Minule mi na kurze prišla nejaká otázka, o ktorej som si povedala, že to je tak “ľudské”, že nemá význam pýtať sa Gabriela. A spomenula som si, že som už dávno nehovorila s Carlosom.

Lenže otázku som si nezapísala a už pár dní si neviem spomenúť, o čom bola. Tak som sa včera aj tak vybrala na svoju lúčku a zavolala Carlosa. Povedala som si, že možno sa počas rozhovoru s ním vynorí.

Nevynorila sa. 😕

Carlos prišiel v pohode a zlomyseľne skomentoval, že som nezvykle uvoľnená oproti tým ostaným razom, keď som ho volala (to som sa zakaždým vadila s anjelmi).

Keďže zabudnutá otázka sa ani teraz nevynorila, tak som sa ho aspoň spýtala, že ako sa má. Odpovedal, že dobre. Že ho anjelskí pomaly a nenápadne začínajú k sebe priťahovať, ale  že sa ich už nebojí. Že za to vďačí mne – vraj som mu ukázala,  že ich sila nie je neobmedzená. A keď im po hlave skákať môžem ja, tak prečo nie on?

Som rada, že mu spojenectvo so mnou bolo aspoň na niečo dobré. 😉

Keďže som nemala otázky a o niečom sa bolo treba rozprávať, akosi mi napadlo, čo je s ním. Kedysi mal okolo seba partiu bosoriek a bol podľa mňa skôr skupinový tvor. Dokonca keď som si k nemu hľadala cestu bez pomoci Gabriela, tak ma zastavila Taisha Abelar a odpálkovala ma. Keď som neskôr nalomila Gabriela, tak ten lúskol prstami a Carlos bol “k nohe”. ( 🙂 Ja rozumiem, že ho ten Carlos moc nemusí.) A teraz mi napadlo, že ho stretávam večne sólo, bez jeho báb. Spýtala som sa, či sú ešte stále jeden celok, alebo už sa nevídajú.

Vysvetlil mi, že odkedy už nie sú “telo”, tak si každý ide viac-menej po svojom a keď vzniknú priaznivé okolnosti, tak sa môžu stretnúť, vzájomne sa registrujú, ale sa už nepotrebujú. Že bosoráckou skupinou potrebujú byť len pri prechode cez Smrť – a potom je to už fuk. On prešiel sólo a dal to a niektoré z nich tiež prešli sólo a dali to, ale pretože svoje emócie so sebou cez smrť neprenášajú, tak necítia potrebu grupovať sa a stretávať sa na kávičke a klebetiť o známych.

A tým sme sa dostali k téme Orla. Ja v tomto nemám ešte stále jasno a spýtala som sa Carlosa, že  či teda Orol je Otec. Toto bude zložitejšie, pretože to šlo cez obrazy a nejaké vyladenie, ku ktorému momentálne nemám ani okrajovo prístup, ale pamätám si toto:

Systém je systém a Otec je súčasť systému. Je to jediná súčasť systému, ktorá má “dve tváre” (toto sú Carlosove slová). Dovnútra do systému ho vnímam ako Otca; navonok je Orol – a to znamená, že je Otec + všetky ostatné energie. Že má individualitu a súčasne je aj nadindividuálny. (To sú tie dve tváre; obraz bol doslova Janus s tvárou k nám a tvárou niekam, kde to my nepoznáme.)

Tá vonkajšia tvár je Orol. Nemá individualitu, nemá záujem, má len princíp, akým funguje.

Čiže, mojimi pojmami, Orol je celý systém. Vrátane nás. 😕

Tu som sa začala chytať a zapojila som sa so svojou predstavou “princíp umožnenia”. Carlos ma upozornil, že to nie je ono – že sa pohybujem na príliš konkrétnej úrovni a “umožnenie” je len jeden z prejavov princípu. Že skutočne dokonalý opis je Orol  (hoci to nijaký “orol” nie je) – plynutie energie od-a-k. Vydávanie energie a spätné nasávanie energie. Prišlo mi to ako  taký obrovský impulz a potom dve ruky, ktoré to, čo sa vyprsklo, zhrabúvajú k sebe. A v tom že je Otec neúprosný. Ja zosilnene (smerom k sebe) vnímam ten impulz, to “vydávanie”, a preto to vnímam ako “zákon umožnenia”.

A teraz, ako to zapisujem, mi došlo:  veď Carlos vlastne hovoril o toku energie. 🙂 Energia recyklujúca samú seba.

Už ako sme spolu hovorili, došlo mi, že toto by sa oplatilo zapísať… Takže aspoň to, čo som si z rozhovoru zapamätala. Neviem, na čo vám to bude, ale ja som zvedavec a aspoň takto si vediem svoj “milovaný denníček”, takže čo už… 😉 (Don Juan by sa rehotal. Niekedy už musím aj za ním.)