V minulom článku z knihy done Bernadette Vigil Mastery of Awareness som rozoberala to, čomu ona hovorí Parazit a čo je podľa mňa to isté čo Castanedova ľudská forma. Podľa Castanedu je ľudská forma to, čo z nás robí presne toho človeka, ktorým sme. Sada presvedčení a našich reakcií na ne. Táto ľudská forma má podľa ruizovcov viacero aspektov, cez ktoré sa prejavuje. Dva hlavné sú Sudca a Obeť, dva póly na osi “manipulácia”.

Sudca

Sudca je ten, čo nám vždy hovorí, čo by sme “mali” robiť. Stále pozoruje, počúva, čo kto hovorí, a potom o prebiehajúcom dáva dobrozdania. Posudzuje všetko, čo robíme. Keď je aktívny tento aspekt Parazita, tak sme sami sebe tým najtvrdším kritikom. Odsudzujeme sa tvrdšie, než nás odsudzuje hocikto iný v Sne Planéty.

Systém presvedčení Sna Planéty a tým aj náš vlastný systém presvedčení nám hovorí, ako sa máme živote “javiť”. Hovorí, že potrebujeme mať imidž a ako má ten imidž vyzerať. A kedykoľvek je náš imidž v Sne Planéty spochybnený alebo máme pocit, že nás neakceptujú, náš Sudca nabieha s kritikou – a to o to viac, ak sme sami, mimo prítomnosti iných ľudí. Vtedy totiž naša pozornosť nie je rozptyľovaná inými ľuďmi a môže sa plne venovať Sudcovi a jeho názorom na dianie.

Sudca v nás sústavne vyvoláva pocity ako vina alebo hanba. Tým, že je s nami v každej sekunde nášho života, jeho negatívne komentáre znižujú našu radosť zo života a pocit šťastia. Aj keď sa niečo podarí, Sudca hneď komentuje: “Ale nabudúce to budeš musieť urobiť ešte lepšie!” Skutočné šťastie je však spokojnosť v srdci a v duši, a to nezávisle od nejakého výsledku alebo situácie! Šťastie neznamená, že sa teraz musíme v kuse smiať a vytešovať donekonečna.  Navonok sa môže prejavovať aj ako úplné ticho a mier a to, že necítime potrebu niekomu niečo povedať…

Na prvý pohľad je to ťažké uveriť. Väčšinou šťastie spájame s “prekypovaním”. Ale v skutočnosti skutočné šťastie a spokojnosť sú mier so všetkým v sebe i naokolo. Pozeráte na svet a vidíte, že je taký a onaký – a napriek tomu necítite potrebu meniť. Ste šťastní z toho okamihu, ktorý máte, a viete, že to, čo vidíte, je v svojej nedokonalosti dokonalé – pretože tá “nedokonalosť” je len v oku pozorovateľa, ktoré je jedným okamihom v nekonečnom toku okamihov a každý ďalší okamih už môže dať celkom iný obraz. Viete, že niekde existuje dostatočne veľký rámec, v ktorom aj táto vnímaná “nedokonalosť” má svoj zmysel a prispieva k dokonalosti celku.

Obeť

Ďalším aspektom Parazita je Obeť – tá časť v nás, ktorá je plná sebaľútosti a ukrivdenia. Potrebuje veľa pozornosti a aby ju dostala, stále nám ukazuje, aký smutný a biedny je náš život, keď túto pozornosť nedostávame. Obeť v nás chce dosiahnuť, aby nás ľudia naokolo ľutovali, že sa veci nedaria tak, ako by sme potrebovali alebo ako si predstavujeme. Obeť je ten tenký hlások vovnútri, ktorý večne fňuká.

Pravda je však taká, že veci sa v živote jednoducho dejú – a nič nie je pre nás zlé. len Obeť sa nám snaží toto nasugerovať. Keď sa veci v našom živote dejú, potrebujeme prevziať zodpovednosť a iniciatívu a robiť s nimi niečo. Keď sa rozhodneme prekonať pasivitu Obete a konať, existujú zákony Univerza, ktoré sa o nás postarajú.

Na týchto dvoch súčasníkoch je ešte jedna zákernosť – výkyv do Sudcu býva nasledovaný výkyvom do Obete, ten býva nasledovaný silnejším výkyvom do Sudcu a tak ďalej, čiže dynamika týchto výkyvov sa zosilňuje. Je to začarovaný kruh sebaobviňovania a sebaľútosti.

Ale Parazit má ešte iné nástroje, ktorými nás udržať pekne v košiari. Jedným z nich sú Háčiky.

Háčiky

Háčiky fungujú veľmi podobne ako “udičky”, ktoré dostávame od osudu, len majú dosť zákerný zmysel – ich cieľom je udržať nás v pazúroch Parazita.

Akokoľvek sa chceme zmeniť, v hĺbke duše niekde sme si na daný nevyhovujúci stav už zvykli a možno máme strach, či si zvykneme na ten nový… Možno sa o sebe nechceme dozvedieť nepríjemné veci. Možno máme strach z toho, ako bude vyzerať svet, keď sa zmeníme. Parazit tieto pocity využíva a zosilňuje. Hovorí: “Veci nie sú až také zlé; mohlo to byť horšie.” Alebo: “Problém je v tých druhých – mali by sa zmeniť oni!” Alebo: “Mám priveľa roboty; teraz proste nemám čas.”

A tu do hry nastupujú háčiky. Máme pocit, že by sme sa toho Parazita snáď aj chceli zbaviť. Ale než sa do toho pustíme, vyprodukuje Parazit nejaký háčik, na ktorý nás chytí ako rybu na udicu. Stane sa niečo, čo natoľko pohltí našu pozornosť, že od svojho pôvodného zámeru aspoň dočasne upustíme.

Háčiky obsahujú návnadu, ktorá je pre nás príťažlivá. Je to vlastne všetkoaokolo, čo nás drží v stave zaujatosti natoľko, že sa nemusíme pozerať sami na seba: večierky, reštaurácie, koncerty, hudba, šaty, “reflektory” v našom živote… Tak, aby sme sa nikdy nezačali nudiť a nebodaj si nezmysleli zapodievať sa sebou samými! Preto sa priemysel predbieha v prinášaní nových a nových produktov. Zháňame veci a nemáme čas myslieť. A systém presvedčení Sna Planéty nám diktuje, že máme mať viac vecí, novšie veci, lepšie veci… Beháme od rozptýlenia k rozptýleniu a po celý ten čas sa necítime šťastní. Háčiky nás požierajú. Ilustruje to pekne citát Roberta van Gulika, ktorý sa opiera o čínsky taoizmus a konfuciánstvo:

“Nikdy se nezastavil na tak dlouho, aby si stačil uvědomit, že čím víc se snaží, tím méně dosahuje, čím více získává, tím méně má.”

Najväčším háčikom Sna Planéty sú peniaze. Druhým najväčším sú vzťahy. Vzťahy v Sne Planéty odrážajú presvedčenia mužov a žien o tom, akí by mali byť v živote. Médiá ukazujú mužom, ako byť mužným. Televízia a reklamy ukazujú ženám, ako byť krásnymi a čo potrebujú na to, aby priťahovali mužov. Z tohto pohľadu je “mať vzťah” alfa a omega. Ženy často definujú svoju sebahodnotu podľa toho, či majú nejaký vzťah. Ak nie sú vydaté alebo nemajú priateľa, cítia sa ako nežiaduce alebo nie dosť dobré.

Masky

Ďalšia pikoška, ktorá sa viaže s Parazitom a patrí k jeho taktikám, ako nás zmanipulovať, sú masky, ktoré nosíme a ktoré ukazujeme svetu. Masky si dávame na tvár, aby ľudia nevideli, kto vlastne sme. Nosíme ich dennodenne. Sú to rôzne tváre, ktoré nastavujeme rôznym situáciám – ibaže tieto tváre nepredstavujú skutočné “ja”.

Parazit nám hovorí, že si potrebujeme zakladať masky, aby nás ľudia mali radi alebo akceptovali – a potom (od nich) dostaneme to, čo chceme.

A tak sa stávame majstrami masiek – a niekde pod nimi je pochovaná naša úprimnosť a bezchybnosť. Na tvári je vždy nejaká maska, o ktorej predpokladáme, že nám niečo vynesie.

Nosiť masky sa učíme už v detstve, v procese domestifikácie duše. Preto sú deti aj takí výborní manipulátori – rýchlo zistia, že stačí si založiť istú masku a dostanú, čo chcú. Veľmi rýchlo zistia, ktorá maska pre nich funguje najlepšie.

Masky nám prekážajú v skutočnom pohľade na seba. Meníme masky tak, ako meníme ponožky (niektorí možno častejšie 🙂 ) a strácame sa v oddelení od svojho skutočného “ja”. Nikdy nepozeráme na dušu. Preto sa vnútri cítime smutní a prázdni a stále hľadáme čosi, čím by sme túto prázdnotu zaplnili. (O tomto by som vedela rozprávať romány – ja a moja peňaženka. Odkedy je kríza, radšej už ani nechodím do obchodu. 😕 )

Bosorácky stalking

Keď sa človek pustí cestou sebarozvoja (v toltéckej terminológii: keď sa stane bojovníkom), skladá svoje masky. Čelí strachu pozrieť sa na seba, na všetky svoje rany a bolesti.

Prvý krok v prelomení masiek systému presvedčení spočíva v tom, že sa bojovník stáva bojovníkom Jaguára. Avšak aj stať sa bojovníkom Jaguára značí nosiť masku – masku, ktorá nám pomáha zničiť všetky masky, čo sme dovtedy nosili. Keď si zakladáme masku bojovníka Jaguára, pozeráme na svet očami jaguára a nie očami sebaľútosti a rozptýlenia. Stávame sa jaguárom a číhame sami na seba v každom okamihu. Sme trpezliví sami so sebou, keď sliedime za emóciami v našom vnútre, ktoré nám bránia pohnúť sa ďalej.

Keď pozhadzujeme všetky masky, sme celkom nová osoba. Vidíme sa jasne, bez predsudkov, s absolútnou úprimnosťou. Vidíme toho, kto v skutočnosti sme. Odstrihli sme sa od systému presvedčení Sna Planéty. Máme svoje vlastné presvedčenie: milovať všetko, čo existuje, a cítiť v srdci mier.