“Prílišné zapodievanie sa  sebou samým vyvoláva obrovskú únavu. Človek, ktorý to robí, je hluchý a slepý voči všetkému ostatnému. Tá únava spôsobí, že prestane vnímať zázraky okolo seba.”  — Carlos Castaneda

U ktoréhosi z toltéckych autorov som čítala, že žijeme akoby uzavretí v mydlovej bubline. Ako-tak cez ňu vidíme svet “tam vonku”, ale  znútra na jej steny premietame svoju vlastnú tvár a tváre svojich vnútorných démonov – a ak ich máme hodne, môžu celkom zastrieť realitu mimo našej mydlovej bubliny.

Ale už len premietanie vlastnej tváre dokáže poriadne pokriviť naše vnemy reality. Ak potrebujete udržiavať nejaký obraz o sebe, aby ste sa vo vlastnom živote cítili dobre, značí to jedno: prijímate len niektoré svoje stránky, kým tie ostatné popierate. Nemáte prístup k všetkému zo seba – a tak nemáte prístup ani k všetkým svojim talentom.

Lebo aj naše “temné” stránky sú “temné” len v istých situáciách, kým v iných situáciách môžu byť extrémne užitočné a iní nám ich môžu závidieť.

S čím sa identifikujete? So všetkým zo seba – s celým svojím potenciálom – alebo len so svojou “výkladnou skriňou”, ktorá vám zabezpečuje potlesk okolia?