U Dae na blogu som našla pekný článoček, možno tak trochu vyprovokovaný aj nedávnymi debatami o “pravde” na tomto blogu… Snáď ma nepretrhne, keď ho sem skopčím 🙂 :

Dnes ráno som sa prebudila skôr a začala premýšľať nad niekoľkými vecami; týkali sa hlavne toho, ako zachovať určité pravidlá a pritom neporušiť iné. A vznikla z toho celkom zaujímavá a pomerne kompaktná úvaha o tom, čo je božskosť a ako ju môžeme dosiahnuť.

Podľa môjho názoru je každý človek stredom svojho vlastného vesmíru. To znamená, že je plne zodpovedný za jeho utváranie. Ak chcete byť plne zodpovedný za to, čo sa vo vašom vesmíre nachádza, ktorou vlastnosťou musíte plne disponovať?

Sebakontrolou.

Ak nie ste schopní kontrolovať sami seba, váš vesmír stojí a padá na miere nestability podmienok, ktoré svojmu svetu určíte. Ak neoplývate dostatočnou sebakontrolou, razom dokážete zničiť všetko, na čom ste predtým dlho pracovali. V sebakontrole teda spočíva božskosť.

Tak, ako Boh je trojjediný, tak je trojjediná aj sebakontrola sama osebe; všetko sa zrkadlí v niečom inom. Sebakontrola má tri základné tváre: disciplínu, sústredenosť a toleranciu.

Disciplína znamená, že robíte vtedy, kedy je to potrebné. Nie iba vtedy, keď sa vám chce. Váš vesmír závisí na vás; nemôžete povedať, že teraz sa vám nechce robiť nič. Je vašou povinnosťou pracovať na ňom neustále, pretože bez vášho zásahu sa nevyvíja. Stagnuje. Chátra. A ľahšie sa vám môže rozsypať.

Disciplína predstavuje tvár Otca, ktorý určuje podmienky a zároveň dohliada na ich dodržiavanie. Dáva veciam možnosť prejaviť sa, ale len v rámci dovolených limitov. Všetko si dokáže nájsť priestor v rámci určitých limitov a prejavuje sa tak rozličnými spôsobmi. Podmienky vášho sveta nemusia byť rigidné a pevne dané; je však lepšie, ak nelietate príliš do extrémov. Váš svet sa potom dá lepšie kontrolovať.

Sústredenosť znamená robiť to, čo máte. Vyžaduje plnú pozornosť. Ak tvoríte vlastný vesmír, nemalo by vás rozptyľovať nič iné. Ak pozornosť rozdelíte na viac smerov, konečný produkt vašej činnosti bude oslabený a nebude dosahovať požadovanú kvalitu. Tým pádom všetko, čo bude naviazané na takýto produkt, nebude plne uspokojivé. Polovičatosť sa jednoducho nevypláca.

Sústredenosť charakterizuje tvár Syna, ktorý kráča za svojím cieľom a neobzerá sa naokolo. Každý z nás sa rodí s nejakým poslaním; prežiť život čo najlepšie a najplnšie, ako sa to dá. Každý z nás toto poslanie napĺňa iným spôsobom. Dokonca aj vtedy, keď zámerne utekáme od určitých záležitostí, vykonávame práve toto poslanie; prežiť svoj život čo najlepšie a najplnšie, ako sa to dá. Cieľ našej cesty sa nedá obísť, pretože ktoroukoľvek odbočkou sa vyberiete, napokon sa ocitnete práve v cieli. Nie vždy ten cieľ zodpovedá našim predstavám o ňom; ale aj napriek tomu je to práve ten cieľ, ktorý sme si určili pri narodení.

Tolerancia znamená, že necháte ostatných robiť to, čo majú a kedy majú, bez obmedzení. Ste tvorcom svojho vesmíru. A rovnako oni sú tvorcami svojich vesmírov. Tie vesmíry spolu nesúperia; prelínajú sa. Vytvárajú väčší vesmír. Náš spoločný. Ak zasahujete do vesmíru niekoho iného, narúšate vlastné pravidlá disciplíny a sústredenosti. Ste zodpovední iba za svoj vlastný svet; ale ste zodpovední voči ostatným, ktorí majú pri tvorbe mať rovnaké podmienky ako vy.

Toleranciu predstavuje tvár Ducha svätého, ktorý spája namiesto rozdeľovania. Hoci sme jednotlivci, máme spoločných veľa charakteristík. Všetci máme rovnaké genetické základy. Naše telá fungujú rovnako. Rovnako musíme jesť, spať, smiať sa, učiť sa, vykonávať množstvo úloh. Všetci máme rovnakú podstatu, ktorá sa iba rôzne prejavuje.

Disciplína, sústredenosť, tolerancia. Otec, Syn, Duch svätý. Kto som, čo robím, prečo to robím.

Boh stvoril človeka na vlastný obraz. To netvrdím ja; to hovorí Biblia. Znamená to, že človek dokáže dosiahnuť všetky božské kvality. Že dokáže dosiahnuť dokonalosť.

Narodili sme sa s vedomím, že sme dokonalí. Že sme krásni, múdri, dobrí, silní. Ale potom do nášho sveta vstúpili okolnosti, ktorým sme sa ešte nedokázali brániť dostatočne účinne. Odolávali sme; ale napokon sme tým  okolnostiam podľahli a začali sme sa presviedčať o tom, že vôbec nie sme takí, ako si to myslíme.

Presvedčili sme sa, že sme škaredí, hlúpi, zlí, slabí.

Stali sme sa zraniteľnými.

A “zraniteľný” znamená “nedokonalý”.

To, že sme sa stali zraniteľnými, spôsobilo, že sme sa museli začať brániť. A najlepšou obranou je útok. Preto narúšame všetky tri základné princípy; viac či menej sa to premieta do života každého z nás. (Alebo sa to týka iba ľudí, ktorých poznám ja osobne; nerada by som zovšeobecňovala aj pre zvyšok Zeme.) Odsúvame termíny, zaoberáme sa vedľajšími záležitosťami, zasahujeme hrubo do života iných ľudí. Porušujeme pravidlá. Bijeme sami seba.

Pretože sme v sebe potlačili vedomie, že byť krásny neznamená spĺňať určité telesné kritériá. Vedomie, že byť múdry neznamená mať štyri tituly pred menom a dva za menom. Vedomie, že byť dobrý neznamená ošetrovať bezplatne deti choré na rakovinu. Vedomie, že byť silný neznamená zdvihnúť nad hlavu tristokilogramovú činku.

Alebo, lepšie povedané, neznamená to iba to.

To, ako sa správate k ostatným ľuďom, vždy priamo charakterizuje váš vzťah k sebe samému. Človek, ktorý spĺňa všetky predstavy o dokonalosti – je krásny, múdry, dobrý a silný – žije sám pre seba. Pre svoj vlastný vesmír. Svoj vlastný svet. Neznamená to ale, že nevenuje pozornosť iným; práve naopak, je si ich vedomý a toleruje ich.

Som presvedčená o tom, že podstata každého človeka už dokonalá je. To, čo uvádzame ako dôvody pre vlastné presvedčenie, že dokonalí nie sme, sú len výhovorky. Niekedy logické, niekedy iracionálne, ale len výhovorky. My sme krásni, múdri, dobrí a silní, iba sme to v sebe potlačili.

Neplačte pre to, kým ste. Ste predsa dokonalí. Ste božskí. Len to stačí opäť v sebe odkryť.