Kto je “ja”? O tom, s čím sa identifikujeme

V tomto texte ide o voľné pokračovanie článku Sme viac než naša predstava o sebe. Aj tu sa opieram o myšlienky Arjunu Ardagha, tentokrát z CD2, Radical Awakening (a tu sa už zbudhistieva 😛 ). Vedú nás k uvedomeniu si, že s čímkoľvek sa identifikujeme, postihujeme len časť toho,  čo skutočne sme. Zakladateľ taoizmu Lao-Ce tomu hovoril “pomenovávaním strácame”: pri pomenovaní (identifikovaní sa s časťou miesto celku) strácame všetky tie zvyšné časti a sme ochudobnení. (Mimochodom, niektoré citáty Lao-Ce, “Starého Majstra” nájdete aj v Zdrojoch pre meditáciu a jeho knihu Tao-Te-Ťing nájdete tu.)

Celý deň hovoríme „ja“ a „môj“: ja chcem, ja mám rád, ja nemám rád, ja si spomínam, pozri na mňa, moja žena, moje peniaze, moje auto, miluješ ma? Človek by povedal, že keď už tieto slová toľko používame, máme dosť jasnú predstavu o tom, čo znamenajú… Ale ruku na srdce – keď začneme toto „ja“ skúmať, zapletieme sa do všetkých tých predstáv a postojov, ktoré máme.

Všetko, na základe čoho definujeme svoje „ja“, sú veci, pocity či ľudia, ku ktorým sme vo vzťahu.

Cvičenie 1: Nie sme naše telo

Často, keď sa ľudí pýtame, kto sú, poukážu na svoje telo. Ale my predsa nemôžeme byť naše telo: Telo sa skladá z rôznych častí. Skúsme si predstaviť, že by sme niektorú z nich odstránili – napríklad ruku. Ešte stále by sme to boli my, nie? Ešte stále by sme mali „môj život“, „moje auto“ a „moju ženu“, už by sme len nemali „moju ruku“.

A keď takto ideme časť po časti, zisťujeme, že aj po ich odstránení sme to ešte stále my. Sme to my aj bez nohy. Sme to my aj so srdcom cudzinca, voperovaným do našej hrude. Ba dokonca aj keď nám chirurgicky musia odobrať časť mozgu, ešte stále sme to my.

Tak potom ale s ktorou časťou tela sa to identifikujeme, ak sme to ešte stále my aj po tom, keď o ňu prídeme?!

Vcíťte sa do svojho tela. Vnímajte jeho jednotlivé časti – ruky, nohy, trup, srdce… Dotknite sa ruky a stlačte ju. Všimnite si, že je to skúsenosť, ktorú pociťujeme. Je to „živočích“ – istá podoba opice, len menej chlpatá 😛 … Je to telo – telo, ktoré je našou skúsenosťou. Môžeme ho skúsiť. A my existujeme vo vzťahu k tomuto „živočíchovi“.

Ešte raz poďme precítiť naše telo. A všimnime si, že my ho cítime (teda okúsime). Ale keď my ho cítime, kto je potom my?

  

Cvičenie 2: Nie sme naše myšlienky

Ako sa pomaly zbavujeme svojej identifikácie s telom, prichádza na svetlo ďalšia rovina, s ktorou sa identifikujeme – naše myšlienky. Možnože nie sme naše telo, ale rozhodne sme naša myseľ!

Keďže však nikto nikdy nevidel a teda ani neskúsil myseľ, zakúšame naše myšlienky a nazývame ich všetky dokopy mysľou.

Takže: uvoľnime sa a dovoľme si mať myšlienku. Zadarmo, na účet podniku. Jednoducho si dovoľte niečo pomyslieť.

Táto myšlienka je tiež skúsenosť, nie? Skúsenosť v tom zmysle, že má svoj začiatok, svoje trvanie a svoj koniec. Potom ju nahradí iná myšlienka.

Myšlienky prichádzajú a odchádzajú; nemusíme si ich vynucovať. Jednoducho prídu, zaujmú nás a odídu a my ich vidíme prichádzať a odchádzať. My nie sme myšlienky, my ich len zažívame (=zakúšame). Veď si aj hovoríme „mám myšlienku“, „sledujem myšlienky“ – a to znamená, že musíme byť niečo iné, čo ich sleduje a má… Takže nechajme myšlienky myšlienkami a vráťme sa späť k tomu „ja“, ktoré si je myšlienok vedomé.

Cvičenie 3: Nie sme naše city

Iná úroveň, s ktorou sa môžeme stotožňovať, je úroveň citov a pocitov. Potom to nevnímame tak, že práve preciťujem poryv hnevu, ale „som zúrivý“. Dokonca aj náš jazyk sa zmenil: ja som zlostný, ja som podráždený, ja som smutný, ja som veselý… Náš pocit sa stal tým, s čím sa identifikujem. Ale v podstate nejde o nič iné, než že ja pociťujem zlosť, ja pociťujem podráždenie, ja pociťujem smútok, ja pociťujem veselosť. Pretože všetky pocity majú svoj začiatok, trvanie a koniec. Sú to zážitky, ktoré prejdú, kým my zostávame. Ale potom kto je to „my“?

Takže sa na chvíľku uvoľnime a nechajme naše pocity plynúť. Nezapodievajme sa nimi – jednoducho vnímajme ich prítomnosť. Miesto toho si všímajme, kto ich sleduje – kto si je týchto pocitov vedomý?

  

Cvičenie 4: Nie sme naše predstavy

Je ešte jedna úroveň, kde môže dochádzať ku „kŕčom vedomia“. Podobá sa na úroveň myšlienok, ale je trochu odlišná. Nazvime si ju rovinou predstáv.

Predstavy (alebo koncepcie) zahŕňajú myšlienky, ale fungujú navyše aj ako štruktúry. Pomáhajú nám pochopiť veci. A pre väčšinu z nás je to oblasť, s ktorou sa identifikujeme najhlbšie.

Hlavná takáto predstava, nami veľmi draho milovaná, znie „ja som svoje ego“. Tak veľmi ju milujeme, že často nie sme ochotní ju spochybniť. Ďalšie z predstáv, s ktorými sa identifikujeme, vyzerajú nasledovne:

  • „ja som duša pohybujúca sa medzi životmi“. Arjuna Ardagh: „Znie to tak spirituálne a príťažlivo, že to málokedy niekto spochybní, pravda?“ (Vystríhala som vás – zbudhistieva sa!)
  • „ja som bytosť zo Svetla“ (ďalšia spirituálna koncepcia)
  • „ja som súčasť celku“
  • „ja som jedno s Bohom, jeho súčasť a on je súčasť mňa“ (miesto „Boh“ si môžeme dosadiť aj „Univerzálna Energia“)

Arjuna Ardagh: „Znie to tak úžasne, tak osvietenecky, že to nespochybňujeme – ale ide len o predstavy. Nemali sme ich, keď sme sa narodili – a napriek tomu sme existovali. Nedržíme sa ich ani vtedy, keď robíme niečo, čo nás úplne pohlcuje – napríklad keď jeme nekonečne dobrý pomaranč alebo sa milujeme. Vtedy nemyslíme na to, že sme duša pohybujúca sa medzi životmi, pretože nemyslíme vôbec, len plne vychutnávame daný okamih.“

Cítite pichnutie pri srdci? Lebo ja áno! Ako nebudhista som v tomto bode zistila, že sa asi identifikujem so svojimi predstavami… Koniec „vzostupu“, narazili sme na sklený strop – fňuk! Je jedno, ako sa k tomu postavíme – bude to len náš postoj! Potrebujeme prijať aj tú možnosť, že sme momentálne zavrzli o rovinu vyššie, než by bolo treba. Nemusíme okamžite všetky naše predstavy hodiť cez palubu – ale berme na vedomie, že môžu byť spochybniteľné… aspoň ja to urobím.

Na druhej strane odporúčam ostražitý prístup i k tomu, čo hovorí samotný Arjuna Ardagh, aj keď je to nesmierne múdry človek. Nezabúdajme – aj budhizmus je len koncepcia… A najneskôr v bode „ja som súčasť celku“ vidím priveľa fyzických dôkazov, ktoré to dokladajú: ekosystém, potravinový reťazec a podobne.

Čiže s oblasťou predstáv vstupujeme už na teritórium čisto bosorácke, kde nevieme, čo je pravda, a preto musíme s každou existujúcou možnosťou narábať tak, akoby pravdou mohla byť! Mohli by sme, prirodzene, začať niečomu slepo veriť – ale kam nás to dostane? Ako vieme, že veríme v to, čo je skutočne aj pravdou?! Nie… radšej sa naučme žiť s viacerými protichodnými možnosťami v hlave a každú novú situáciu, ktorá nás postretne, prirovnávajme ku každej z nich. Postupom času sa pri jednej z možností nazbiera viac dôkazov ako pri ostatných a potom sa môžeme začať spoliehať na to, že je pravdepodobnejšia

Takže späť k predstavám. Sú len interpretáciou, formou porozumenia. Nie všetci s nimi súhlasia. Niektorí ľudia môžu tvrdiť „ja som duša“, ale aj v budhizme existujú vetvy, ktoré tvrdia, že nič také ako „duša“ neexistuje. A tak, keďže s tým všetci nesúhlasia, ide len o predstavu či koncepciu – a tým vec, ktorá je spochybniteľná.

Vezmite si ceruzku a papier. Papier rozdeľte na dva stĺpce: do jedného budete písať predstavy, ktoré sú vám drahé, do druhého tie, ktoré vás nekonečne popudzujú. Napíšte aspoň 10 predstáv oboch druhov.

Teraz sa na oba stĺpce pozrite. Sú medzi nimi predstavy, ktoré sú zjavne protichodné? Našli ste k svojej „drahej“ predstave, s ktorou sa identifikujete, v druhom stĺpci nejaký protipól? Ak áno, čo je spoločná otázka, ktorú riešia?

Napríklad v stĺpci „drahé predstavy“ máme „môžem hocikedy komunikovať s Bohom a anjelmi“. V opačnom stĺpci je predstava „s Bohom a anjelmi môžu komunikovať len kňazi“ (požičiavam si príklad z nedávnej diskusie na minigrimi). Čo tieto dve predstavy spája? Je to miera našej vlastnej svojbytnosti, slobody, voľnosti a zodpovednosti za seba samého. Toto je tá otázka, ktorá nás v podstate trápi. Naša drahá predstava je len mienka, ktorú sme si o danej veci vytvorili, ale „boľavá otázka“ je, nakoľko sme svojbytné a sebazodpovedné osoby… To je oblasť, ktorú nemáme celkom vyriešenú. (Keby sme mali, tak nás protinázor nebude rozčuľovať. 😛 ) Tu sme zraniteľní, tu môžeme reagovať skratkovito. Keď budeme na sebe v budúcnosti pracovať, budeme sa jej musieť venovať.

Takže sme sa dostali k bodu, keď sme ochotní vzdať sa identifikácie s našimi pocitmi, pretože hovoríme: „ja som ten, čo ich cíti“. Tým istým spôsobom sa vzdávame identifikácie s pocitmi, pretože nie sme pocit, ale sme ten, kto ich pociťuje. Vzdávame sa identifikácie s telom, lebo vravíme „som viac než len moje telo“. A možno sme nakoniec ochotní vzdať sa našich koncepcií, teda toho, čo považujeme za pravdu (alebo aspoň trochu poľaviť z toho, ako na nich lipneme). Ale čo potom ostane? Na čo potom poukazuje slovo „ja“?

Najúprimnejšia odpoveď je „neviem“.

Cvičenie 5: Stav čistej nevinnosti

Predstavte si, že pred chvíľou ste sa pozerali na hodinky. Teraz, po chvíli, sa vás spýtam, koľko je hodín. Čo urobíte? Začnete odhadovať, koľko času prešlo odvtedy, čo ste sa naposledy na ne pozreli? Alebo sa na ne pozriete znova?

Ak začnete odhadovať, používate svoje predstavy a interpretácie. Miesto skutočnosti narábate s predstavou, koľko času asi ubehlo, odkedy ste sa na ne pozreli naposledy. Nenarábate s pravdou, ale vaším odhadom pravdy.

Ak sa pozriete priamo na hodinky, a to zakaždým, keď sa vás to niekto spýta, tak sa medzi pravdu (=presný čas) a vás nedostáva žiadna interpretácia. Nič sa neodohráva vo vašej hlave. Ste v stave, ktorému sa hovorí čistá nevinnosť. Je to presne ten stav, v ktorom sa nachádzajú malé deti, než si ich mozog vybuduje myšlienkové štruktúry.

A pravdu môžeme poznávať len zo stavu čistej nevinnosti.

Cvičenie 6: Kto vníma?

A teraz sa v stave čistej nevinnosti sústreďme na svoje telo. A položme si otázku: „Kto alebo čo vníma tento okamih?“

Počujeme zvuky z nášho prostredia. Počujeme? A kto ich počuje? Presunieme svoju pozornosť na toto „kto“. Kto to je?

Možno vidíme predmety, farby , tvary. Presuňme pozornosť od predmetov k tomu, kto ich vidí. Kto vníma tento okamih?

Možno máme nejaké pocity v tele. Vždy niečo cítime. Presuňme pozornosť z pocitov k tomu, kto ich cíti. Kto alebo čo to je?

Možno nám hlavou prebleskujú myšlienky. Kto alebo čo ich vníma?

Možno cítime nejaké emócie. Kto ich cíti?

Kto alebo čo vníma tento okamih? Kto počuje zvuky? Kto cíti telo? Kto vidí veci? Kto?

Aká je vaša odpoveď?

Čokoľvek to je, nie je to ďaleko. Je to tu, pretože práve teraz počuje, vidí, cíti, myslí. Je tu a teraz. Je plne prítomné. Čo to je?

Najčastejšia odpoveď býva: vedomie. My sme naše vedomie.

9 thoughts on “Kto je “ja”? O tom, s čím sa identifikujeme

  1. velmi posuvajuce vpred a nahor
    ak konecne vnimame “my sme vedomie” kto sme? ku komu sa dostaneme, kto dospeje k poznaniu, ze “sme vedomie”? odhalovanie tajomstva nas caka…?

    ale stupen poznania ” my sme vedomie” je uz dost daleko, hlavne ak sme schopny to vyuzit a uvedomit si, ze city, myslienky, predstavy su externe a maju protipol a “vedomie” je schopne zmeny

    zrejme nepoznanie “vedomia” a len citenie, premyslanie, identifikacia s predstavami speje k jeho zaniku…?
    zase sa objavuje otazka, kto poznava, ze “sme vedomie”…?

    Like

  2. May,

    vedomie si uvedomuje samé seba – nie ako protiklad k niečomu inému, ale ako to jediné, čo je… JA SOM… a potom “ja som existencia”… To nás dostáva už len na krok od vyhlásenia “ja som súčasť všetkého a nie som nič jedinečné”. A za tento komentár ma cirkev upáli na hranici 😛 ! Odporúčam pozrieť si aj video Realita za hranicou našich zmyslov, ktoré, ak ho človek domyslí do konca, skutočne šokuje…

    Like

  3. Toto všetko si uvedomujem až po to , že fakt že kameň a všetko má vedomie si neviem nejak tým mozgom vysvetliť a ešte sa mi to prieči s tým, že keď sme vlastne všetci vedomie, že čo je vlastne duša ?? či je tiež jedna alebo vlastne je vlastne vytvorená vedomím…..Takže vlastne ja som časť rozštiepeného vedomia..??? toto presne nechápem … Nevieš to prosím ťa pomôcť mi to vyjasniť??? Ďakujem

    Like

  4. Howhigh,

    to s tou dušou mi tiež nie je veľmi jasné – a už sa nemám koho spýtať, ale napriek tomu hľadám ďalej. Keby duša nebolo niečo špeciálne, povedala by som, že každá duša je jeden odštiepok Vedomia a dočasnou stratou pamäti, ale nie je to tak… Na tých dušiach je čosi naviac, sú iné ako energie: majú iné možnosti, schopnosti a zákonitosti. Napríklad karma neplatí na energie, ale platí pre duše a i mimofyzické bytosti. Nechcem tu teraz robiť teóriu, pretože to, čo viem, si zatiaľ v mnohých bodoch protirečí.

    Ale veď ja na to raz prídem! 😛

    Liked by 1 person

  5. milá Helar ak by si prišla, dozvedela sa niečo viac ohľadom tej duše prosím ťa daj vedieť, veľmi ma to fascinuje. Sám už od detstva nad tým premýšľam ale vždy dôjdem do bodu ktorý ma nepustí ďalej ako keby mi to nebolo súdené, ale pýtam sa zase prečo? mmm tento život mi dá akoby 1 odpoveď a s ňou ďalšie 2 otázky ale uvidíme/neuvidíme ako to bude potom ďalej..

    Like

  6. Helar (a aj ostatní),

    Ak potrebuješ vedieť o duši viac, tak si prečítaj knihu Vo svetle pravdy – Posolstvo Grálu, dá sa čítať aj na internete, ale je potrebné aby si čítala od začiatku, jednotlivé prednášky na seba nadväzujú. Dozvieš sa tam všetko čo potrebuješ vedieť o Bohu, duši, vzniku sveta, sférach a mnoho iného. Odporúčam. Knihu napísal Abd-ru-shin. Stránka: http://www.abdrushin.cz/ Ja som si tu knihu požiačal z knižnice. Zdá sa, že mnohé z toho čo je tam ti už je známe, ale dozvieš sa mnoho nového čo treba.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.