Jedno vám poviem – spracovávanie nasledovného textu Das ungeliebte, verlassene Kind im Erwachsenen: Trennungsschmerz und Kompensation od Gabriele Rudolphovej bolelo. 😕

Dieťa, ktoré sa necíti milované svojím vnútorným dospelým, sa cíti oddelené, odsúvané, kontrolované a kritizované. Cíti sa nesmierne osamelo a zo správania chladného dospelého usúdi, že nie je dosť dobré, že je babravé, nevyhovujúce a nehodné lásky. Cíti sa ohrozené, bezbranné a bezmocné a chýbajúcu starostlivosť a lásku premieta navonok.

Prirodzeným následkom sú pocity strachu, viny/zlyhávania a hanby. Začína sa báť znova a znova zažívaného odmietania, opustenia, nátlaku a ovládania inými a premieta tieto pocity v podobe strachov navonok.

Tuto som mala trochu problém si vytvoriť zodpovedajúci obraz, pretože hovorí o vnútornom dieťati a vnútornom dospelom, ale myslím, že tá dráma, ktorou vnútorné dieťa prechádza, má koreň vo vonkajšom detskom prežívaní a vzťahu k rodičom… Keď rodičia na dieťa nemajú čas alebo nervy, môže sa cítiť “nevyhovujúce” a odstrkávané do úzadia. Alebo rodičia zameraní na zapadnutie medzi ostatných zbadajú na dieťati prejavy, ktoré by mu v tom mohli neskôr zabrániť, a v snahe pomôcť mu ho začnú korigovať – a dieťa sa dozvedá, že nie je dosť vyhovujúce, že ho majú radi len podmienene. To je to, ako vnímam mechanizmus, kedy u dieťaťa dôjde k “pukline” typu zívajúca diera alebo tektonický zlom.

A vnútorné dieťa, hoci bolo opustené vnútorným dospelým (teda v mojom vnímaní: neprijímame sa takí, akí sme), vychádza z toho, že ho opustil celý vonkajší svet. Preto sú výbuchy hnevu a výčitky, ktoré robíme iným, obvykle zrkadlom pocitu opustenia a pocitu oddelenosti od seba samých.

Vnútorné dieťa sa aj náramne bojí robiť chyby, pretože by za ne mohlo byť potrestané alebo opustené. Chce byť dokonalé, perfektné, a chce všetko urobiť “správne”, aby si zaslúžilo tú vytúženú priazeň. To však nie je jeho prirodzenosť; správa sa tak len preto, že bolo opustené – tebou opustené. Chýba mu orientácia a podržanie chrbta zo strany láskavého vnútorného dospelého, chýba mu otvorený dialóg s vnútorným dospelým. Bojí sa, že už nikdy nebude môcť byť samé sebou a že bude večne len korigované a umóresňované a potláčané, pretože tak to pozná a intuitívne vie, ako veľmi to bolí. Tak si vytvorí ochranné opatrenia, aby začalo ono kontrolovať vonkajší svet – a tým len prehlbuje svoju osamelosť a oddelenosť.

Nemilované vnútorné dieťa si vytvorí často závislácke správania, aby prekonalo hlbokú osamelosť a prázdnoty, ktorú cíti. (Pamätáte si na puklinu typu “zívajúca diera”?) Robí sa čoraz závislejším na osobách, veciach alebo činnostiach ako televízia, počítač, mobil, práca, šport, jedlo, alkohol, cigarety, moc, peniaze, gambling, kradnutie v obchodoch, štúdium, knihy, vedomosti, klebety, telefonáty, meditácie, satsangy, náboženstvo, adrenalín, nebezpečenstvo, sociálne uznanie, starosti, trápenie sa nad minulosťou či budúcnosťou alebo depresia. Všetko toto je spôsob, ako zaplniť vnútornú prázdnotu.

Potrebuje iných, predovšetkým ich súhlas, potvrdenie a uznanie, aby sa cítilo dobre. Pokúša sa ich manipulovať a ovplyvňovať spôsob, ako ho vnímajú, čo si o ňom myslia a ako sa k nemu správajú – najčastejšie prehnanou milotou, zvádzaním alebo vyvolávaním pocitov viny a strachu v nich. To znamená, že s ostatnými narába tak, ako sa narábalo kedysi s ním, a využíva pri tom tie mechanizmy prežitia, ktoré mu zabrali pri prvej osobe, ku ktorej si vytvorilo vzťah:

• zvádzanie, prehnaná milota a ochota, prehnaná veľkorysosť (dáva tomu druhému pocit, že je preň “špeciálny”)
• podráždenosť, zlosť a nespokojnosť
• pochvala a pohana
• mĺkve upieranie lásky, prerušovanie komunikácie
• stiahnutie sa
• opúšťanie
• nutkanie mať za každú cenu pravdu
• vychvaľovanie sa, nafukovanie sa
• záchvaty zúrivosti
• násilie
• odúvanie sa, hranie sa na urazeného
• plač, nariekanie, ťažkanie si
• klamstvá
• sústavné poučovanie iných
• mocenské hry
• hranie sa na morálneho apoštola
• obhajovanie sa, prehnané zdôvodňovanie
• výsluchy alebo diskutovanie o emóciách do úmoru
• stiahnutie sa len do mentálnej roviny
• sexualita
• prílišné prispôsobovanie sa
• starostlivosť: hrá dobrého, ochotného chlapca/dievča alebo zo seba robí šaša.

Je impulzívne, egocentrické a nesústredené, deštruktívne a sebapoškodzujúce tým, že svoje vlastné potreby odsúva na druhú koľaj pred potrebami iných, dáva za ostatných všetko do poriadku alebo sa ide rozkrájať od ochoty a miloty – ale za toto všetko očakáva niečo na oplátku.

Alebo sa hrá na veľkého Gurua, Učiteľa, Pomocnú ruku, Nadradenú inteligenciu a Osvietenca, na Matku alebo Tatka, čo je tiež dobrý spôsob, ako dosiahnuť uznanie. Často sa tým úplne vyčerpá a je ešte nešťastnejšie.

Všetko toto robí preto, lebo sa kedysi naučilo, že nestačí byť len dieťaťom, byť len sebou samým. Jednoducho preto, že jeho rodičia mali tiež všeličo nespracované a nechali ho to pocítiť, a jeho vnútorný dospelý dnes tiež nerobí svoju prácu.

Aby vnútorné dieťa prekonalo bolesť a utrpenie spojené so svojím stavom nemilovania sa, vytvára si rôzne presvedčenia, ktoré v sume tvoria preň umelú identitu s cieľom dosiahnuť, aby už nikdy necítilo bolesť a s ňou súvisiace nepríjemné pocity – ale práve tým svoj pocit nemilovania, oddelenosti a nevyhovovania ešte prehlbuje. Potrebuje vnútorného dospelého, ktorý by ho dokázal akceptovať, chápať a neposudzovať a umožnil by mu byť znova sebou samým – hravým, milovaným, kreatívnym a absolútne vyhovujúcim.