V hlavnom článku o pravidle tri som spomínala porozumenie/súcit, odpustenie, etiku a humor ako lekcie, ktoré pravidlo so sebou prináša. Dnes je na rade prvé z nich – porozumenie.

Porozumenie (compassion – aj “súcit”, ale to ja nepoužívam rada, pretože to v sebe nesie aj čosi ako “pozri, aký dobrý/lepší som”) je akt otvárania svojho srdca. Keď žijeme v stave porozumenia pre iných, značí to, že nemáme okolo seba vybudované emocionálne bariéry a máme neobmedzenú schopnosť nadväzovať kontakty s inými.

No, tak hneď tu vidím svoju výraznú rozvojovú potrebu. Dnes som celý deň mala výmenu názorov s DreamingRaven a DreamingWolfom a môžem povedať – nemám neobmedzenú schopnosť kontaktovať sa s každým. 😦

Porozumenie pre iných robí z našich skúseností univerzálnejšie skúsenosti a spája nás s našou podstatou a podstatou ľudí okolo nás.

Ľudia však nebehajú po svete s naširoko otvoreným srdcom. Keby tak robili, emócie prostredia by ich preťažili a boli by nebezpečné pre ich duševné zdravie. Ak sa napríklad posadíme pred televízne noviny a s otvoreným srdcom pozeráme celý ten výpočet nešťastí, nehôd, podvodov, vrážd a politických slizkostí, budeme sa za chvíľu cítiť nanič, beznádejní a začneme zhľadúvať povraz, ktorý by to dokázal ukončiť. 😕 Niekedy je proste výhodné zostať emocionálne neprístupný a chrániť sa pred negativitou z prostredia.

Ak sa chceme naučiť lekciu porozumenia, potrebujeme si uvedomiť, že kontrola nad našimi emocionálnymi obranami je v našich vlastných rukách – a my sa môžeme rozhodnúť, že ich udržíme alebo vysadíme podľa situácie, v akej sa práve nachádzame. Takisto môžeme v prípade potreby iným zabrániť, aby sa dotkli nášho srdca, ak si vytvoríme úsudky, ktoré vytvoria oddelenosť medzi nami a tým, koho posudzujeme.

Posudzovanie nie je vždy negatívne. Naše úsudky nám bránia behať po svete s citlivým vyvráteným navonok a bezprostredne reagovať na každý záchvev prostredia, s ktorým sa dostaneme do kontaktu. Niekedy nám úsudky pomôžu rozhodnúť, ktoré myšlienky a predstavy si pustíme do svojho sveta a pomáhajú nám rozlíšiť, čo je pre nás (=náš príbeh) platné a čo nie. Keby sme nemali svoje úsudky, museli by sme čeliť stovkám protichodných informácií a predstáv a nevedeli by sme medzi nimi rozlišovať.

Na druhej strane, úsudky nás môžu aj obmedzovať a môžu nám zabrániť cítiť porozumenie vtedy, keby to bolo treba. Keď naše posudzovanie prehluší naše porozumenie, odtrhneme sa od svojej ľudskej podstaty, začneme byť sebauveličení a premúdrelí a stratíme našu vrodenú potrebu kontaktovať sa s inými ľuďmi. Začneme sa cítiť nadradení nad tými, ktorých posudzujeme, ale môžeme aj pocítiť hrôzu samoty, ktorú to so sebou prináša.

Jediným protiliekom na uzavretosť a sebauveličenie je porozumenie pre iných.

Podstatou otvorenia srdca je ochota spojiť sa so svojou vlastnou podstatou a podstatou toho, koho posudzujeme.

Na to najprv potrebujeme priznať, že sme sa stali zajatcami nášho posudzovania a našich predstáv. To najlepšie dosiahneme, ak sa sústredíme na dýchanie. Ak je naše dýchanie plytké alebo strnulé, s najväčšou pravdepodobnosťou sme ukotvení v predpoklade, ktorého sa treba zbaviť.

Takisto myseľ nám pomáha rozlíšiť, či zapojiť porozumenie alebo nie: niekedy sa uprostred úsudku akoby zháčime a zapochybujeme o sebe. Toto je okamih, kedy je dobré nasadiť porozumenie; inak by sme sa neboli zháčili.

V Pravidle #2 sme sa naučili, že sa sami rozhodujeme, či sa nejakú lekciu chceme naučiť alebo nie. To značí, že budeme potrebovať prizvať svoj úsudok a rozhodnúť, či do veci ideme s porozumením, alebo sa potrebujeme uzatvoriť.

Ak sa rozhodneme pre porozumenie, potrebujeme doterajší predsudok presunúť z oblasti hlavy do oblasti srdca. Môžeme sa pokúsiť vžiť do osoby, ktorú posudzujeme. To nám pomôže pochopiť jej realitu a pravdepodobne to odstráni náš predsudok, ktorý nosíme v srdci. (V srdci preto, že každý predpoklad a predsudok je vlastne neochota pripustiť čokoľvek iné. Moja interpretácia.)

Súcit/porozumenie potrebujeme aj v obdobiach, kedy sa tvrdo kritizujeme. Ak sme urobili niečo nevhodné, ak sme podliezli svoju vlastnú latku alebo sme urobili ťah, za ktorý sa hanbíme,  môžeme vložiť bariéru medzi našu podstatu a tú časť v nás, ktorá bola “páchateľom”. Táto bariéra je priestor pre niektoré výrazne sebakritické presvedčenia (“dohody”), ktoré nás oddeľujú od častí seba samého rovnako, ako nás presvedčenia o iných oddeľujú od týchto ľudí.

V takýchto obdobiach si potrebujeme uvedomele otvoriť srdce a prejaviť sami sebe porozumenie. Porozumenie potom otvorí dvierka odpusteniu a my sa zbavíme tých dohôd, ktoré z nás v našich očiach robia niekoho, kto “nevyhovuje”.

Aké predsudky potrebujete prekonať, aby ste sa naučili lekciu porozumenia?

Hmmm… že by… všetky? 😆 No, neviem. Presvedčenie, že musím zostať “one-(wo)man-show” a neprijímať pomoc. Že som tu na to, aby som zachraňovala ostatných a nedovolila nikomu zachraňovať mňa. (Spomínam si na Isiin článok k Strelcom, v ktorom som sa niekoľko málokrát našla – v každej vete. 😕 ) Presvedčenie, že ľudia sú najlepší na cibuľke. Ufff… už začínam byť morbídna…

Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom”