Z projektu Rok pre seba: Ako váš vzťah k iným ukazuje, čo sa potrebujete naučiť o sebe

Pozorujete na sebe, že často skryto posudzujete iných? Napríklad vám sestra povie o novom aute, čo si kúpila, a vy si pomyslíte “ako si to môže dovoliť, také auto s jej platom… to hodne vyhadzuje peniaze!”

Alebo váš partner nechá špinavý riad v dreze a vybehne za kamarátmi. “Je taký lenivý a nedbalý, že ma z toho ide rozdrapiť!”

Dennodenne sa pristihujeme pri tom, že tíško posudzujeme (a odsudzujeme) iných.

Suseda je zvedavá klebetnica, kolega je roztržitý babrák, kamarátka je unesená sama sebou

A čo to znamená? Sme azda obklopení samými menejcennými ľuďmi? Rozpadá sa spoločnosť? Alebo… je to poukaz na niečo oveľa hlbšie v nás samotných?

Keď posudzujeme iných alebo máme pocit, že nám niekto poriadne “brnká na city” tým, čo hovorí alebo robí, môže byť, že práve premietame naše vlastné pocity na iných. Obviňujeme ich z presne tých vecí, ktoré neznášame sami na sebe, alebo ich popierame a tvárime sa, že ich nemáme.

A takto to funguje:

Povedzme, že sa vám v detstve prihodilo niečo, čo vo vás zanechalo strach z odmietnutia. Tento strach si pravdepodobne ani nebudete uvedomovať. Neprijali ste ho za svoj, nezmierili ste sa s ním. Alebo o ňom možno viete, ale tvárite sa, že to nie je váš problém – a odmietate sa k nemu prihlásiť, nieto ho ešte začať riešiť.

Lenže… vaše podvedomie o tom strachu dobre vie. A bude vyhľadávať vždy nové a nové príležitosti, aby ste túto tému mohli riešiť a spracovať. Bude vás dostrkávať do situácií, kde si tento strach budete uvedomovať.

Inými slovami, budete sa dostávať do vzťahu s ľuďmi, ktorí vo vás budú znova a znova vyvolávať ten strach alebo emóciu, ktoré si zatiaľ nepripúšťate.

Začnete si vzťah s niekým, kto sa bude správať chladne, bude si udržiavať od vás odstup, bude sa venovať priateľom miesto vás, bude mať koníčka, ktorý vás bude vylučovať a podobne.

Miesto toho, aby ich správanie vo vás vybudilo čelenie strachu a akceptovanie, že ho máte, skôr zapríčiní, že ich začnete kritizovať alebo posudzovať. Nepoviete si: “Asi sa bojím, že ma opustí a budem znova sám(a).” Skôr si pomyslíte: “Nechce sa mu tráviť so mnou čas, radšej sa zabáva s kamarátmi, než aby opravil to-a-hento, utráca peniaze po krčmách, hoci máme hlboko do vrecka, a netrávi svoj čas so mnou.”

Miesto toho, aby ste si priznali, že ste tak trochu ako on a tiež by ste sa chceli cítiť nezávislo a mať kúsok sveta len pre seba, budete si naňho v duchu (a pred kamarátkami) ťažkať.

Ako z toho von?

Jediná cesta vedie cez to, že budeme čeliť tomu, na čo sa bojíme pozrieť a čo si o sebe bojíme priznať. Potrebujeme sa vzdať predstavy, že musíme byť dokonalí. Sme ľudia a tak potrebujeme byť jedine ľudskí – so všetkými silnými a slabými stránkami, ktoré sa u nás prejavujú. Sme takí z určitého dôvodu. Ľudská myseľ je orientovaná na dualitu – na protiklady zlý/dobrý, správny/nesprávny, Svetlo/Tieň. Potrebujeme veci vnímať polarizovane na to, aby sme ich vôbec vnímali. Preto často zabúdame, že “zlo” a “dobro” sú len dva krajné póly na nejakej osi a že my sa môžeme pokojne nachádzať niekde medzi nimi. Alebo, ako hovorievam, neexistujú “zlé” vlastnosti, existujú len vlastnosti nasadené v nevhodnej situácii.

Keby sme tie vlastnosti nemali, boli by sme niekto iný. Keby sme sa nimi neodlišovali od iných, nevedeli by sme povedať, kto sme. 🙂

Preto nezávisle od toho, akí sme, potrebujeme sa začať mať radi – bez výhrad. Keď pochopíme, prečo reagujeme istým spôsobom, nebudeme pociťovať potrebu kritizovať alebo hanbiť sa za to, ani skrývať to pred svetom. Je to súčasť toho, kto sme.

Ak pochopíme, že presne tie veci, ktoré na sebe obvykle neznášame, nám v istej situácii ohromne pomáhajú, prestávame cítiť potrebu posudzovať sa. A keď sa nehanbíme pred inými a rozumieme svojmu správaniu, prestávame cítiť aj potrebu kritizovať iných – pretože začíname rozumieť ich správaniu.

Existuje čosi ako neurolingvistické programovanie a jeho základná téza je: Nikto sa nespráva hlúpo. Každý človek sa správa absolútne racionálne – vzhľadom na svoje vlastné vnímanie reality.

Kým sa správame podivne a v našich očiach zahanbujúco, tak len preto, že momentálne nemáme dostatok energie na to, aby sme sa správali inak. Niekedy nám dokonca chýba energia aj na to, aby sme zistili, že sa v nejakom aspekte vnímame skreslene, že máme v našich presvedčeniach zabudované jedno-dve, ktoré pri bližšom pohľade neobstoja.

A vtedy dostaneme do života niekoho, kto nám tú energiu dodá a ukáže nám naše obmedzenie – na sebe. 🙂

Takže ak sa nájdeme, že niekoho posudzujeme, ohovárame, prekontrastňujeme alebo “nijako nemusíme”, je to výpoveď o tom, že máme nepatrične silnú emotívnu reakciu na situáciu. A ako už vieme, keď máme silnú emotívnu reakciu, je tam zakopaný poklad. Oplatí sa pozrieť na to, prečo tú reakciu máme – a nepozerať sa pritom na toho druhého, ale na nás. Prečo nás to rozčuľuje? Prečo to nedokážeme brať ľahostajne? S ktorým naším presvedčením sa to bije? Ako by sa zmenil náš pocit sebahodnoty, keby sme to pripustili ako normálne/bežné/nezaujímavé správanie?

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.