Nie vždy sa veci majú podľa našich predstáv. Samozrejme, to nás vôbec neteší – a pretože v nás neželaný vývoj vytvára vnútorné napätie, obavy alebo podráždenosť (čo sú všetko negatívne emócie), máme tendenciu vziať opraty do rúk a situáciu meniť.

Lenže…  potreba meniť veci nie je o tej veci, ale o našom vnútornom nastavení, s ktorým k danej veci pristupujeme. O našich presvedčeniach, ako by veci mali vyzerať, ako by sa ľudia mali správať, ako by na nás mali reagovať.  Lenže pohľad do seba býva obvykle veľmi nepríjemný, tak radšej podvedome prisúdime nášmu okoliu rolu “toho, čo treba zmeniť” alebo “toho, čo potrebuje pomôcť”, čiže vnímame situáciu ako nevyhovujúcu a cítime nutkanie meniť ju.

Ale o čo inak sa začneme cítiť, keď mu pripíšeme rolu “múdreho Univerza”? Odrazu do hry vstupuje niečo, čo vie viac, ako ja – Univerzum. A Univerzum riadi všetko dokonale a s plným pochopením súvislostí a poznaním, ktoré ja nikdy mať nebudem… ale ktoré môžem pozorovaním odhaliť a možno sa z nich poučiť.

Ak nám bola situácia nepríjemná a my v  nej vidíme “múdre Univerzum”, ktoré sa nám týmto spôsobom pokúša niečo ukázať (najčastejšie o nás a tom, prečo nás dynamika iných rozčuľuje 😉 ), naše nepríjemné pocity sa stratia.

“Niekedy zažívam – pretože odrazu pozorujem s celkom iným vnútorným nastavením -, že moje okolie sa odrazu zmení a reaguje aj na mňa úplne po novom.” — Olaf Jacobsen

Ja ako taká večná “obeť príkorí” som viackrát zisťovala, ako to s tými príkoriami vlastne je. Zatiaľ som zakaždým dostala vysoko podobnú odpoveď: Energia tečie voľne a prichádza do kontaktu s inými energiami. Kým voľne tečieme v tom “našom” prúde, nič sa nedeje a príkoria nenastávajú. Lenže prúdy sa stretajú a krížia – a ak sa dostaneme blízko iného, pre nás neprirodzeného prúdu energie (alebo priamo do neho), dochádza k “treniu” – a vznikajú “príkoria”. Príkoria sú vlastne pocit, že niečo nie je tak, ako by malo byť – samozrejme, podľa nás, nie podľa Univerza… Keby to nemalo byť podľa Univerza, tak to nebude. 😛

Takže príkoria sú akoby signálom,  že sa pohybujeme na hranici našej “zóny komfortu”. Alebo potom signálom, že náš prirodzený tok narušila blízkosť niečoho iného, nám neprirodzeného. Napríklad blízkosť Smrti, keď vám zlyhajú brzdy a vy to len tak-tak uhráte a ležíte dochrámaní v nemocnici a nadávate na Univerzum, pretože kto mohol vedieť, že mechanik urobí chybu… Nikto. Jednoducho šit hepenz, aby som použila svoju obľúbenú mantru. Zatiaľ ešte nijaký človek okrem  Lenina 😉 nežil večne (a aj tu mám istú kognitívnu disonanciu, pretože ak Lenin žije večne, tak koho to potom vystavovali v mauzóleu?).

Ale aj tieto okamihy, kedy sa stretáme s energiou, na ktorú nemáme, majú pre nás význam. Tým, že sa dostávame do kontaktu s niečím, čo sa obvykle v našej energii nevyskytuje, dostávame možnosť meniť sa a rásť, stávať sa niečím viac než len to, čo nám umožňuje naša prirodzená energia.

Alebo potom ste ako ja, nosíte tiež v sebe aj cudzorodú energiu a robíte tú bezmozgovú chybu, že sa s ňou identifikujete. Potom vám každá energia tohto systému prichodí ako “cudzia” a zažívate príkoria non-stop. 😕

Teda, nie že by ste nemohli začať sa identifikovať s niečím, čo do tohto systému patrí… ak, samozrejme, ste ochotní. 😉