Vždy som sa hrdila tým, že som vlastníkom besnej bosoráckej vôle. Že nezávisle od toho, či si trúfam, či verím, že to vyjde, idem do veci a poviem si “urob alebo skap!”

Nedávno som zistila, že tá moja besná bosorácka vôľa nie je až taká besná. 😉 Rozbil sa mi obľúbený hrnček a ja som poslala celé Univerzum do konca potravinového reťazca.

Nebola to vec daného okamihu. Zbieralo sa to po dlhú dobu – vyše roka. Vyše roka som zažívala záplavu priam neskutočných príkorí, ktoré vo mne vyhecovali tie najodpornejšie stránky mojej povahy. Vždy som si ich nejako preinterpretovala tak, aby mi nepľuli do svetonázoru, ale prípad od prípadu moja besná bosorácka vôľa očividne erodovala. Až nakoniec prišla vec, ktorá vyzerá celkom neškodne, a celá moja besná bosorácka vôľa sa zrútila.

Nemôžem povedať, že by ma neboli varovali. Vždy mi hovorili, že sa nútim dôverovať miesto toho, aby som si trúfla dôverovať. Varovali ma, že si vždy nechávam otvorené zadné vrátka, aby som mohla opustiť situáciu, ktorá sa mi nebude pozdávať.

A ja som si ešte stále myslela, že tá moja bosorácka vôľa je “besná”. 🙂

Minule som počula pekný príbeh k tomu, že ak ste bojovník, konáte bezpodmienečne. Buď – alebo… a nič iné. Žiadne “a čo ak…” Predstavte si indiánsky kmeň, kde náčelník príde s tým, že vykopal bojovú sekeru so susedným kmeňom a ide sa bojovať. A jeho bojovníci spustia:

“Ale najprv ešte potrebujem urobiť…”

“A to musíme? V telke práve ide futbal…”

“Ja som bojoval už v poslednom boji!”

“A čo keby sme poslali nejaký iný kmeň bojovať miesto nás?”

“Som unavený! Pozri, ešte stále mám poranenú ruku z posledného boja!”

“Dnes nie! Moja stará nachystala romantický večer… Odsuňme to na inokedy!”

“A načo vôbec treba bojovať? Mne sa nechce bojovať; ja chcem mať pohodičku, klídek, tabáček!”

🙂

A presne toto urobila aj moja besná bosorácka vôľa. V chvíli, keď bolo treba zaťať sa a ísť ďalej, povedala si, že už ju to nebaví a ide radšej robiť niečo iné.

🙂

Neexistuje “niečo iné”. Už som sa to dozvedela medzičasom aj ja. Jednoducho buď vám cieľ stojí za to, aby ste konali – alebo vám za to nestojí. Ale keď stojí za to, potom potrebujete nasadiť všetko a nepoľavovať. Správať sa, ako keby od toho závisel celý váš život – pretože závisí. Ak zlyháte, už nikdy nebudete ten istý človek čo predtým.

Ja sa to teraz učím na vlastnej koži. A je to desivé, lenže držia ma semináre, ktorých sa zúčastňujem, a články, ktoré čítam. Vždy dostávam nový a nový pohľad na to, čo sa udialo.

Čo bolo príčinou, že sa “besná bosorácka vôľa” zrútila? Dlhodobý neošetrovaný strach. Pochybnosť. Pocit, že “veď skúsim a ak nie, tak nie”, čo je vlastne len psychologická predohra k tomu, aby ma prípadné zlyhanie veľmi nebolelo.

Čím vlastne zlyhanie pripúšťam ako schodnú možnosť. 😦

Lenže o strachu už viem, že je len očakávanie bolesti. Bude mi rozprávať pakoviny, aby ma ochránil pred bolesťou. Ktoré sa mi, pravdaže, nebudú hodiť, pretože ak v tom má byť radosť, musí v tom byť nutne aj možnosť bolesti – oboje sú póly na jednej osi. Bez jedného neexistuje druhé.

Takže sa potrebujem dostať znova do stavu “besnej bosoráckej vôle” a ísť cez mŕtvoly. Vrátane mojej vlastnej. 🙂