Väčšina ľudí behá po svete s pocitom nedostatku – keby nás niekto tak skutočne miloval, keby sme mali ešte o pár tisíc korún viac, keby sa ľudia okolo nás správali aspoň trošku ohľaduplnejšie… Všimnite si, že za každým týmto vyjadrením je skryté porovnávanie. Máme predstavu o „ideálnom“ stave a porovnávame s ním skutočnosť. A pretože ideálne stavy neexistujú, vždy je skutočnosť len „nula celá niečo“ z toho, čo by sme chceli. Beháme po svete s pocitom prázdnoty a oklamania. Keby sme boli dostatočne dobrí, mali by sme ideál. Keďže ideál nemáme, niečo na nás musí byť v neporiadku. Iní sú asi na tom lepšie… A zasa porovnávame.

Porovnávanie je skaza

Porovnávanie je hlavná skaza ľudstva. Nielenže nás viedla k vojnám, ale každodenne nás vedie k nespokojnosti s nami samými. Prestávame sa mať radi – a potom sa čudujeme, že nás iní prestávajú mať radi…

Láska však nie je nič, čo by sme dostávali od iných ľudí, aby to zázračným spôsobom doplnilo náš deficit. Keď ste hladní, tiež váš deficit nenaplní, ak sa niekto iný naje! A preto keď nám chýba láska, keď nás naše vzťahy (tie romantické i tie iné) neuspokojujú, potrebujeme sa pozrieť na náš jediný zdroj lásky – na seba, na to, ako sami seba vidíme a nakoľko si sami seba ceníme.

Do našich vzťahov sa dostáva len toľko ústrkov a len toľko „emocionálneho jedu“, koľko sami dovolíme. Ak sa sami k sebe správame „macošsky“, považujeme sa za nemúdrych a podriadených, dovoľujeme ostatným, aby sa k nám takto správali. A keď im to dovolíme raz, nabudúce sa pokúsia byť ešte odpornejší. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak.

Naopak, ak sa považujeme za rovnocenných (rovnako múdrych, rovnako láskyhodných), každý, kto by sa chcel vyvyšovať, tvrdo narazí – a nabudúce si to už netrúfne! Preto každý dobrý vzťah začína sebaláskou – a sebaláska mnohým ľuďom dnes chýba. Čítať ďalej →