Bolo pre mňa veľkým prekvapením objavenie tejto múdrosti. Tiež som žila životom ako mnohí – veci „sa mi stávali“, nebola som ich aktívnym tvorcom. Ak niečo chcelo tvoriť, tak osobnosť, alebo ego. Nie vnútorný potenciál, resp. „tvorivé vedomie“ (má to viac pomenovaní, na tom ale nezáleží, záleží na tom vedieť to rozlíšiť).
„Vzdaj sa, aby si vyhral“ bolo pre mňa spočiatku málo pochopiteľné, lebo tieto slová čítalo ego. Racionálne to pôsobí ako nezmyselný paradox, hlavne pre človeka, ktorý zvykol bojovať so životom a jeho formami (a myslel si že to pomáha). Naučené šablóny boli prisilné a nechceli popustiť. Aj keď kdesi v pozadí, vo vnútri, som chápala zmysel. Poddať sa životu, tomu, čo je, čo prebieha, v takej forme akej prebieha. Nesúdiť, nekategorizovať, prijať. Následkom je pokoj a mier, chvíľkové bez- myšlienkové stavy, alebo schopnosť povzniesť sa nad myšlienky a emócie.