Zízanie do tieňov a mimofyzický tréning

Castaneda: The Second Ring of PowerĎalší výťah z Castanedu, znova k zízaniu, ale aj k snívaniu. Veľmi užitočná technika na zastavenie vnútorného monológu, s ktorou mám skúsenosti. Hodí sa výborne pre zhmotňovanie!

La Gordu naučil don Juan pozerať na tiene lístia, rastlín a kameňov. Nazývala to „zízanie do tieňov“. Nakoniec už nepozerala na veci, len na ich tiene. Vravela, že tiene sú vždy – aj v noci a v tme.

„Tiene skoro ráno neprezradia veľa. V tom čase tieň odpočíva. Okolo šiestej ráno sa zobúdza a na svojom vrchole je okolo piatej popoludní. Vtedy je celkom bdelý.“

„Čo ti tiene hovoria?“
„Čokoľvek, čo chcem vedieť. Hovoria mi veci, pretože majú horúčavu, chlad, pretože sa hýbu alebo majú farby. Ešte nepoznám, čo čo znamená.“

„A ako sa to dozvieš?“

Snívaním. Snívači musia civieť, ak chcú snívať, a potom musia hľadať svoje sny v svojom zízaní. Nagual mi napríklad povedal, že mám zízať na tiene kameňov a potom počas snívania som zistila, že tieto kamene majú svetlo, tak som hľadala svetlo v tieni, až kým som ho nenašla. Zízanie a snívanie idú ruka v ruke.“

Zhmotňovanie – keď telo “vie”

Snívanie je príprava na zhmotňovanie. Šamanské cesty, ktoré sú vlastne forma snívania, sú na to výborné. Ten popis, ktorý dala la Gorda na začiatku tohto článku, presne popisuje, ako sa veci zhmotňujú v našom svete:

Aby sme mohli zhmotniť, potrebujeme si v tele nasimulovať fyzické prejavy želanej situácie. Ak sme tú situáciu nikdy nezažili, nemáme si ich ako nasimulovať. Snívanie nás dáva do situácií, ktoré sme nezažili a v ktorých sa vieme naučiť, aký pocit v danej situácii naše telo má. Pre Dona Juana bolo “učenie sa tela” vždy oveľa dôležitejšie ako učenie sa mysľou – práve z tohto dôvodu. Myseľ sama nezhmotňuje, ale telo so spomienkami zažitých situácií áno.

Keď sa mi konečne podarilo nakontaktovať sa na dona Juana, nebol spokojný so stavom mojej energie. Povedal mi, že musí niečo urobiť s mojím videním, lebo je to bieda. Z mojich zápiskov:

Došli sme na nejakú červenkastú pláň, ľahko zvlnenú. Vyzerala ako pieskové duny, ale nebol to piesok, lež tvrdá zem. Len to malo tvar dún. Bol tam jeden veľký sivý balvan, hladký, ako ohladený z vody.

“Don Juan” povedal, že si mám naň vyliezť. Postávala som tam dosť bezradne, bol hladký a asi dvakrát taký vysoký ako ja. Povedala som mu, že mi bude musieť pomôcť, dať stupáka. Nevedela som si predstaviť, ako to ježaté energetické čosi vytvorí stupáka, ale on sa odrazu premenil na zosušeného starca a vyrobil z rúk stupáka. A dosť podrypovačne na mňa pozeral, či sa neostýcham stúpať po rukách takému starému, fragilnému stvoreniu.

Tak to som mu povedala, že pokiaľ viem, je energia, nie telo, a to sakramensky silná, takže nemám výčitky. A hneď som mu stúpila do rúk a on ma vyhodil na skalu. Dobre sa chechnil nad mojím komentárom a prestal byť tak hnusne ľadový.

Keď som bola hore, povedal mi, nech sa postavím a potom nakloním dopredu tak, že si čelo položím na priehlavky nôh. Teda, v živote mám v bruchu kosti, ale predklonila som sa bez problémov (bola som si vedomá, že keď to budem chcieť, tak to dokážem, lebo je to mimofyzická realita a tam zaváži jedine úmysel). Položila som si hlavu na priehlavky. Povedal, že mám ruky spustiť voľne nadol a vnímať pocity z tela.

Páni, to bola šupa! Poloha bola nečakane veľmi pohodlná, ale moje telo sa premenilo na elektrický drôt, cez ktorý pretekali pecky. A vtedy počas rozhovoru tých dvoch dole pod skalou ho Gabriel oslovil menom:*****.

“Don Juan” sa ma pýtal, čo cítim. Povedala som, že akoby roh, akoby som nebola prehnutá, ale zalomená v ostrom uhle: na kostrči a vo výške srdcovej čakry. Pýtala som sa, či môžem otvoriť oči, lebo oni dvaja sa bavili a ja som sa chcela na nich pozerať. “Don Juan” mi to zakázal a vyhlásil Gabrielovi, že ma dobre rozmaznali. A ešte predtým som si na všetko od Gabriela pýtala súhlas (napríklad, keď mi “don Juan” povedal, ako sa mám predkloniť, tak som pozrela na Gabriela a ani som sa nepohla, kým mi to neodkývol) a “don Juan” vrčal, že ma totálne pokazili, že nemám vlastnú vôľu. Gabriel sa bránil, že to museli urobiť a že obvykle sa nesprávam tak ovečkovsky, ale teraz som vyplašená. Ešte sa o mne bavili, mňa pochytila zvedavosť a chcela som teda otvoriť tie oči – so známym výsledkom. Najhoršie je, že som zabudla, čo o mne hovorili. Egúšik plačká. 😥

Stála som tam hrozne dlho. Nebolo to vôbec únavné, len ma to už otravovalo. Začala som sa hniezdiť (aj vo fyzickom tele; menila som stále polohy a odkopávala som sa), na čo mi “don Juan” znadal a tak som zasa stála. A potom odrazu, z ničoho nič, som stiekla dole po skale na zem. Začalo to rukami. “Don Juan” mi povedal, že mám otvoriť oči a pozrieť na svoje prsty. Išli z nich výrazné žlté nepravidelné vlákna energie až na zem. Boli neuveriteľne silné, ako elektrický výboj. A keď som na ne pozerala, tak som po nich stiekla. Na skale už nezostalo nič, ja som bola dole pri nich a “don Juan” sa náramne vytešoval.

Povedal, že som sa premenila na energiu, že som zmenila fyzično na čistú energiu a nech sa pozriem na seba. Bola som taká výrazne žltá gučka energie.  “Don Juan” spozoroval to moje delenie a pýtal sa Gabriela, či som bola taká odjakživa. Gabriel povedal, že nie, že som bola úplne obyčajný človek len s jednoduchým svetelným kokónom, ale že tento stav zapríčinil Otec. Že som premenlivá, aby som sa dokázala prispôsobiť každej situácii, ale preto som aj nestabilná. Napriek tomu to vyzeralo, že sa to “donovi Juanovi” pozdáva.

Vtedy som dostala príkaz cvičiť toto státie. Neskôr, keď som s tým začala, uvedomila som si, čo vlastne robím – vytváram telu pamäť toho, ako sa to cíti, keď sa človek premení na energiu! 🙂

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s