Tiež máte niekedy pocit, akoby sa svet spikol proti vám? Že nech robíte, čo robíte, vždy je to “do kopca a proti vetru”?

To preto, že náš ľudský mozog  je stavaný na to, aby nás ochránil pred rizikom poranenia a zániku. Je zameraný na okamžitú snímku stavu, oddelenie momentálne dôležitých informácií od tých menej dôležitých – a potom na základe momentálne dôležitých informácií rozhodne a predpíše nám vhodnú reakciu. A či si to uvedomujeme alebo nie, takýmto spôsobom fungujeme po väčšiu časť nášho dňa.

Šéf sa usmieva? Nič sa nedeje; nesnažím sa odpratať noviny z dohľadu. Šéf je naštvatý? Noviny do šuplíka, sústredene zízať do monitoru a tváriť sa, že práve rozbíjam atóm olova! Naša myseľ vyhodnotila situáciu (teda odinterpretovala si ju) a nastavila nám spôsob reagovania. Nepýtala sa nás, či situáciu vyhodnotila správne. Vyhodnotila ju na základe náznakov, nie poznania.

A možno  šéf  bol naštvatý len preto, že potreboval niečo pozrieť v novinách a nevedel nájsť nikoho, kto by ich mal rozložené na stole… 😉

Interpretácie a postoje, ktoré nám stoja v ceste

Takýmto spôsobom zaujímame postoje k tomu, čo sme zo sveta okolo nás postrehli, a potom sa správame, akoby tie postoje boli realita.

Lenže… niektoré udalosti presahujú bezprostredný horizont. Niektoré udalosti majú korene hlboko v minulosti, dlho sa držali “pod pokličkou” a teraz nastalo niečo, čo ich vynieslo na povrch… Napríklad zistíte, že váš partner čoraz dlhšie zostáva poobede v práci a čoraz neskôr prichádza domov. Mozog spozoroval neobvyklý vzorec správania – a čo je neobvyklé, je potenciálne riziko. Takže mozog okamžite začína hľadať problémy a možné ohrozenia, ktoré z toho vyplývajú pre vás… Chodí do krčmy s kamarátmi? Alebo má nejakú novú vnadnú kolegyňu a začína tokať?

A než sa spamätáte, už sa nachádzate v špirále negativity, kde jedno ohrozenie plodí okamžite desať ďalších. Pritom za jeho zostávaním dlhšie v práci môže byť celkom racionálny dôvod – rozhodol sa pre nadčasy, aby vám mohol umožniť exkluzívnu dovolenku na Bali.

🙂

Myseľ robí len to, čo myseľ robiť má

Vaša myseľ si však nedá pauzu a neodloží rozhodovanie na neskôr, až bude mať možnosť spýtať sa partnera… To by bolo, ako keď na stepi stretnete hladného leva, ale myseľ by si povedala ” ešte po mne nevyštartoval; pohoda!” a nezačala by situáciu ošetrovať… Ale to by si nenaplnila svoju základnú funkciu, na ktorú ju máme! Takže mozog/myseľ už pri náznaku možného ohrozenia prechádza do obranného módu a začína rozohrávať všetky možné katastrofy, aké si vie predstaviť – s tiesnivou istotou, že aj  tak nastane niečo nepredvídateľné.

Lenže… nie každá situácia je pre nás to, čo hladný lev na stepi. V našom modernom živote je to skôr tak, že len zanedbateľný zlomok situácií patrí k tomuto druhu – ale náš mozog má svoje starodávne jaskynné programovanie a nevie odlíšiť, ktorá situácia je ktorá! Na všetky reaguje rovnako… útekom alebo útokom. A keď vám cestu skríži partner, ktorý by stál za hriech, uznáte, že ani útek, ani útok nebudú tá najvhodnejšia reakcia 😛 …

Našťastie medzi spozorovaním stavu a jeho interpretáciou je maličký zlomok sekundy, počas ktorého máme možnosť rozhodnúť sa, že situáciu nezačneme vnímať emocionálne – teda že sa na ňu nepozrieme očami strachu alebo nadšenia, ale sa na ňu pozrieme očami studenej, vecnej analýzy.

A je zbytočné hovoriť, o čo patričnejšia potom naša reakcia bude.

Ako ten kratučký okamih ticha zužitkovať?

Tak najprv, potrebujeme sa naučiť náš vnútorný džavot pozorovať. Len čo si ho začneme uvedomovať (na to obvykle stačia 2-3 dni sledovania sa), dostávame možnosť prevziať kontrolu. Začneme medzi pozorovanie a vyhodnotenie pozorovaného vkladať pauzu a nenecháme sa automaticky strhnúť vnútorným džavotom a nastúpiť na katastrofické scenáre našej mysle.

Mne svojho času, keď som niečo vyhlásila, veľmi pomohlo  dodať k tomu dovetok “alebo aj nie”. Ušiel mi autobus? No to je hrozné! To zasa zmeškám stretnutie! A vtedy nastúpila sebakontrola a dodala: “…alebo aj nie.”

Spočiatku som to slepo pridávala ku každému svojmu úsudku, aby som si zvykla, že môj úsudok je len názor, nie svätá pravda… Neskôr som zistila, že za každým úsudkom sa zastavujem a očakávam, či sa ozve moje vnútorné “alebo aj nie”. Úplne automaticky som začala svoje reakcie skúmať skôr, než som podľa nich začala konať.

Rovnako vhodné ako “alebo aj nie” je “prečo”. Ušiel mi autobus? No to je hrozné! To zasa zmeškám stretnutie! A teraz príde dovetok “a prečo by som to nemala stihnúť?”

Výhoda “prečo” je v tom, ako je náš mozog programovaný. Jeho cieľom je odhaliť ohrozenie a nájsť naň vhodnú reakciu. Ak sa ho spýtame “prečo”, tak vlastne využívame jeho prirodzené nastavenie, aby sme modifikovali jeho vnútorný program, ktorý nám nevyhovuje. Z nepriateľa si začíname robiť šikovného spojenca, ktorý nám miesto neproduktívnych emócií začína podsúvať možné dôvody, prečo by katastrofa nemusela nastať.

Ak vám napríklad partner práve za sebou zatresol dvere a váš mozog zdesene zhúkne “to je strašné – ostal/a si celkom sám/sama”, skôr, než pristúpite na to vydesenie, vsuňte do toho krátkeho okamihu ticha otázku “a prečo by som nemohol/a hneď za najbližším rohom nájsť iného/inú?” Miesto toho, aby ste sa začali topiť v sebaľútosti, začne mozog okamžite riešiť zaujímavú hádanku a spoľahnite sa, že jeden-dva nápady vyprodukuje! 🙂

Ilustračný citát je z knižky Nezastaneš na polceste (druhý diel Voľného pádu). Tu sú aj zvyšné knižky:

Voľný pád	Nezastaneš na polceste	Čierna mágia	Buď vôľa tvoja	Zatmenie srdca	Monštrum
Prístupné úryvky	Prístupné úryvky	Prístupné úryvky	Prístupné úryvky	Prístupné úryvky	Prístupné úryvky
Obsah Objednať	Obsah Objednať	Obsah Objednať	Obsah Objednať	Obsah Objednať	Obsah Objednať