Poznáte definíciu strachu?

Čo tak “predpokladanie/anticipácia bolesti”? Predpokladanie, že príde niečo, čo sa nám nebude pozdávať?

Ale čo je “predpokladanie”? Minulosť, súčasnosť alebo budúcnosť? Budúcnosť. Ale… je budúcnosť reálna?

Malý pokus: zdvihnite ruku zajtra. Tak, do toho! Kde sú ruky nad hlavou? Zdvihnite ruku zajtra!

Prečo nezdvíhate ruku? Pretože to nedokážete urobiť. Nemôžete zdvihnúť ruku zajtra; “zajtra” neexistuje. Ak počkáte 24 hodín a potom zdvihnete ruku, už nebude “zajtra”, ale “dnes”.

Zajtra existuje jedine v našej hlave.

A pretože strach je očakávanie bolesti v budúcnosti, je tiež len v našej hlave, v našej mysli. Naša myseľ funguje totiž ako špeh v koši hore na hlavnom sťažni. Pozerá na more a kričí nadol kapitánovi všetky priekaky, čo odhalí. Má jednu jedinú úlohu – vystríhať pred možnými nebezpečenstvami. Preto naša myseľ stále pozerá, čo by sa mohlo pokaziť alebo čo sa už kazí. Vždy a v každej situácii. Chce byť dôležitá a chce odvádzať vynikajúci džob, a tak každú maličkosť hneď registruje a nafúkne do intergalaktických rozmerov a večne vykríka, že niečo hrozí…

A medzičasom je ešte všetko v pohode.

Čo to však urobí s našou psychikou? Stále hľadáme niečo negatívne, nefungujúce alebo začínajúce sa kaziť… A čo hľadáme, to nájdeme; keby to tam hneď nebolo, tak našimi interpretáciami pomeníme realitu tak, aby sa v nej začali vyskytovať náznaky nebezpečenstva.

Tým okolo seba budujeme škaredý svet sily a násilia, v ktorom vždy ťaháme za kratší koniec a teda sa potrebujeme vopred chrániť. Žijeme defenzívne.

Čo je “defenzívny”? Je to typ reakcie na podnet. Je to typ sebaobrany. Takže príde podnet a my naň zareagujeme tým, že sa začneme chrániť pred možnými škaredými dopadmi.

Tak po prvé: náš život nemáme v rukách. Riadi ho podnet, na ktorý reagujeme. Podnety majú kontrolu nad naším životom.

A po druhé: príde situácia. My ju interpretujeme ako ohrozenie a začneme sa chrániť… atď. A čo sme si v nej nevšimli? Príležitosť, ktorá by sa dala využiť.

Naša myseľ je ako príliš starostlivá, úzkostlivá matka. Jej úmysly sú dobré, ale svojimi strachmi a negativizmom nás doháňa do šialenstva.

Na druhej strane, so strachom netreba bojovať. Netreba sa ho snažiť potlačiť, ani vykynožiť. Sú situácie, kedy je nesmierne osožný – napríklad keď sa chystáme babrať vysoké napätie bez potrebnej ochrany. Vtedy ho potrebujeme, aby nás zavrátil.

Hlas strachu má dve polohy. Niekedy je tichý a môžeme, ale nemusíme ho počúvať. To vtedy, keď sa pohybujeme v našej zóne komfortu. Už poznáme jeho pindy a zvykli sme si nebrať všetko až tak srdceryvne.

Ale len čo sa chystáme opustiť zónu komfortu, začína strach bučať z plných pľúc a snaží sa nás zavrátiť späť. Vtedy má zmysel počúvnuť si jeho pripomienky, spýtať sa, či nám tie pripomienky pomáhajú alebo nás skôr brzdia – a rozhodnúť sa s chladnou hlavou a nezávisle od toho, nakoľko máme strach. 🙂