Ako sme stratili pamäť: o ľudskom mozgu

„Naše vnímanie univerza je priamy odraz nášho systému filtrov.“ — Susan Gregg

Susan Greggová rozpráva, ako začal vysvetľovať energetickú štruktúru ľudského tela kedysi Miguel Ruiz. Prirovnal to k miestnosti: Predstavte si, že sa zobudíte v miestnosti s dvoma oknami a spústou tlačítok a páčiek, ale bez dverí, ktorými sa dá vyjsť. Zo zvedavosti sa začnete s tými tlačítkami a páčkami hrať a zistíte, že napríklad potiahnutie tejto páčky pohne nejakým predmetom a tento predmet sa nazýva malíček. Takisto zistíte, že keď vypudíte vzduch, viete vydať hlasný zvuk a niekto príde sa o vás postarať. A tak skúmate, čo robí čo, a po čase vás vaša hračka celkom pohltí – do tej miery, že zabudnete, že ste bytosť v miestnosti a začnete sa identifikovať s tou miestnosťou. A to sa deje človeku: miesto toho, aby sa vnímal ako duša v tele, začne veriť, že je svoje telo.

Súčasť nášho určenia na tomto svete je podľa Miguela Ruiza rozpamätať sa, kto v skutočnosti sme. Účelom života je „prelomiť túto realitu“ a posunúť sa mimo ilúziu duality. Sme tu na to, aby sme sa rozpamätali, že sme energetické bytosti. Podstata toho, čo sme, je energia – úplne voľná, nespútaná a expanzívna. Keď sme odrezaní od svojej slobody, pociťujeme nepohodu. Obmedzenia fyzického univerza nás teda tlačia rásť a rozvíjať sa.

Energia je vedomá. Jej vedomie tvorí bezvýhradná, čistá láska. Je dokonale expanzívna, univerzálna, večná a nekonečná. A vďaka jej všezahŕňajúcej povahe ju nikdy nemôžeme presiahnuť. Všetci sme súčasťou jej i seba navzájom.

Naše mozgy sú primárne jednotky na ukladanie informácií, ktoré fungujú v súčinnosti s našimi fyzickými zmyslami. Keď naše oko vníma objekt, v skutočnosti vidí masu prúdiacej energie. Mozog zakóduje tento energetický vzorec ako objekt. V živote sa vlastne učíme, ako organizovať všetku tú náhodilú energiu, čo vnímame.  Všetky pevné objekty sú tvorené viac priestorom než hmotou. To len náš mozog nám hovorí, že sú pevné.

Keď naše oči odovzdajú energiu do nášho mozgu, mozog ju zaznamená spolu s emóciami, ktoré v tom okamihu pociťujeme. Takto má každá informácia v našom mozgu priradenú tak emocionálnu, ako aj akčnú zložku. Dokonca aj spomienky na neživé objekty majú k sebe pripojenú emóciu.

Už od detstva, keď niečo vidíme, náš mozog začne okamžite prehľadávať našu databázu spomienok. Ak sme danú osobu, miesto alebo vec zažili v minulosti, vyvolá nám spomienku na tento zážitok. Aj keď je podobnosť len veľmi hmlistá, aj tak si prehrávame tú spomienku a nezažívame realitu, aká je práve teraz.

Realitu v jej skutočnej podobe zažívame len veľmi zriedkavo, ak vôbec. To preto, lebo naše vnímanie je úplne podfarbené našimi presvedčeniami. Reagujeme na spomienky z minulosti, ktorými naša myseľ prekrýva súčasný obraz. Preto máme len zriedkavo možnosť voľby. Ovládajú nás naše emócie, minulé správanie a presvedčenia.

“Už od dieťaťa nás naučili zabúdať. Zabúdame našu skutočnú podstatu, zabúdame cítiť energiu a miesto toho sa učíme myslieť.

Táto cesta je proces rozpamätávania sa a prevýchovy našej mysle. Myseľ myslí, že jej úlohou je udržiavať nás v bezpečí tým, že za každú cenu udrží svoj systém filtrov. Tou cenou býva často naše šťastie. Sloboda sa navráti, keď sa naučíme zažívať život taký, aký je, a nie taký, ako sme sa naučili myslieť, že je.“

Bee Gees – I Started a Joke

I started a joke
which started the whole world crying
But I didn’t see
that the joke was on me, oh no

I started to cry
which started the whole world laughing
Oh if I’d only seen
that the joke was on me

I looked at the skies
running my hands over my eyes
And I fell out of bed
hurting my head
from things that I’d said

Till I finally died
which started the whole world living
Oh if I’d only seen
that the joke was on me

I looked at the skies
running my hands over my eyes
And I fell out of bed
hurting my head
from things that I’d said

Till I finally died
which started the whole world living
Oh if I’d only seen
that the joke was on me

Článok je súčasťou projektu toltéckeho sebarozvoja Tanec sily

13 thoughts on “Ako sme stratili pamäť: o ľudskom mozgu

  1. Pekný článok 🙂

    No skutočne by som rád vedel cestu k tomuto rozpamätaniu sa.Nemám o tom ani najmenšiu predstavu ako by to malo vyzerať .

    Páči sa mi

    • Seven,

      tá cesta je v tebe samom. Stačí len zo seba postŕhať všetky tie vovychovávané predstavy, predsudky, predpoklady a pre(d)svedčenia ( 😛 to posledné mi celkom nevyšlo) a to, čo pod nimi zostane, si okamžite začne spomínať.

      Ale hoci to znie náramne jednoducho, vôbec to nie je jednoduché – celá tá falošná “výkladná skriňa” sa totiž cíti ako skutočné “ja”. Jediné, čo si viem predstaviť, že ako-tak pomáha, je otázka “keby som bol jediný človek na svete…” alebo dokonca “keby som nebol človek ale hocijaká iná živá bytosť…” 🙂

      Páči sa mi

      • Koľko z predošlého je 100%, zaručená skutočnosť a koľko len tvoja interpretácia, Strieborný Dráčik? 🙂

        Pretože stále sa vraciaš k svojmu pôvodnému vyjadreniu a z môjho pohľadu je celá táto diskusia nezaujímavá, urobím niečo, čomu sa snažím obvykle vyhnúť: pristúpim na tvoju naznačovaciu hru a budem predpokladať. Keď sa stále vraciaš k svojej “falošnej skrini”, asi je ti to dôležité. Takže ti poviem, čo sa s “falošnou skriňou” spája v mojom vnímaní – “skriňa, ktorá nijaká skriňa nie je”. A keďže “skriňa” je v mojom vnímaní neživý predmet, nemôže si nič zahmlievať.

        A pokračujem: Keby som bola ochotná začať sa domnievať, tak z tvojej podivnej vetnej konštrukcie môžem predpokladať, že v tvojom vnímaní “falošná skriňa” = helar. Povedzme, že mám pravdu. Takže potom by tvoje vyjadrenie mohlo znamenať, že niečo na mne alebo mojom správaní v tebe vyvoláva nesúhlas a že sa ma snažíš korigovať do stavu, aby som vyhovovala tvojej predstave o tom, ako by som sa mala správať.

        A poďme ešte ďalej v našom predpokladaní: prečo si myslíš, že tvoja predstava o tom, ako by som sa mala správať, je dôležitá pre hocikoho iného okrem teba? 🙂

        Inými slovami: čo ťa oprávňuje k tomu, aby si sa na mňa snažil natláčať svoju predstavu? Ja mám inú – a tej sa držím. Ak ti nevyhovuje, nemusíš sa o mňa viac zaujímať. Jednoducho ma odpíš. Prosím ťa o to. 🙂

        Páči sa mi

      • 🙂 pekny koment a dlhy … 🙂 v oboch mojich komentoch ide o jedno … a to o to, čo prezentuješ v člankoch sama, resp. prezentovala si…

        Veci len sú… Takže či je niečo jasne je len vecou tvojho vnímania, tvojho uhlu pohľadu, uhoľ pohladu je závislí od tej “falošnej skrine”, lebo ked sa jej zbavíš, si schopná vnímať mnoho uhlov pohladov a preto už veci nie su jasne a nejasne… Ak chceš môžu byť aj jasné aj nejasné a to aj vždy a súčastne a zároven nikdy, takže z toho vyplýva otázka, prečo ked napíšem, že veci nie su lahke a ťažke, odpovedov mi je, že som to mal takto napísať rovno, teda jasne. Tzn. bud so mnou súhlasíš a nevnímaš to ako všetko premietaš do duality, alebo so mnou nesúhlasíš a dávaš to na javo takýmto spôsobom 🙂

        K ostatnému z komentu je potrebne sa vyjadrovať ? 🙂
        + ako si prišla na to, že som predpokladal ?

        Páči sa mi

      • Ja už len ako ty povieš… Čo presne na slovách “táto diskusia je pre mňa nezaujímavá” si nepochopil? Rečnícka otázka = neočakávam odpoveď.

        Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s