Spomínate si na babičkine múdrosti “keď sa usmievaš, usmieva sa celý svet”? Alebo “šťastná manželka je šťastný život”? Nuž, to vďaka zrkadlovým neurónom… a platí to aj opačne: “reťaz je taká silná ako jej najslabšie ohnivko, rodina je taká šťastná ako jej najnešťastnejší člen”.

Sme mentálne tak zapojení, aby sme súzneli s bolesťou alebo radosťou iných ľudí. Kedysi od toho záviselo naše prežitie.

Zrkadlové neuróny

Naše obvyklé neuróny v mozgu sú v nasadení vtedy, keď zbiehame nejakú činnosť. Ale okrem nich sa v mozgu nachádzajú aj zrkadlové neuróny – a tie sa aktivujú, keď sa nejakej činnosti prizeráme. Napríklad niekto niečo robí, my sa prizeráme – a v mozgu sa aktivujú presne tie isté zhluky neurónov ako u toho, kto robí. Dawson Church používa výraz “in sympathy”, čo znamená jednak “zo sympatie”, alebo “v súzvuku”. Tak tá sympatia sa mi osobne páči viac. 😉

V realite to vyzerá, že keď niekto siahne po pohári vody, tak sa aktivujú neuróny ovládajúce zobratie pohára s vodou aj v našom mozgu. Celý tento proces sa deje nezávisle od obvyklého zmyslovo-kognitívneho cyklu obvyklého fungovania mozgu: nepotrebujeme, aby vizuálny vnem prešiel optickým nervom, prešiel do vizuálneho kortexu, potom do tých častí mozgu, ktoré spravujú rozhodovanie, a aby bol nakoniec premenený na signály a tie boli vyslané nervovému systému.

Vedci na to došli náhodou. Skúmali mozog opíc, aby zistili, čo sa v ňom deje, keď si opica vezme orech. A potom, ešte kým opica bola pripojená na elektronické prístroje, si jeden z vedcov nevedomky vzal orech – a mozog opice na to zareagoval.

(Predpokladám, že takto reagujeme len na tie veci, na ktoré už máme vytvorené nervové prepojenia, teda že keby si opica nebola vzala ten orech prvá alebo vôbec nevedela, čo taký orech je, asi by na vedca nezareagovala. Napríklad u seba som nespozorovala nijakú reakciu na epileptický záchvat niekoho iného okrem zúrivosti na lekárov, že ho nechali tak dlho sedieť v čakárni na pohotovosti.)

Aby sme pochopili úlohu zrkadlových neurónov, potrebujeme sa pozrieť na to, ako sa rodíme do tohto sveta. Sme extrémne zraniteľní. Nemáme slová; nedokážeme vyjadriť svoje potreby. Preto potrebujeme komunikovať neverbálne. A ak ste videli dieťa usmievať sa, viete, že je to nákazlivé. (A ak ste ho počuli vrešťať, tak by ste tiež asi najradšej vrešťali aj vy. 😉 ) Takto sa naše mozgy vzájomne ovplyvňujú – a na to slúžia práve zrkadlové neuróny.

Len si spomeňte na naše nutkavé zívanie po tom, ako vidíme niekoho iného zívať. 😉 Alebo na to, ako sa dokážete zamilovať a jeden druhého v tej zamilovanosti ešte upevňujete. Emócie sú chytľavé. 🙂

A nielen emócie – sledujte niekoho, ako žuje citrón, a potom si všimnite, že máte ústa stiahnuté a plné slín… Váš organizmus reaguje na jeho zážitok skopírovaním prejavov. Napríklad atléti trénujú aj pozeraním a rozoberaním záznamov svojho športu. Robili to už roky bez toho, aby vedeli, že práve prikrmujú svoje zrkadlové neuróny. Čiže tým, že sledujete seba alebo iných, tak v skutočnosti trénujete. A to isté platí pre vizualizáciu. Pokusy ukázali, že skupina, ktorá si len vizualizovala cvičenie, po asi mesiaci dosiahla 90% výsledkov skupiny, čo reálne cvičila. (Predpokladám, že to neboli kulturisti 😉 .) A ak neveríte  týmto dôkazom, tak si len pozrite, aké nápomocné dokáže byť pozeranie porna… vraví Psychology Today. 😛 (Na toto by som sama nebola prišla. 😀 )

Matne si spomínam na jedno vysvetlenie, ktoré som testovala na sebe a overila som si ho: počas pozorovania mozog akoby posielal mikrosignály svalom a tie spôsobujú mikrokontrakcie – teda sval pracuje, hoci navonok to nevidno. Ale ak sa ponoríte do svojho tela,  tak to cítite. Preto napríklad, keď ste v sne museli bežať o život, môžu vás na druhý deň mierne bolieť svaly.

U autistických jedincov vedci aktivitu zrkadlových neurónov zatiaľ nespozorovali.

A experimenty Josého Silvu s výchovou vlastných detí doniesli ešte jeden poznatok: keď učil svoju dcéru v alfa stave a skúšal ju z preberanej látky, ako jej kládol otázky, zistil, že dcéra reagovala v okamihu, kedy si tú otázku naformuloval v hlave a tesne pred tým, ako ju vyslovil.

Takže sa dá usudzovať, že na nejakej vlnovej dĺžke sme vzájomne pospájaní a máme schopnosť čítať si myšlienky. To by vysvetľovalo úžasnú telepatickú komunikáciu u austrálskych domorodcov a amazonských Indiánov, ktorí navzájom komunikujú “v sne”.

Dawson Church:

“Ľudský mozog je schopný nastoliť nelokálne spojenie s inými mozgami, a to dokonca aj vtedy, keď sa vylúči zmyslová komunikácia, elektromagnetické signály a iné nápovede.”

Preto keď sa  vraciame z roboty rozhodení, mali by sme si pred príchodom domov dať trocha času na to, aby sme sa vyladili zmierlivo a uvoľnene, lebo inak neúmyselne môžeme náš vnútorný stav preniesť na zvyšok rodiny.

A čo si z toho beriem ja? Že je načase prestať pozerať krváky , ak nechcem mozog natrénovať na killovanie. 😛 Mala by som presedlať na slaďáky. A dokumenty. Dokumenty o génioch. 😉