egúšika 😛 , pretože v poslednom čase mi sústavne chodí nejaké poznanie, ktoré ma obohacuje – ergo som predtým musela hodne “dobre pomáhať” iným, hoci som si to neuvedomovala… 😀

        Like

  2. Tien nie je nieco, co k nam prichadza z vonku. Nachadza sa vo vnutri kazdeho jedneho cloveka. Najprv mozno len zlahka, ale neskor coraz viac konfrontuje cloveka s jeho osobnym zlom, ktore potrebuje prijat a transformovat, aby sa stalo palivom pre dalsiu cestu… Pokial nie je spracovany, alebo aspon vedome spracovavany, funguje ako projekcia – vsetko odlisne je zle. Vsade okolo seba vidim svoje vlastne odmietnute casti, ktore ku mne prichadzaju v podobe inych ludi, aby ma prebudili… Premietame ich vsak na druhych (ona je taka a taka, nevyhovuje mi jej spravanie, lebo to a hento..) ktori nam sluzia ako projekcne platno obsahu nasej psyche a nie sme si vedomi toho, ze zrkadlia len NASE VLASTNE TIENE… Az ked zacneme prijimat tieto casti ako patriace k nam, dokazeme ich transformovat a posunu nas dalej na nasej ceste. Paradoxom je, ze to, co v nevedomom prevedeni vyzera ako temne zlo, po transformacii sa stava zivotodarnou energiou, ci uz je to schopnost riesit konflikty ( v opozicii k hadavosti a vyvolavaniu konfliktov) alebo prijatie tych casti svojho ja, ktore sme odmietali preto, lebo sme sa na ne pozerali jednostranne…

    Like

    • Ale uvedomuješ si, že to je tak len v prípade, ak tvoj “tieň” je totožný s Matusovým “tieňom”? Ak on nazýva “tieňom” niečo iné, potom to môže, ale nemusí platiť.

      Like

    • Pôvodne ten pojem použil a odborne vysvetlit ako prvý C.G.Jung. V prípade tieňa ide o potlačovanú časť našej osobnosti ktorá sa nemusí prejavovať až do určitej situácie. Návyky a podobne veci ktoré sa nám na nás nepáčia atď.

      Možno je ezoterický výklad iný.. netuším.

      Hodím stručný výcuc.

      “Podľa C.G.Junga:
      Tieň a jeho vlastnosti často upadajú do nevedomia, alebo dokonca aktívne, nemilosrdne ho potlačujeme, aby sme udržali skoro pobožnú slasť našej iluzórnej dokonalosti. Nevedomie však nepripraví tieň o jeho existenciu a silu, rovnako ako ignorovanie fyzikálneho tieňa nezabráni tomu, aby padol na kohokoľvek a čokoľvek, kto alebo čo mu príde do cesty. To platí nielen pre jednotlivca, ale aj pre národy.”

      Like

  3. Helar,
    Ruiz píše pre obyčajných ľudí. Ak si čitateľ prečíta jeho knižku so záujmu, a vo svojom živote neuskutoční zmeny, čítal zbytočne. Ak chce zmeniť svoj život, potrebuje sa stať bojovníkom. Aby zistil čo ho ovláda, zbaviť sa sudcu, obete a obmedzení, a vydať sa na cestu lásky. A takto sa zbavil tieňa. Teraz máme dilemu, či je vhodné pomôcť niekomu aj mimo jeho vlastnej vôle. Ak pomôžem preto, že sama vždy viem najlepšie, čo je dobré, a ten čo potrebuje pomoc je blbec čo to proste nikdy nezvláda, a dotyčný vrieska biely od jedu daj mi pokoj, tak so mňa hovorí ego, a stále mám svoj tieň. Ak pomôžem preto, lebo vidím že v tejto konkrétnej situácii to nezvládol a síce sa bráni, ale bez pomoci by otrčil krpce, alebo sa sebazničil, prípadne vlastne už ani nie je pri zmysloch, tak ja takéto násilie na jeho osobe pripúšťam. Vtedy možno nemá zmysel rozmýšľať či si jeho ego zachová hrdosť, pretože tú hrdosť už dávno nemá. Nerobím to, ale nevylučujem, že by taký prípad kedy by som to urobila nemohol nastať. Aký bude výsledok – či sa poučí, alebo nie, to neviem dopredu povedať, a to by som už nechala na neho. Šancu dostal. Život je pestrý, môže to dopadnúť všelijako. Čítala som dnes tvoju šamanskú cestu do mraveniska. Tak mám pri tom asi taký pocit. Je to istý druh súnaležitosti, ktorý mi príde prirodzený, ak preváži pud spoločenstva.
    Kai a Gerda – si dáka pragmatická – nachytala si to z amerických seriálov? Môj príbeh končí takto: Kai pochopil že urobil chybu a poučil sa z nej. S Gerdou ho spája puto vzájomnej oddanosti. Alebo v prípade, že by sa príbeh odvíjal po tvojom, Gerda nebude ukrivdená, ale mu máva na rozlúčku, keď odchádza bývať k milenke, a okolo práve cvála rytier v lesklej zbroji…
    A k tomu agresorovi: mala som nadriadeného, ktorý bol agresor. Keď sa zjavil na obzore, tak sa všetci rozpŕchli. Ja som sa nerozpŕchla, ale som zostala, prišiel a začal sa rozčuľovať a kričať, lebo to bol jeho štandardný spôsob komunikácie s podriadenými. Zachovala som pokoj, kľudne som predložila argumenty, s niektorými vecami som súhlasila, a v niektorých som jeho názor korigovala. Keď si po pár vetách všimol, že som nespadla do role obete, tak bol asi päť sekund ticho a rozmýšľal, čo to má znamenať. Potom prehodil výhybku, a začal so mnou normálne komunikovať. Nikdy so mnou nezametal, ako s tými, čo rolu obete prijali. Nakoniec sme sa navzájom celkom považovali. Tam som sa naučila, že kusnúť ho do zadku nemá zmysel, lebo kusnutie je pokračovanie jeho scenára. Treba mu dať iný scenár.

    Like

    • Jana,

      mám pocit, že sa točíme v začarovanom kruhu. Proste toto je vec, v ktorej asi jednáme z rozdielnej viery/presvedčenia. Pokúsim sa položiť prst na to, čo vnímam ako ústredný bod:

      Píšeš: “Ak pomôžem preto, že sama vždy viem najlepšie, čo je dobré, a ten čo potrebuje pomoc je blbec čo to proste nikdy nezvláda, a dotyčný vrieska biely od jedu daj mi pokoj, tak so mňa hovorí ego, a stále mám svoj tieň. Ak pomôžem preto, lebo vidím že v tejto konkrétnej situácii to nezvládol a síce sa bráni, ale bez pomoci by otrčil krpce, alebo sa sebazničil, prípadne vlastne už ani nie je pri zmysloch, tak ja takéto násilie na jeho osobe pripúšťam.” No a tam ja vidím kameň úrazu: ako zistím, či ide o prvý alebo druhý prípad? Totiž: ak mám mocné ego, tak každého vidím ako nesvojprávneho a seba ako spasiteľa sveta. (Môj komplex.) Nemá to vôbec nič spoločné s jeho hrdosťou, ale s jeho karmou. Ak pomáhaš (tak, ako si “prevychovala” šéfa, aspoň pre svoju osobu) a dostaví sa krátkodobý úspech, môže ťa to posilniť “pomáhať” aj v budúcnosti (tak ako tá Gerda v mojom pokračovaní story). A to značí len jediné – uprednostnila si krátkodobý uhol pohľadu pred dlhodobým (mikropohľad).

      Obávam sa, že tu nemá veľký zmysel ďalej diskutovať a rozoberať to. Moje presvedčenie/viera je, že existuje vyššia inteligencia, ktorá to naplánovala, a moja skúsenosť je, že koľkokrát som vnímala veci ako nespravodlivé, existoval uhol pohľadu, z ktorého boli absolútne kauzálne (makropohľad), čo bol pre mňa dôkaz, že vyššia inteligencia je dostatočne chytrá, aby vedela, čo robí. Kedysi (=v časoch ateistických a mesiášskeho komplexu) ma nesmierne vytáčala Bette Midler a jej From a Distance, ale dnes už chápem, že ilustruje presne rozdiel medzi mikro- a makropohľadom, o ktorom teraz hovorím:

      Like

  4. Aj obyčajný človek,ktorý sa duchovna nikdy nedotkol, a má vedomosti, dokáže plne kontrolovať svoj život. (aj keď , duchovno je niečo úžasné, prišiel o tú zábavu 😀 )

    Like

  5. Mam podobnu skusenost s volbou login do PC. Zacala som si hesla vedome vyberat cca v januari 2010 a vsetko bolo super, az kym som nedostala ten skvely napad dat si heslo IAccept nasledovane mojim silovym cislom 😆 A veru som mala co accept 😆 ale vydrzala som to cele 3 mesiace, kym som s urcitou ulavou registrovala mail od IT supportu, ze nastal cas zmenit heslo 😆

    Like

  6. teraz mozno vyzniem ja paranoidne, ale mam pocit ze uz som parkrat zazila ten tien.priamo ten tien.ked som vedela,ze nie clovek oproti mne,ale nieco ine cez neho so mnou komunikuje.vtedy som vobec neriesila toho cloveka,ale normalne,natvrdo som sa bala toho “niecoho”.no a synchronicita.ked sme zacali stalkovat na Pini,stala sa mi prihoda,ktoru som opisala v clanku “Dnesne cudo”.Vysla som do sveta so “zmenenou afirmaciou – na pozitivnu”,tak ako si ty zmenila formou hesla v PC.a cakal ma okamzite v elektricke….

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.