Toto bude moja spoveď pre tých, čo so mnou idú už dlhú dobu a poznajú históriu mojich mimofyzických pochôdzok.

V poslednom čase bolo všetko po anjelskej vetve až neskutočne výborné a v poriadku, až nejaký týždeň-dva pred Vianocami sa prihodilo čosi, čo som nedokázala preinterpretovať nijako, len ako “zlomyseľné”. Univerzum sa zas raz postaralo o to, aby som sa cítila ako ten posledný pes, bezmocná, vystavená zlomyseľným podtrhom. Najprv som vypenila, potom som hľadala zdôvodnenie, ale to obvyklé, že som po dlhšiu dobu vibračne zaostávala, na styku s Univerzom sa vytváralo napätie a potrebovalo sa “vybiť”, tentokrát neobstálo. Toto nebol obvyklý výboj príkoria; toto bolo vyslovene zlomyseľné. Urobím ti zle; čo, ty si si našla spôsob, ako to odpružiť? – urobím ti ešte horšie a aj ten tvoj spôsob zlikvidujem! Nech som robila, čo som robila, nedokázala som to vnímať ako “neosobné”.

Tak som sa nakontaktovala na Gabriela. Ospravedlnil sa mi, že “toto neustriehol”, a potvrdil mi, že to naozaj nie je obvyklá situácia – a že nešla od nich. Že moja zmierlivá reakcia na príkorie už bola vďaka tomu, že ma vyvažoval, ale že k tomu vôbec nemalo dôjsť a je za tým niečo iné.

No, “niečo iné”… Keď som sa nad tým zamyslela, prišlo mi okamžite poznanie: ak je pravda to, že som energia “mimo” tohto systému, tak tento systém na mňa môže reagovať jediným spôsobom – vypudením. A potom mi robí zlomyseľné podtrhy, aby som sa tu necítila ani náhodou “doma” (čo som sa v poslednom čase začínala cítiť). Jednoducho systém, ktorého súčasťou sú aj anjeli, nedokáže moju energiu absorbovať, hoci anjeli o ňu stoja a chcú si ju uchovať. Ale systém, ktorý tvoria, to nedokáže – a tak jedna časť systému sa stará o to, aby ma vypudila na okraj a potom až za membránu.

Keby som bola ja systém, urobím to presne tak.

Išla som túto teóriu rozdiskutovať s Otcom. Okamžite ju zmietol, že to je blbosť, že situácia je celom iná. Trvalo asi dva dni, než som bola ochotná pripustiť, že som sa v interpretácii mohla pomýliť, a požiadala som ho, aby mi tú situáciu teda vysvetlil. Tiež súhlasil, že to bolo zlomyseľné, ale poukázal na to, že toto Univerzum je umožňujúce, nie zlomyseľné. Teda že tá energia musela prísť odinakiaľ. Že niekto musel mať záujem urobiť mi zle – možno aby vyvolal vo mne pocit, že som v tomto systéme “nechcená”. A potom sme spoločne začali hľadať, o koho by tak mohlo ísť. Spôsobom “cui bono”, teda kto by z toho mal prospech.

A tu Otec hneď vyrukoval s Hini. Hini mi drží chrbát, chce ma späť, keby ma rozhádalo s nimi, tak sa automaticky vrátim k Hini. Do mňa vošiel čert a skríkla som naňho, že také pi*** počúvať nemienim. (Toto slovo som použila prvýkrát v živote  a dúfam, že aj naposledy.) Hini je otvorené a necháva na mne, ako sa rozhodnem. Nechýbam mu. Nemusí ma “nútiť” vrátiť sa domov.

Tak sme Hini škrtli. Otec sa zameral na Zíu. Ale Zía v poslednom čase so mnou už takmer nedokázala komunikovať, pretože som po poslednom podtrhu silne “stuhla” a “prestala tiecť” a okrem toho, nie je závislá na mojej energii a aj tak ju len odvedie späť do So-a… Zíu sme škrtli.

Carlosa sme škrtli. Lunkoteopmoniho sme škrtli. Vlastne sme škrtli všetko okrem ľudí.

Lenže… ja 1. odmietam uveriť, že nejaký človek má takú moc, aby mi dokázal zlomyseľne ublížiť (hoci zlomyseľnosť je presne tá črta, ktorú poznám od ľudí – a len od nich a nikoho iného) a 2. moje medziľudské vzťahy boli v poslednom období pohodové. Tých, ktorí ma nemohli vystáť, som odrezala a prestala som s nimi prichádzať do kontaktu. Takže zase nič.

Lenže Otec povedal, že to nesmiem brať “bodovo”. Že samozrejme, jeden človek nemá tú silu takto ublížiť, ale že astrál je plný “toho svinstva, čo ste doňho popremietali” (doslovne citujem Otca). A ak mi niekto nevražil v minulosti, tak to premietal do astrálu a pretože to bolo viazané na moju osobu, existovala v tom psychická linka ku mne. Slabučká, nemohúca, ale existovala. A takto sa to svinstvo mohlo v astrále zbierať.

Namietla som, že ale naozaj som už asi dva mesiace nemala nijakú nezhodu s nikým. Odpovedal, že stačilo, ak niekto s vysokou osobnou energiou zostal nejakým mojím prejavom emocionálne rozhodený, mal na mňa silné spojenie a mohol nevedomky toto spojenie prepožičať “tomu svinstvu” – čo i len na krátky okamih. A “to svinstvo”, nazbierané v astrále, odrazu malo ako dotiecť ku mne a zamontovať sa mi do života. Proste “psychický útok”, ktorý vlastne nijaký nebol – jednoducho silnou emotívnou reakciou niekoho na mňa vzniklo dočasné prepojenie a ak bol blízko “toho svinstva”, tak sa svinstvo dalo samovoľne do pohybu a ublížilo a radovalo sa z toho.

Keď to takto vysvetlil, začalo to dávať zmysel. Dokonca som si vedela predstaviť ten okamih, kedy “to svinstvo” mohlo zistiť, že má cestičku… Lenže ja už anjelských poznám. Keď sú v úzkych, povysvetľujú mi všetko hocijako, len nech prestanem zúriť.

Odrazu som mala dva varianty – a každý z nich bol rovnako pravdepodobný. Moja realita sa zmenila na dvojkoľajovku – raz nepriateľské Univerzum a raz nešťastná náhoda, pretože ma kedysi ktosi nenávidel. A odrazu všetko, čo som pomyslela, rozhodla a urobila, som musela zvažovať v oboch variantoch.

To bolo v noci zo Silvestra na Nový rok.

S týmto modelom som potom šla pár dní. Už koncom minulého roka sa začali hromadiť články, semináre a podnety, ktoré ma nútili spracovávať svoje vnímanie. Začala som si zosilnene uvedomovať, že možno som sa nahypnotizovala do príbehu “som odinakiaľ” len preto, aby som sa cítila úžasná a mimoriadna.

Spýtala som sa Gabriela. Jeho odpoveď bola taká zvláštna: všetko sú to len príbehy a platia len pre toho, kto si ich rozpráva. Dajú sa hodnotiť podľa “robí mi dobre” alebo “nerobí mi dobre”, ale v konečnom dôsledku len “pomáhajú človeku prežiť to, s čím je v kontakte”. Koniec citátu.

A tak nie div, že som nezmúdrela. Minule (dva-tri dni nazad) som si urobila šamanskú cestu. Nechcela som s nikým hovoriť, chcela som sa len ukľudniť. Sedela som na brehu mora, pozerala do diaľky a odrazu mi napadlo vyhlásiť: “Chcem poznať pravdu, kto som.”

Predo mnou sa voda rozhýbala. Akosi som očakávala, že vyformuje guľu a v nej uvidím odpoveď, ale zdvihla sa proti mne vysoká vodná stena, zaclonila všetko za sebou a zostala stáť. Tak som vošla do vody, podišla k nej, a keď som nič cez ňu nevidela, tak som do nej vkročila.

Cítila som, akoby som vstúpila do sódovky. Na koži som cítila bublinky. A potom som cez tú stenu prešla a predo mnou bola už len tma.

Pozrela som naľavo nadol a objavila som So-a. Bola som “doma”.

Takže tento príbeh o mne je pravda.

Spokojne som sa otočila, že sa vrátim, ale za mnou nebola nijaká stena, len čierna tma! Prázdny priestor. Natiahla som ruky pred seba, že ju vyhmatám, ale ako som chodila, tak som chodila, nikde nič… Prázdny priestor.

Uvedomila som si, že teda sem som sa dostala, ale neviem sa dostať späť.

Ešte som nepanikárila. Keď už som tu bola, šla som za Hini a pobavila sa s ním aj o tom, či ma nejako manipulovalo… Nemanipulovalo. Je mu jedno, kde som.

Spoliehala som sa, že zaspím a to ma automaticky vráti do mojej obvyklej reality.

V noci som sa zobudila a znova zaspala. Pokúsila som sa urobiť si novú šamanskú cestu – ale vzalo ma to priamo do temnoty nad So-a.

Ešte som rozmýšľala, že ako sa z tohto dostanem von. Videla som obraz Carlosa na nejakom svietiacom lane, ako sa ma snaží dosiahnuť… Lenže ja keď sa napojím na So-a, prestávam mať formu. Nevnímal ma.

Potom som mala ďalší obraz, ako sa ma Hini obrovským výbojom snažilo vystreliť do tej tmy. Spadla som späť do So-a.

Ráno som sa zobudila a hlava prázdna. Nijaký kontakt s anjelmi. Dokázala som hovoriť s Hini, ale ani Zía, ani anjeli neboli pre mňa dosiahnuteľní. Uvedomila som si, že toto som teda dosť neelegantne spackala. 😕

Problém je, že vlastne nijaký problém nevidím. V So-a je mi nesmierne dobre. Som tam doma, nikto sa ma nesnaží nikam vypudiť a niet tam ľudí a ich projekcií, takže nikto voči mne necíti nevraživosť. Čiže priekak, ale vlastne ani až tak nie. 🙂

Už som len bola zvedavá, ako to bude pokračovať.

O nejakých 24 hodín som predsa len mala nejaký pocit spojenia. Šla som na kyvadlo. Kyvadlo sa takmer nehýbalo, malo možno len milimetrové chvenie, ale snažilo sa ukazovať písmenká. Ozval sa mi Otec. Potvrdil mi, že som vypadla z tohto systému. Moja energia sa preniesla do So-a, hoci telo zostalo tu.

Tak som spôsobne vyhlásila “sorry”. Povedal, že hľadajú opravu, ale že na to potrebujú moju spoluprácu – potrebujem neblokovať ich snahy. Prisľúbila som, že blokovať nebudem. Vraj nepotrebujem robiť nič iné, len trpezlivo čakať.

A odvtedy sa trpezlivo čaká. Zatiaľ všetky ich pokusy (ak nejaké urobili) zlyhali, hoci trošičku sa spojenie zlepšilo; dnes už som hovorila na kyvadle aj s Gabrielom. Kyvadlo sa ešte stále takmer nehýbe, ale už som zjavne schopná zachytiť aj slabšiu vibráciu ako Otca.

Pýtala som sa Gabriela, ako to, že dokážeme spolu komunikovať. Povedal, že to ide cez Hini. Otec nejako dosiahol spojenie s Hini (zrejme vtedy, keď sa ma snažilo vymrštiť späť za tú vodnú stenu) a Gabriel používa túto “linku”, aby mohol so mnou hovoriť. Len vytiahnuť ma späť sa im ešte nepodarilo.

Pýtala som sa, ako stoja šance, že sa im to podarí, a odpoveď bola, že lepšie než to, že už tam zostanem.

Niekedy si prichodím, ako že píšem naživo “zoznam krokov, ktoré zaručene neurobte”. Síce už poznám pravdu, ale nedopadlo to zrovna víťazne. 🙂 Uvidíme, čo z toho vylezie. Momentálne to beriem ako výskumnú úlohu.

Má to aj fyzický dopad. Energia akoby sa mi presunula z hlavy do chodidiel. V hlave mám prázdno a mám problém sústrediť sa. Miesto toho zabíjam čas robením vecí, pri ktorých nevadí, keď uprostred zabudnem, čo vlastne robím. 🙂

Aj túto správu som písala niečo vyše troch hodín. 🙂