Dnes som si vybrala tému o zrkadlách, pretože na našich blogoch sa často vyhlasuje, že niekto je niečím zrkadlom a nie vždy som mala pocit, že tento pojem je skutočne aj správne použitý. Často vidím, že ak niekomu nesedí, že ho kritizujem (moja obľúbená zručnosť 🙂 ), tak okamžite začína poukazovať na to, že “on je len moje zrkadlo” a ak sa mi neľúbi, nech sa idem dať zošrotovať. Takúto interpretáciu som nenašla okrem pop-psychológie ani u Vigilovej, ani u Matusa, ani u Castanedu, len u Maresa. Tak som sa na to pozrela bližšie. A viete čo? Ten posun je výsledok vnímania prekladateľa…

Od odrazu k “zrkadlu”

Najprv trochu širšie z pozadia: Castaneda hovorí, že žijeme v bubline. Táto bublina sa uzatvára postupne, ale keď sa uzavrie, vidíme už len jej zrkadliace sa vnútorné strany a náš odraz na nich. Ale ten odraz nie je naša tvár a naše telo, naša duša a naše neviemčokoľvek, ale je oveľa komplexnejší: je to odraz nášho videnia sveta (projekcia). 

Inými slovami, v prvých rokoch nášho života sa do nás vovychovávajú isté presvedčenia a postoje, ktoré nám istým spôsobom nastavia naše vlastné filtre. No a potom (“bublina sa uzavrie”) chodíme po svete a vnímame z neho len to, čo zapadá do nášho obrazu o svete – a to buď ako pozitívum alebo negatívum (zapadá/nezapadá).

Potiaľto je to nádherne lineárna záležitosť: narodí sa bublina -> napĺňa sa predstavami -> uzavrie sa -> trčíme v svojej vlastnej predstave o živote.

A potom prichádza “rušivý faktor” – človek. 🙂

Zrkadlá sú produktom vnímania

Asi sa so mnou nezačnete vadiť, keď poviem, že ľudia sú rôzni. Jednak sú rôzne “zapojení”; u niektorých prevláda logická polovička mozgu a u iných zas intuitívna – a obe sa kombinujú v rôznom pomere (typológie HDI, MBTI a DISC). Jednak prichádzajú na svet s rôznou mentálnou schopnosťou (IQ). Okrem toho sa pohybujú v rôznych prostrediach a tak získavajú skúsenosti rôzneho typu. Navyše majú iné talenty a preferencie a tak sa sústreďujú na iné výseky reality.

A títo rôzni ľudia na vnútorné zrkadliace steny svojej bubliny premietajú rôzne svety.

Skutočný odstup nie je možný, kým nezačneme ľudí, s ktorými prichádzame do styku, vnímať ako naše vlastné zrkadlá. Je veľmi dôležité nezabúdať, že nedokážeme vnímať nič, čo nespadá do nášho vlastného videnia sveta. Preto, keď u niekoho iného niečo vnímame, musíme si uvedomiť, že to vnímame len preto, že aj v našom videní sveta je to, čo vnímame. Tomuto hovoríme používať iných ľudí ako svoje zrkadlá.

Inými slovami: chodíme po svete a naše vnútorné filtre k nám prepúšťajú len istý typ informácií. (Také, ktoré potvrdzujú ich správnosť.) To je úloha nášho tonalu, teda interpretačného systému. Lenže ako sa dozvieme, ako vyzerá náš tonal? Ako sa dozvieme, kde môžeme mať skreslenia? Tonal  si predsa nemôže vybrať oko a pozrieť sa sám na seba… na to sú tu zrkadlá.

Musím však upozorniť, že som pri prekladaní urobila prekladateľskú interpretáciu originálu: v origináli je “because we too possess what we have perceived”, čiže “pretože my tiež vlastníme to, čo sme spozorovali”. Toto “vlastnenie” sa dá totiž vysvetliť dvoma spôsobmi: že je to súčasť nášho ostrova tonalu ako buď neaktívne pozorovanie alebo ako aktívne správanie. Je jasné, že ja som si zvolila širšiu interpretáciu – proste niekde na našom ostrove tonalu také pozorovanie/vnímanie máme uložené, inak by sme danú vec neboli schopní spozorovať.

Ak pozorujeme vnútorné steny našej bubliny a to, čo sa v nich odráža, vidíme, čo sú naše predsudky a predpoklady a vidíme, z čoho pozostáva náš vnútorný svet. Ak svoje steny bubliny pozoruje niekto s veľmi jednoduchým videním sveta, vníma veci hodne kontrastne. Všetko je uňho buď dobré alebo zlé. Ľudia s podrobnejším videním sveta nemajú také silné kontrasty a už vnímajú viacero podrobností. Kto prešiel množstvom rôznorodých situácií, má širšie vnímanie ako niekto, kto v živote nevyšiel zo svojho zadného dvorčeka. Jeho svet je rôznorodejší a je tu väčšia pravdepodobnosť, že niečo uňho v každej situácii “doklikne”.

Potiaľ castanedovské videnie zrkadiel ako individuálneho vnímania sveta. Niekde u ruizovcov som čítala: “Čo vysielaš, to ti Boh vracia ako zrkadlo.” Až na to, že v našom prípade nejde o Boha, ale o našu vlastnú bublinu tonalu. 🙂

A teraz poďme k absurdnej situácii kriminálneho psychológa, ktorý vyhotovuje profil masového vraha a je v tom dobrý. Môže mu ten masový vrah na konci povedať: “ja som len tvoje zrkadlo, keď toto všetko na mne vidíš”? Asi nie… Takže čo je to s tými zrkadlami, že im tak zúfalo nerozumieme?

Zrkadlá sú nástroj rozvoja

To, že kriminálny psychológ pozná rôzne správania a vidí ich na danom človeku, je vec jeho vnútorného mentálneho modelu, teda skúseností a vzdelania, ktoré nadobudol. To, že vidí, ešte neznamená, že reaguje .

Tým sa dostávame k ruizovskému využívaniu zrkadiel: všímaniu si, že to, čo vidíš na iných a vyvoláva to v tebe emocionálnu reakciu, je to, čo nemáš vnútorne spracované.

Ak vidím odhalený krk a nie som upír, nevyvoláva vo mne žiadne blažené záchvevy. Ak som kriminálny psychológ, žena pri ceste vo mne nevyvoláva túžbu zabíjať. Síce viem, že existujú ľudia, v ktorých to tú túžbu vyvolá, a viem s tým rátať (napríklad ako bezchybný bojovník), ale nereagujem.

Zrkadlá ako hláška o tom, že niečo nemáme ešte spracované, majú jednu spoločnú vlastnosť – vzbudzujú v nás emocionálnu reakciu. Každá emocionálna reakcia je produkcia autopilota. Takže emocionálna reakcia na iného človeka hovorí, že náš autopilot ešte stále nie je vypnutý.

Prečo to tvrdím? Pretože emocionálna reakcia je oveľa rýchlejšia ako racionálna reakcia, ktorá si predtým vyžaduje úvahu. Autopilot nepotrebuje úvahy; je naprogramovaný. Takže ak sa prichytíme pri emocionálnej reakcii, neznamená to nutne, že nám chýba racionalita, ale len že v danej oblasti nás predbehol autopilot. Koťuha. 😕

Takže ruizovci (u Castanedu toto nie je zaujímavé) navrhujú sledovať, kedy nás čo vytáča na iných, a skúmať to na sebe.

Názorný príklad: Ide ku mne návšteva. Vonku je po daždi a blato a on vstupuje do môjho bytu a ani si neotrel topánky. Čo urobím?

1. Nevšimnem si to. Na mojom ostrove tonalu neexistuje model “otrieť si topánky pred vstupom do domu”.
2. Všimnem si to a nepoviem nič, lebo ma to netanguje. Na mojom ostrove tonalu síce existuje model “otrieť si topánky pred vstupom do domu”, ale je taký nedôležitý, že táto udalosť zostane na úrovni neinterpretovaného faktu.
3. Upozorním ho, aby si topánky otrel. Na mojom ostrove tonalu existuje model “otrieť si topánky pred vstupom do domu” a je pre mňa dôležitý. Keďže reagujem neemotívne, nie je dôležitý pre môj sebaobraz, ale len pre hygienu alebo niečo podobné.
4. Nafrflem mu, či má doma bordel, že si ani topánky neutiera. Na mojom ostrove tonalu existuje model “otrieť si topánky pred vstupom do domu” a je spojený s mojím vnútorným presvedčením, že kto si topánky neotiera, je bordelár. Moja reakcia je emotívna, pretože jeho správanie útočí na moje presvedčenie, že ľudia by nemali byť bordelári, a tak začínam posudzovať, pričom posudzujem tak, aby som z toho posúdenia vždy vyšiel víťazne (“moja pravda je lepšia”).
5. Urazím sa, pretože to považujem za neúctu k sebe a prejav toho, že mu na mne nezáleží. Tu už reagujem prudko emotívne, pretože to správanie navyše interpretujem nie len ako poznanie o ňom (“je bordelár”), ale dokonca ako poznanie o jeho vzťahu ku mne a tým aj o mojej sebahodnote: keď mu na mne nezáleží, som v jeho očiach menejcenný, ale potom by mi to nemusel dávať najavo takto verejne, pretože čo si pomyslia iní, čo to uvidia? 😀 Myslím, že komentár je zbytočný.
6. Mám zlý pocit a rozhodnem sa, že už nikdy viac si ho k sebe nepozvem. Jeho správanie narušilo moju sebahodnotu, pretože nebral ohľad na moje pocity (ktoré on, mimochodom, nemal ako zistiť 😛 ), a ja nepotrebujem okolo seba ľudí, ktorí na mne vidia chyby, pretože by to mohlo o mne vypovedať, že som menejcenný… 😀 Zasa komentár zbytočný.

Prípady 1 a 2 vypovedajú o tom, že máme danú oblasť v sebe spracovanú. Prípad 3 hovorí o tom, že ju máme spracovanú, ale máme istú predstavu o prostredí a snažíme sa ju dosiahnuť. To značí, že môžeme niekedy aj naraziť. Prípady 4 až 6 sú emocionálne reakcie, teda prípady, kedy sa zo situácie môžeme poučiť. Vtedy použijeme človeka ako “zrkadlo”:

Ak používame iných ľudí ako svoje zrkadlá, nesmieme sa chytiť do pasce prvoplánového vnímania ľudského konania. Musíme sa pozrieť aj na účel alebo dôvody konania. Niekedy sa  k nám viaže vonkajší prejav v konaní danej osoby, ale veľmi často skôr príčiny, ktoré toto konanie vyvolali.

Je to takto zrozumiteľnejšie?

• Zrkadlo je to, čo zo sveta vnímame.
• Nie na každé zrkadlo musíme reagovať.
• Keď v nás zrkadlo vyvolá emocionálnu reakciu, je to hláška o tom, že tejto oblasti sa oplatí venovať pozornosť.
• Bezchybný bojovník nereaguje, teda nemá situácie, ktoré by mu spúšťali autopilota. Keď koná, vždy koná racionálne.
• Súčasťou výchovy bosoráka je v prvom stupni previesť žiaka natrvalo z oblasti emocionálneho reagovania na svet do oblasti racionálneho zvažovania, analýzy, poznávania, porovnávania a robenia rozhodnutí. Až keď je tonal plne prítomný v svojom centre rozumu, môže sa človek otvoriť nagualu. Inak nemá šancu ustáť to.

Zrkadlá zrkadlia aj nedorozumenia 🙂

Takže prečo vlastne vznikajú mylné interpretácie toho, čo to také “zrkadlo” je?

Tých dôvodov je niekoľko.

Ak niekto nepozná celý kontext, z ktorého sa “zrkadlo” u toltékov vytvorilo, má tendenciu interpretovať ho čisto psychologicky. Psychológia sa sústreďuje na rozvoj iných ľudí, nie na rozvoj psychológa ako takého. Preto má tendenciu vidieť problém skôr “u iných”.

Pri prekladoch dochádza k posunom prekladaného. Ja sama som taký posun urobila vyššie; našťastie som mala možnosť vyznačiť vám ho a tak máte šancu brať ho ako to, čo to je – moju interpretáciu. Pri prekladoch kníh túto šancu nemáte, jedine ak preklad porovnávate 1. s vašou intuíciou a 2. s originálom (v tomto poradí; naopak je to dosť fuška a je potom celkom zbytočné čítať preklad 🙂 ).

A teraz porovnanie prekladu Maresa s mojou interpretáciou Maresa a s anglickým originálom:

Oficiálny preklad Maresa	Môj vlastný preklad	Pôvodný text
Odstup v pravom slova zmysle nikdy nie je možný, ak sa nesprávame k ostatným ľuďom, s ktorými prichádzame do styku, ako k zrkadlám nás samotných. Nezabúdajme, že nedokážeme vnímať nič, čo sa vymyká nášmu vlastnému referenčnému rámcu. Ak preto niečo vnímame u inej osoby, musíme pripustiť, že je to tak preto, že to charakterizuje aj nás samotných. To je zrkadlenie v iných ľuďoch.	Skutočný odstup nie je možný, kým nezačneme ľudí, s ktorými prichádzame do styku, vnímať ako naše vlastné zrkadlá. Je veľmi dôležité nezabúdať, že nedokážeme vnímať nič, čo nespadá do nášho vlastného videnia sveta. Preto, keď u niekoho iného niečo vnímame, musíme si uvedomiť, že to vnímame len preto, že aj v našom videní sveta je to, čo vnímame. Tomuto hovoríme používať iných ľudí ako svoje zrkadlá.	Detachment, in the true sense of the word, is not possible unless we treat those with whom we come into contact as mirrors of ourselves. It is vital to remember that we cannot perceive anything wchich is not within our own frame of reference. Therefore, when we perceive something in another person, we must acknowledge the fact that we can only perceive it because we too possess what we have perceived. This is what is meant by using other people as our mirrors.
Ak v iných ľuďoch vidíme svoje zrkadlo, nesmieme sa chytiť do pasce prvoplánového vnímania ľudských činov. Musíme sa pozrieť aj na pozadie a dôvody konania. Niekedy sa  nás týka doslovný význam konania danej osoby, inokedy sú to hlbšie dôvody.	Ak používame iných ľudí ako svoje zrkadlá, nesmieme sa chytiť do pasce prvoplánového vnímania ľudského konania. Musíme sa pozrieť aj na účel alebo dôvody konania. Niekedy sa  k nám viaže vonkajší prejav v konaní danej osoby, ale veľmi často skôr príčiny, ktoré toto konanie vyvolali.	In using other people as our mirrors we must not fall into the trap of looking only at the face value of the person’s actions. It is necessary to look for the bottom line or the underlying cause. Sometimes it will be the face value of the person’s actions which applies to ourselves, but at many other times it will instead be the underlying cause.

Takže porovnaním interpretácií s originálom môžete zistiť, že je to menej o tom “nesmieš ma tak vidieť, inak si podstatne väčší ksicht ako ja”, ale o tom, že iných ľudí môžeme použiť na pochopenie, ale nie na ospravedlnenie vlastného konania!

Pozor: toto nie je môj boj proti prekladateľovi, hoci to teraz emocionálne energie 🙂 pravdepodobne tak vnímajú… Nemám vzťah s prekladateľom; mám vzťah s témou, o ktorej to je. Jedno z mojich vzdelaní je aj prekladateľstvo a viem, aké problémy má prekladateľ, ak 1. nemá podobnú štruktúru myslenia ako autor, 2. nemá dostatočné skúsenosti v danej oblasti a 3. nie je približne na rovnakej mentálnej úrovni ako autor (a u Maresa, ktorý je nesmierne mentálne schopný jedinec, je to veľký problém). Ja sama, keby som sa bola do Maresa pustila pred rokmi, bez bosoráckych experimentov a čítania Castanedu a Sáncheza, by som bola možno porobila ešte väčšie posuny. Možno by boli v oblasti kognície, nie práve psychologickej interpretácie (jedno z mojich doplnkových vzdelaní 😛 ), ale rozhodne by boli. Takže berte to ako to, čo to je – tvrdenie, že ak čítate slovenskú verziu Maresa, tak nečítate Maresa, ale len jeho slovenskú verziu, produkt duševnej činnosti a pochopenia prekladateľa. Z tohto dôvodu som si po prečítaní slovenskej knihy hneď zadovážila anglický originál.

(Ale aj tak, klobúk dolu. Myslím, že mňa by ešte ani dnes nikto neukecal na to, aby som sa pustila do prekladu Maresa… 🙂 To by už museli byť sakramenské peniaze, za ktoré by som si niečo také spôsobila!)

Medzičasom, ako tento článok čakal na publikovanie, objavil sa veľmi pekný článok na túto tému u White na blogu. Oplatí sa prečítať (ak ho už medzičasom nepoznáte naspamäť 😀 )!