Prečo mávame skreslenú predstavu o realite

insecure-childMinule som začala s vnútorným dieťaťom a ako sa z neho stáva nešťastné, nemilované vnútorné dieťa. Dnes pokračujeme, aké dopady to má na správanie vnútorného dieťaťa (z Gabriele Rudolphovej: Das innere Kind und die Stille):

Mozog dieťaťa je veľmi otvorený a ovplyvniteľný, stvorený na to, aby do seba nasával všetko, čo dieťa zažíva. To vytvára obrovskú schopnosť učiť sa – rozumné veci rovnako ako deštruktívne. Nebezpečné situácie (také, ktoré vyvolajú vysoký stres) sa do mozgu zapíšu mimoriadne hlboko, rovnako ako stratégie, ktoré dieťaťu pomohli prežiť to, čo sa dialo, pretože dostanú prívlastok “potrebné na prežitie”.

To značí: Keď je mozog dieťaťa priskoro vystavený vysokému stresu, reaguje dieťa neskôr na stres často neprimerane prudko, prípadne je stresom ochromené. A ako dospelý používa aj naďalej stratégie prežitia, ktoré sa vtedy naučilo, aj keď už nemusia byť funkčné, prípadne sú deštruktívne.

Inými slovami: Traumy z vývoja alebo šokové traumy majú hlboký dopad na presvedčenia, ktoré si človek vytvára o svete, ľuďoch, vzťahoch a ako fungujú, ako aj na to, ako s týmto všetkým budeme nakladať. A veľmi často zostávajú plne funkčné po celé obdobie života, prípadne nás neskôr stojí veľa lásky, trpezlivosti a nasadenia, aby sme ich rozpustili, pretože sa zažrali hlboko do mysle, psychiky i tela.

Presvedčenia traumatizovaných ľudí majú vysoké zhody:

  • Nedokážem a ani nesmiem byť sám od seba a zo seba šťastný (čím za naše šťastie začínajú zodpovedať iní ľudia, vonkajšie situácie a rôzne substancie ako alkohol, nikotín, drogy).
  • Nezvládnem to sám. Miesto mňa to musia urobiť iní. (To je typický detský prístup. Takže dospelý sa neskôr správa ako dieťa, ktoré nikdy nedospelo.)
  • Nemám vplyv na to, ako sa cítim a čo sa so mnou (a mne) deje.
  • Som obeť. Som bezmocný. Neviem narábať s bolesťou, utrpením a bezmocnosťou. Utrpenie ma zaplavuje a nie a nie skončiť. Stane sa nešťastie – tak ako predtým.
  • Nemôžem sa spoľahnúť na podporu alebo ohľaduplnosť iných ľudí. Budem potrestaný alebo opustený, zomriem alebo sa zbláznim, ak niekomu ukážem, že som malý, slabý, zraniteľný, bezradný alebo citlivý. Utrpenie značí, že je človek slabý. Byť slabý nie je dovolené, prípadne končí smrťou.
  • Moje pocity, potreby a priania ostatných preťažujú. Musím sa držať skrátka.
  • Potreby iných sú dôležitejšie ako moje vlastné. Som zodpovedný za to, že sa cítia dobre (tak ako oni sú zodpovední za to, že sa ja cítim dobre).
  • Keď niekoho nahnevá alebo zraní niečo, čo som spravil, alebo keď sa odo mňa odvrátia, urobil som niečo zle. A to aj vtedy, ak sa ku mne správajú ohavne.
  • Keď mi niekto ubližuje, je to moja vina. To znamená, že musím zistiť, ako by som sa mal správať, aby mi toto už nikdy neurobili.
  • Keď sa neobetujem pre iných, som bezohľadný egoista.
  • Môžem kontrolovať, čo si iní o mne myslia, aké city voči mne budú mať a ako sa ku mne budú správať. Takže môžem zabezpečiť, že ma budú mať radi, keď budem milý, veľkorysý, priateľský a budem sa prispôsobovať, prípadne viem ich správanie ku mne ovplyvniť tým, že začnem prskať, kritizovať a poučovať.
  • Starať sa sám o seba a svoju spokojnosť je egoistické a egocentrické. Dobrý človek sa stará o potreby ostatných a svoje potreby tomu podriaďuje.
  • Aby som sa cítil dobre, potrebujem, aby ma ostatní schvaľovali a súhlasili so mnou.
  • Dôležitejšie než hocičo iné je udržať si kontrolu, moc a nadvládu nad čímkoľvek. Keď sa podriadim prianiu iného, keď ustúpim zo svojho, prípadne keď len plyniem so životom, prichádzam o kontrolu – ako vtedy. A vtedy to skončilo príšerne.
  • Stratiť kontrolu znamená byť slabý a bezmocný a vedie k potrestaniu, surovému zaobchádzaniu a/alebo opusteniu. Teda musím sa protiviť, vzdorovať – len kvôli tomu, aby som sa protivil a vzdoroval. Musím si udržať kontrolu.
  • Never sebe a svojmu vnímaniu, ale ver predovšetkým iným ľuďom.

 

 

5 thoughts on “Prečo mávame skreslenú predstavu o realite

  1. Milá Hela, ťažko sa to číta… Pre všetkých, ktorí riešia staré zranenia z detstva odporúčam knihu: Susan Forward: Když nám rodiče ničí život. Mňa nakopla v mojom veku (52 rokov) otvoriť starý problém… Myslela som, že tieto veci navždy nechám spať… Až táto kniha mi otvorila oči a ukázala, čím som si ako dieťa prešla a aké to zanechalo následky. Bojujem s nimi dodnes. O tejto téme treba stále hovoriť. Mnohí ľudia netušia, prečo žijú neradostný život. A mnohí si neuvedomujú, čo robia svojim deťom, ktoré to potom pravdepodobne posunú ďalej – zasa svojim potomkom. Veď čo dostali, to odovzdajú. 😦

    Páči sa mi

  2. Mám rada pomenovanie vecí pravým menom – když nám rodiče ničí život.
    Všetko sú to podvedomé programi rodičov aj nás, ale je to smutný fakt- u drvivej vačšiny.
    Tu na tomto blogu sa tomu hovorí cudzia inštalácia.
    Hirax zase povedal, že nemáme páchať tú istú vraždu na rodičoch, ako oni páchali na nás.
    A v ďalšom članku sa hovorilo o rodičovskom terore.
    Je ťažké vyniesť tieto veci do vedomia- na svetlo a zaoberať sa nimi, ale človek si nakoniec dosť uľahčí žpvot.

    Páči sa mi

    • Ja sa zasa zachovám ako parádny ksicht a zacitujem dona Juana: Nikto nikomu nič nerobí – a vonkoncom nie bojovníkovi.

      Rodičia nám neničia život. Rodičia nás vychovávali tak, ako to vedeli. Ak to nevedeli lepšie, je to dopad ich vlastnej výchovy a toho, že si neuvedomovali, čo to urobí s nami. A keďže my si to uvedomujeme, tak nemáme výhovorku “lebo rodičia”, pretože každý mal nejakých rodičov, ale len časť ľudstva na tom ide stroskotať a je “poškodená”.

      Takže “keď nám rodičia ničia život” je v mojich očiach blbosť. Ničíme si ho my sami tým, že radšej ukazujeme prstom na rodičov miesto toho, aby sme začali hýbať zadkom a urobili niečo so sebou, aby sme sa posunuli tam, kam chceme. 🙂

      Ešte raz: Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi. 🙂 Mala som tých najlepších rodičov na svete a napriek tomu mnohé na mojej výchove dovrzali. Zato ja som ten najlepší rodič na svete – nemám totiž deti. 😉

      Páči sa mi

      • Ani ja nemám deti. Najskôr si chcem vyriešiť svoje problémy a až potom možem dať život niekomu ďalšiemu a “vplývať” naň.
        V tomto živote ale už asi nie 🙂

        ” Ak to nevedeli lepšie, je to dopad ich vlastnej výchovy, a toho, že si neuvedomovali, čo to urobí s nami.”-No veď presne TO 🙂
        Som si plne vedomá toho, že rodičia určite vychovávali najlepšie ako vedeli, no a popri tom sa prejavovala ich povaha (ich vlastné programy) ktorých podvedomý vplyv mohol mať niekedy až fatálny dopad na dieťa.
        Ja neukazujem prstom na rodičov v chápaní-
        to oni za to možu, že sa mám zle… a touto výčitkou končím
        Pracujem na sebe a dokonca teraz s rodičmi vychádzam oveľa lepšie, ako pred tým (obdobie neuvedomujúceho si človeka)

        Aj ty hovoríš, že si mala najlepších rodičov na svete a napriek tomu mnohé na tvojej výchove dovrzali.
        To sa proste stávalo a možno ešte stáva, lebo ľudia si isté veci ( o zakliati slovom ) neuvedomujú.

        Liked by 1 person

  3. Vývoj je krásny proces. V istej časti toho môjho, som si uvedomil, že to, čo som vnímal ako pravdu, už pre mňa žiadna pravda nebola a pritom boli časy, že som bol schopný sa za túto pravdu aj pobiť, aj keď to bolo závažie, ktoré ma tlačilo k zemi.
    Keď som zistil, že to nie je pravda, nastúpila podľa mňa úplne prirodzená reakcia – hnev a sklamanie. Hneval som sa na “svet”, lebo to bolo jednoduchšie, ako hnevať sa na seba. Ak by som sa hneval na seba, bolo by treba priznať, že mám moc nad svojimi rozhodnutiami a môžem ich teda meniť. Vtedy som tú moc až takú nemal, ale o to väčšiu mám teraz a toto poznanie môže byť kľúčové.
    Rodičia = svet. Je možno jedno komu túto tvár nalepím a medzi akými pólmi “pravdy a klamu” oscilujem – bojujem svoj boj.
    Niekto rieši rodičov, alebo boha a niekto iný zase možno realitu (skutočnosť) a duchovno (skutočnosť). Hysterický (priraďovať váhu) viem byť však možno iba vtedy, ak to zoberiem osobne – zaujmem k niečomu stanovisko / postoj. Napr. ak cítim bolesť, krivdu, strach, nenávisť a pod., pretože vtedy niečo jasne cítim – vnímam a potrebujem sa k tomu postaviť / zaujať názor / vyhodnotiť prínos – pridanú hodnotu.
    V mojom vnímaní je aj myslenie len istá súčasť cítenia, resp. výsledkom zamyslenia, je u mňa vždy aj pocit – postoj/rozhodnutie/vyhodnotenie. Preto je možno aj také dôležité, ako sa / to cítim a nasledovne to môžem mysľou vyhodnotíť – zašuflíčkovať a rozhodnúť ďalší postup.
    Napriek tomu je to vývoj, čiže každý jeho moment, je pre mňa prínos a poznanie.
    Blbosť je hodnotenie a preto je v mojich očiach rovnako virtuálne (skutočne – neskutočné), ako múdrosť. Sú momenty, keď veci potrebujem hodnotiť v extrémoch a vtedy má tento nástroj (napr. blbosť) pre mňa zmysel – je užitočné uvedomiť si, že sa pohybujem v krajných póloch vnímania – extréme, pretože práve tento moment má obrovský potenciál pre môj rast, ktorý môžem (ale nemusím) využiť.
    Žiadna hranica nie je hranicou, pokiaľ nenakreslím niekde čiaru, čiže som to ja, kto tú hranicu kladie. Všetko je poznanie a všetko je pravda a rovnako naopak, keďže žiadne hranice neexistujú.
    Bojovník bojuje virtuálny boj samého so sebou a napriek tomu je to prínosný postoj / svetonázor, lebo mi umožňuje vnímať istú tvár môjho bytia/poznania, ktorú bez tohto filtra vnímania častokrát nechávam v ignorancii, resp. vyhnanstve svojho tieňa.

    Páči sa mi

Povedz svoj názor