Dnes som si pozerala jeden cudzí blog. (Obvykle to nerobím.) Autor sa zamýšľal nad tým, ako guruovia hlásajú svoje učenie s podprahovou autoritatívnosťou – ako keby bolo jediné správne. Text bol písaný krásne – no čo vám budem hovoriť, ako keby som sa v tých slovách nachádzala 😉 … Ale potom sa to dostalo do roviny zhrnutia, a vtedy som čosi spozorovala: autor, ktorý tak pekne rozobral guruizmus, to hodil všetko na ego a varoval, že ego nie je “od Boha”. To sa priamo bilo s mojím vnímaním “Boha” ako Všetko-čo-je, pretože ak je skutočne Všetko-čo-je, tak potom je aj to ego.

Dočítala som s akýmsi zvláštnym pocitom. Páčilo sa mi vyjadrenie, že ego rozpozná hlas iného ega, a tak som začala skúmať, ako som na tom ja (úžasná praktika, vrele odporúčam všetkým, ktorí sa chcú cítiť blbo, menejcenne a nevyhovujúco 😛 ). Prvé, čo som si s vďakou uvedomila, bolo to, že mne slovo “ego” vôbec neprišlo na um. Keď som tak horlivo prikyvovala nad autorovým popisom guruov, skôr som mala pocit “tam som už bola, to poznám, nie je to bohviečo, ale je to len vývojová etapa”. Neprekážalo mi, že si hlásajú svoje, ako keby neexistovalo nič iné. Aj ja si hlásam to, čo som si preskákala, a tomu zvyšku sa nevenujem. Guruovia s obmedzeným názorom vo mne vyvolávajú skôr tieseň a smútok, ale ma už neštvú. 🙂 (Neplatí pre sprostých guruov, tých nafúkaných a mentálne nevýkonných. Nafúkaní emotívci ma štvali, štvú a budú štvať naveky. Mám na to aj “papír” 😉 – svoj osobnostný typ.)

Myslím, že o tom to je. Musíme si vliezť do mnohých fekálov a vidieť (a ňuchať) sa aj s tým hovčom na topánkach a šatách, aby sme nadobudli istú toleranciu voči ľuďom, ktorí si prechádzajú niečím podobným. Kým sme tam neboli, môžeme si myslieť “ja by som nikdy…”. Neviem… mne sa to neoplatilo. Po každom takom “ja by som nikdy…” došiel totiž veľmi rýchlo presne taký prípad a odvtedy som zistila, že “nikdy” je hodne relatívny pojem.

A tým som sa dostala k téme porovnávania a posudzovania. Robíme ho všetci – a denne. Otázka je, na čo nám má poslúžiť. Či na to, aby sme z pokriveného “zrkadla” (teda posudzovaného človeka) odčítali, ako sme v danom smere pokrivení aj my, alebo aby sme z toho vyšli ako ten rozhľadenejší, ktorý toho druhého “prehliadol” a vedel by mu láskavo poradiť.

🙂

Neprekážajú mi guruovia ani ľudia, ktorí trebárs aj vysoko autoritatívne hlásajú niečo, čo je evidentná racionálna alebo logická blbosť. Každý je na svojej vlastnej ceste a v inom stupni poznania; robia, čo môžu a najlepšie, ako môžu. A na guruoch je jedno také príťažlivé – že každý sme guruom pre istú skupinu ľudí. Každý “spirituálny učiteľ” má svoju skupinku “žiakov” – inak by ho nik nevnímal ako “učiteľa”. Takže ak našich guruov má kto počúvať, tak majú svoj zmysel. Možno nie pre mňa, ale sú potrební. Stádo si svojho pastiera nájde.

Vadí mi a desí ma, ak cítim nutkanie vyjadrovať sa k tomu druhému: aký je, ako (zle) to robí a ako by mal inak. Vždy, keď sa pristihnem, že som práve nadradenecká, nabehnú mi zimomriavky. Aj tam som totiž už bola – a děkuji, již jsem blil. Skúsenosť, ktorú si nepotrebujem zopakovať.

Preto rýchlo hodím spiatočku a spýtam sa, čo vo mne sa cíti tým, že ten druhý je taký-a-onaký, ohrozené. 🙂