Pred pár dňami som sa na fejsbúku potkla o obrázok, ktorý používam ako ilustračku k tomuto článku:

Keby si vedel, čo za veci hovoria v tvojej neprítomnosti, prestal by si sa na mnoho ľudí usmievať.

Aj ma myklo, že napíšem komentár, ale moja vrodená lenivosť mi zabránila dávať svoje myšlienky do zrozumiteľnej angličtiny 😉 . Tak sa s nimi budete musieť vysporiadať aspoň vy…

Moja prvá reakcia bola: “Nie. Usmievala by som sa ďalej, pretože nič z toho, čo o mne hovoria za mojím chrbtom, nie je o mne, ale všetko je o nich, ich hodnotách, ich potrebe zaujať postoj a ich vnútorných démonoch.”

Ľudia… všetci sme hlavnými hrdinami svojho románu. Nie románu niekoho iného. Nie všetkých románov na tomto svete. Jednoducho každý človek rieši jedno (v mojom triádnom systéme čakier tomu hovorím ústredný postoj): Kto som na tomto svete a vzhľadom k tomuto svetu a ako to prejavím? Takže áno – každý riešime seba. Tých druhých až potom, keď nám naše súčasné sebavnímanie spochybnia – a to smerom hore, ako aj smerom nadol. My sami sme v príbehu tých druhých len štatisti, ktorých oni používajú na to, aby si zviditeľnili svoje vlastné vnútorné nastavenia a problémy.

Čiže všetko to, čo oni o nás povedia, nám len ukazuje, čo je dôležité pre nich a kde sa vzhľadom na tú dôležitosť vnímajú oni v porovnaní s nami. Niekto nás rozčuľuje svojou dravosťou? Kde v živote si bránime prejaviť našu dravosť a obetujeme svoje záujmy len preto, aby sme platili za “dobrého človeka”? Niekto nás rozčuľuje svojou veľkohubosťou? Kde v živote si my bránime hovoriť veci priamo na rovinu?

Takže ak nás niekto obviní z veľkohubosti, vieme, čo v sebe práve rieši. To je tá vec, ktorá je preňho dôležitá a ktorú zosilnene vníma na každom, kto mu prejde cez cestu. Keď som robila profily ľudí, vždy som sa riadila zásadou – nechaj ich hovoriť a počúvaj, k čomu a ako sa vyjadrujú. To ti napovie, do čoho vchádza ich energia.

Napríklad také vyjadrenie “nemyslite si, že chcem ohovárať, ale…” Prečo mi hovoríš, že nechceš ohovárať? To ty prichádzaš so slovom “ohovárať”, nie ja! To tvoja energia vnútorne oblasť, do ktorej sa práve púšťaš, označila ako “ohováranie”! Čo mi tým práve hovoríš? Že v svojich očiach práve ideš ohovoriť niekoho iného…

Alebo iný príklad z jednej uzavretej skupiny, kde som narazila na dámu, čo mi spôsobom komunikácie pripomínala divú sviňu (a už tu sa prejavuje, že pre mňa je partnerský a ohľaduplný spôsob komunikácie téma). Na niečom sme sa nezhodli, jej pozornosť bola na úplne iných veciach a interpretovala si ich celkom odlišne ako ja, až som pustila hlášku: “Myslím, že som iný živočíšny druh.” A okamžite prišla odpoveď: “Prečo si myslíš, že si lepšia?” Čiže ona po celý čas v sebe riešila pocit, že jej nedávam patričnú úctu. A ja, pretože som taká, ako som 😉 , som ju ochotne upozornila, že som použila slovo “iný”, nie “lepší”, tak prečo prekrúca moje slová. 😛 Urobila som z nej blba a ubrala som jej všetku úctu, ktorej sa tak dožadovala. (A dodnes sa za to nehanbím. 😉 )

To ma naučilo získať odstup aj od rečí iných o mne – poza chrbát, ale aj do očí. Hovor si, čo chceš – ale uvedomuješ si, že tvoje slová vypovedajú o tebe a tvojich vnútorných démonoch a ja som len náhodou na dosluch?

Takže mi môže byť jedno, čo rozprávajú, keď tam nie som. Čo ma do toho… Ja idem a žijem si svoj život tak, aby mi poskytoval čo najviac radosti. Nebádam nad tým, či a ako ma iní strhávajú – ak to potrebujú, aby sa konečne cítili dobre, nech to robia. Ale potom naozaj uprednostním, ak to bude poza môj chrbát, pretože mňa ich vnútorní démoni nezaujímajú. 🙂