Len čo vyrastieme, začíname sa pohybovať vo vymedzeniach predpokladov, názorov a predsudkov, ktoré sme výchovou do seba nabrali. Ak to chceme zmeniť, ak chceme rozšíriť svoje možnosti reagovania, potrebujeme si to dovoliť (radšej tomu hovorím “umožniť”).

A to chce vedomý zásah z našej strany, pretože aj keby nám Univerzum prinieslo príležitosť nášho života, ak si neumožníme ju prijať, nič z nej nebude.

Ale prečo si potrebujeme umožňovať? No preto, lebo energia nasleduje pozornosť. To, čomu venujeme našu pozornosť, to vnímame buď zosilnene, alebo ako jedinú existujúcu možnosť.

Takže ak v sebe nosíme samonastolené obmedzenie “šťastie je tu pre iných, krajších” (=”v mojom svete niet šťastia pre mňa”), tak šťastie nás môže obletovať ako vínna muška – pravdepodobne si ho ani nevšimneme. “Nie som dosť dobrý pre šťastie” je totiž naše vnútorné obmedzujúce presvedčenie (don Miguel Ruiz tomu hovorí “naša dohoda”, ktorú sme podpísali so svetom a so životom), ktoré nám bráni využiť všetko, čo by sme inak mali na dosah ruky. Preto to “samonastolené obmedzenie” – sami seba sme obmedzili v prístupe k určitým zdrojom a určitým zážitkom.

Ak patríme k ľuďom, čo pouzatvárali so životom nie celkom najrozumnejšie dohody, potrebujeme sa naučiť ich zrušiť alebo nahradiť niečím rozumnejším. To však nejde celkom ľahko, pretože tieto dohody sa medzičasom stali neoddeliteľnou súčasťou našej zóny komfortu.

Bashar, entita channelovaná Darrylom Ankom, používa na to mantru “Som, kto som, a to plne postačuje.” Tejto mantre hovorí “zadné vrátka” (permission slip) a odporúča si ju opakovať niekoľkokrát pres zaspatím.

U mňa mantrovanie nefunguje; môj rozum príliš dobre vie, čo považujem za pravdivé a čo už nie.

To vyriešila psychologička Marisa Peerová so svojou verziou “zadných vrátok”. Odporúča v kúpeľni na zrkadlo si napísať “som dostačujúci/dosť dobrý/vyhovujúci” (I am enough) a nechať to tam aspoň mesiac. Mne toto vyjadrenie nezabralo, skôr naopak – už ako som ho písala, prišlo mi fyzicky zle a nemohla som sa na zrkadlo odvtedy ani pozrieť, tak hlboko bol vo mne zakorenený pocit vlastného nevyhovovania…. Našťastie o pár dní Marisa prišla ešte s jednou formulkou, a tá zabrala: “som láskyhodný” (I am lovable). To som nemala problém uveriť, pretože viem o sebe, že nie som zlý človek a istým ľuďom sadnem a som pre nich šľahačka na tortičke. Tak som vymenila mantru na zrkadle za “som láskyhodná” a malo to zázračný dopad – tak asi po týždni som bez problémov pod “som láskyhodná” dopísala aj “som dostačujúca” a vôbec ma to nerozhodilo, skôr to vo mne vyvolalo spokojný, šťastný úsmev. 🙂

Marisine “zadné vrátka” patria do skupiny podprahových správ, ktoré registrujeme podvedome bez toho, aby ich náš rozum pitval a zisťoval ich oprávnenosť.

Ale pre mňa úplne najlepšie “zadné vrátka” prišli od Mandy Morrisovej. Ona si vytvorila formulku, ktorú používa vždy, keď cíti, že sa blíži k vlastnému obmedzeniu (ona to nazýva “strop”, ceiling): “a čo keby všetko bolo možné a všetko sa dalo?” Ja som si to spojila ešte s kinetickou predstavou, ako sa celá moja energia presúva do hlavy a nad ňu a rozpína a zdvíha mi ramená o dobrých 20 cm nahor a keď si to poviem, cítim, ako ten vnútorný kŕč, ktorý vo mne moje samonastolené obmedzenie vyvoláva, odrazu mizne, a dostavuje sa detinská ľahkosť. 🙂

Preberte si ktorúkoľvek verziu, ktorá je pre vás najlepšia. Alebo ak máte svoje vlastné “zadné vrátka”, poteší ma, ak ich hodíte do komentárov – možno pomôžu niekomu, u koho tieto tri verzie “zadných vrátok” nezaberajú.