Pierrakosovej prednášky sa čiastočne prekrývajú a istý exkurz do tejto oblasti sme tu už mali, lenže toto bude asi oveľa dokonalejšia “pitvačka” 😛 … Tentokrát ideme na skreslené vnímanie v prvých rokoch života a čo to na nás napácha. Aspoň pre mňa to bola kapitola, kde som musela hodne spracovávať.

Každý človek má do istej miery nelogické prejavy, myšlienky, pocity, ktoré zdanlivo nemajú príčinu. Vedome môžeme pôsobiť logicky a vyrovnane, ale potom nastane nejaká situácia a správame sa ako osol ušatý. Vtedy sa v nás ozýva naše podvedomie.

Všetko v podvedomí je primitívne, ignorantské a veľmi často nelogické, aj keď istá vlastná logika sa mu nedá uprieť.

S citátmi ako tento mám svoj problém, ale nechcela som vás oň (=citát) ochudobniť. Fakt je, že v podvedomí máme nahvízdané také automatizmy, ktoré vznikli v čase, kedy sme boli ešte deti a reagovali sme na všetko detsky. No a deti nie sú veľmi prístupné logike, zvažovaniu alebo braniu ohľadov. Buď chcú – alebo nechcú.

Všetky naše predstavy sa formujú v základoch v detstve. Dieťa je bezmocné, potrebuje, aby sa oň postarali, nedokáže sa postaviť na svoje dve nožičky, nedokáže robiť zrelé rozhodnutia, nevie sa povzniesť nad slabosť a sebecké motívy. Preto je dieťa neschopné nesebeckej lásky.

Dieťa chce exkluzívnu lásku

Dieťa v svojej ignorancii túži po výhradnej láske, ktorá nie je ľudsky možná. Nechce sa o lásku deliť s inými, s bratmi, sestrami, ba ani s druhým rodičom. Podvedome často žiarlieva na oboch rodičov. Nechápe, že rodičia sú schopní naplno milovať aj viac ako len jedného človeka. Preto ak sa rodič venuje aj niekomu inému, dieťa sa cíti vylúčené a zavrhnuté. Želá si niečo, čo nemôže nikdy dostať. Navyše zakaždým, keď mu nejakým spôsobom zabránite presadiť si svoju hlavu, berie to ako dodatočný dôkaz nedostatočnej lásky.

Táto frustrácia v dieťati vyvoláva pocit odstrkovania, neprijatia, ktorý ďalej  vedie k nenávisti, nevraživosti, zazlievaniu a agresivite. Potreba lásky, akú nemožno naplniť, zapríčiňuje nenávisť a nevraživosť voči tým, ktorých dieťa miluje najviac. Takto vzniká v jeho vnútri konflikt medzi láskou a negatívnymi pocitmi voči tým, ktorých miluje. Za tento konflikt sa dieťa hanbí a vytesňuje ho do podvedomia, kde potom veselo kvasí a otravuje jeho vnútorné prežívanie. Nenávisť vyvolala pocit previnilosti, pretože už od skorého veku sa dieťa učí,  že nenávidieť niekoho je zlé, hriešne a nesprávne – hlavne keď ide o rodičov, ktorých by sme predsa mali milovať. A tento vnútorný pocit previnenia potom u dospelého človeka vyvoláva všelijaké vnútorné i vonkajšie konflikty.

Od previnenia k potrestaniu a sabotovaniu vlastného šťastia

V svojom pocite previnenia dieťa hovorí: “Zaslúžim si byť potrestané.” Takto vzniká v detskej duši strach z potrestania – a takmer vždy je nevedomý.

Strach z potrestania vedie k ďalšej reakcii: kedykoľvek sa cítime šťastní a vychutnávame si to, nezávisle od toho, že na to máme prirodzené právo, cítime sa previnilo, že sme šťastní. Keď dieťa nenávidí tých, ktorých miluje najviac, cíti sa vinné a “zlé” a tento pocit viny v ňom vyvolá presvedčenie, že si nezaslúži nič príjemné, dobré.  Dieťa cíti, že ak by sa niekedy cítilo šťastne, nevyhnutné potrestanie by bolelo oveľa viac. Preto sa začne dieťa podvedome vyhýbať pocitom šťastia v presvedčení, že keď sa ho zriekne, napraví tým svoje previnenie a vyhne sa potrestaniu. Na základe tohto si potom vytvára automatizmy, ktoré vedú k vzniku situácií, kedy si dieťa zakaždým dobabre všetko to, čo si tak zúfalo praje.

Ľudia, nechajte si to rozpustiť na jazyku… Sabotujeme sami seba, aby sme nedosiahli to, čo chceme, len preto, že niekde hlboko pod povrchom v nás kvasí pocit previnenia, ktoré však nijakým previnením nikdy nebolo… 😦 A teraz s týmto vedomím choďte a pozrite sa na svoj vlastný život, kedy ste si niečo odsabotovali a dodnes si hovoríte “vtedy som na to nemal”. Neexistuje “vtedy” a “teraz”. Aby som odcitovala jednu úžasnú autorku, ktorej to musela našepkávať azda oveľa vyššia inteligencia: “vtedy je teraz”.

Tie spomínané sebasabotujúce automatizmy, to sú opakované vzorce správania, ktoré vyzerajú, ako keby sa diali “vôľou zhora”, bez nášho vlastného pričinenia. Ja som napríklad odjakživa túžila po uznaní od iných. Skúšala som rôzne spôsoby, ako sa k nemu dopracovať. Napríklad som sa prihlásila do speváckej súťaže. Deň pred vystúpením som stratila hlas. Alebo som sa s poviedkou prihlásila do autorskej súťaže. Redaktor mi povedal, že nech sa prihlásim, až keď budem písať ako Dürrenmatt. Alebo do textárskej súťaže. Podľa správy od komisie som bola medzi tromi ocenenými. V deň vyhlasovania výhercov súťaž zrušili. Napriek tomu si jeden zo skladateľov moje texty všimol a chcel z jedného z nich nahrať pesničku. Prišla “nežná revolúcia”, nahrávacie štúdiá začali byť drahé a z projektu zišlo. A tak ďalej.

Mala som na tom nejakú vinu? Navonok nie; navonok išlo vždy o opakovaný vzorec “svet ti nepraje”. Ale za ním bol spoločný jeden prístup z mojej strany: odovzdala som kontrolu nad výsledkom niekomu inému. Prelomila som to až v roku 2013, keď som si vydala svoju prvú knižku. Same sebe si. Žiadna závislosť na niekom inom. Napísala som si ju, pozbierala som odvahu, nahrabala peniaze a vydala som si to. Nula cudzích vstupov. Ale len čo som ju potom prihlásila do súťaže, čo myslíte, čo sa stalo? Dostal ju do rúk redaktor, ktorý ju strhal pod čiernu zem bez toho, aby ju bol vôbec prečítal do konca. 🙂 Len čo niekto iný smel znova rozhodovať o mojom úspechu, bolo to v konci potravinového reťazca… Takže kto ma pozná, vôbec sa nečuduje, že tento svet a tento život u mňa majú totálne po chlebe. 😉

A viete, čo je na tom najzábavnejšie? Keď už ma celý svet tak posudzoval, išla som a urobila som si z posudzovania celého sveta svoj vlastný – a výnosný – džob, v ktorom denne dostávam uznanie od iných. 🙂 Som zvedavá, čo za pokrivený vzorec je toto zač.

Tento strach zo šťastia vedie človeka k všakovakým nezdravým reakciám, symptómom, snahám, manipuláciám emócií či akciám, ktoré nepriamo vytvárajú vzorce, kde to vyzerá, akoby sa veci diali nedobrovoľne, bez našej zodpovednosti za ne. Takto vzniká nový konflikt. Na jednej strane túži človek  po šťastí a naplnení, na druhej strane strach zo šťastia bráni tomuto naplneniu. Aj keď túžbu po šťastí nemožno nijako vymazať, /…/ čím viac si človek praje šťastie, tým previnilejšie sa cíti.

Tento psychologický ťah mi svojím spôsobom pripomína pocit previnenia tých, čo prežili veľké katastrofy, že oni prežili a mohli by byť šťastní, kým tí ostatní už šťastní byť nemôžu. Aj to potom vedie ku všelijakým nelogickým správaniam a sebasabotáži. Myslím, že sa tomu hovorí “syndróm prežijúceho” (alebo tak nejak; Syndrom des Überlebenden).

A teraz to pokračuje: strach z potrestania a strach z toho, že si svoje šťastie nezaslúžime, naše reakcie ešte viac komplikujú. Podvedomie si myslí: “Bojím sa, že ma iní potrestajú, hoci viem, že si to zaslúžim. Je oveľa horšie byť potrestaný od iných (ľudí, Boha, osudu, života), pretože vtedy som im skutočne vystavený napospas,. Ale možno ak sa potrestám sám, zostane mi ušetrené to poníženie, bezmocnosť a degradácia v očiach iných.” A toto nutkanie trestať sám seba vďaka celkom pomýleným záverom existuje v rôznej miere v každom z nás.

Takže ideme a začneme sami seba trestať. Môžeme sa trestať fyzicky (napr. nemocou, ktorá má psychosomatické korene), alebo rôznymi nehodami, náhodami, zlyhaniami, ťažkosťami alebo konfliktmi v hociktorej oblasti nášho života. To, v akej oblasti sa prejavia, závisí od toho, aké osobné presvedčenia sme si vytvorili ako deti. Navonok to vyzerá ako ten môj prípad – pozeráte na svoj život a máte pocit, že vám ho kazila séria náhod, ktoré boli celkom mimo vašej kontroly. Ak také niečo v svojom živote objavíte, zaručene sa za tým skrýva presvedčenie, ktoré by stálo za to odstrániť, ale súčasne popracujte aj na tom, aby ste sa zbavili potreby trestať sa za to presvedčenie.

Lenže… ľudská duša je ešte komplikovanejšia 😉 . Okrem prianí ňou mykajú aj spodné toky lásky a nenávisti, ktoré vyštartovali potrebu sebatrestania, rovnako ako potrebu vyhnúť sa trestu. Preto si skrytá časť psychiky začne hovoriť: “Možno sa z toho dokážem vykrútiť. Možno sa iným spôsobom viem kajať za svoj hriech nenávisti.” Tým začína ďalšie úžasné manévrovanie. Stanovíte si také vysoké štandardy, ktoré nijako nedokážete dosiahnuť – ani s pomocou rebríka. Ale vnútorný hlások si bahní: “Ak sa mi podarí byť taký dokonalý, ak nebudem mať nijakú chybičku a ak budem vo všetkom ten najlepší, tak tým vyrovnám svoje zlyhanie, že som nenávidel.”

Lenže… z vecí sa nedostanete, pokiaľ si ich neuvedomujete. Preto ešte stále v sebe nosíme tú starú zatrpknutosť a nevraživosť. Preto sa ešte stále cítime previnilo. A teraz prichádzame s geniálnym nápadom, že ak budeme dokonalí, vyhneme sa potrestaniu… Takto sa v nás vytvára nové vedomie, tzv. druhé vedomie. Doteraz sme mali len jedno vedomie, naše Vyššie Ja. Teraz odrazu máme umelo vytvorené náhradné vedomie, ktoré vzniklo z nutkania kajať sa za nejaké predpokladané (alebo aj reálne) zlyhanie. A hoci v reáli nikto nepotrebuje potrestať a nikto nechyboval, zrazu máme požadovačného, hnusného tyrana, ktorý nám diktuje, akí máme byť, a s pôžitkom nám predvádza, ako hlboko podliezame jeho dokonalú latku.

Toto nutkavé náhradné vedomie má nenaplniteľné požiadavky. A len čo zistíme, že nemáme na to, aby sme ich naplnili, dostaví sa pocit nevyhovovania a menejcennosti. Vedome si neuvedomujeme, že požiadavky nášho náhradného vedomia sú nerealistické a iracionálne. Nerozoberáme ich. V svojom pocite oddelenosti si myslíme, že iní tieto požiadavky naplniť dokážu, ba že ich bežne napĺňajú (preto si ako civilizácia budujeme kult “hrdinov” a “supermanov” každého druhu a vôbec nám nevadí, že pritom sa cítime menejcenní oproti nejakej veľkoritnej Kardashianovej). Máme pocit, že všetkým týmto “ostatným” sa darí, že to len my zlyhávame. Cítime sa totálne izolovaní, zahanbení, a previnilo skrývame svoje tajomstvo nevyhovovania, závisti a neschopnosti “byť dobrý”.

Náhradné vedomie je motivované strachom a slabosťou. Je príliš pyšné/hrdé na to, aby si priznalo, že zatiaľ ešte nedokážeme byť dokonalí. Takisto je príliš hrdé/pyšné na to, aby nám dovolilo akceptovať sa v tej podobe, ktorú dnes máme. A tak máme povinnosť cítiť sa menejcenne, pretože nevyhovujeme jeho vysokým štandardom. Všetky komplexy menejcennosti sa dajú zredukovať na tento spoločný menovateľ.

Ak sa chceme diktátu náhradného vedomia zbaviť, potrebujeme si ešte raz prežiť tie emócie, ktoré umožnili jeho vznik. Nech už si svoje komplexy menejcennosti racionalizujeme tak či onak, racionalizácia nikdy nepomenúva skutočnú príčinu, prečo ich máme. Iste, iní ľudia môžu byť v tom či onom úspešnejší ako my, ale len preto by sme sa nikdy necítili menejcenne. Na pocit menejcennosti potrebujeme umelo vysoké štandardy, očakávania, ktoré sami na seba kladieme a ktorými sa trestáme za to, že sme ako deti niečo nie celkom rozumne spracovali. Keby sme tieto štandardy nemali, nikdy by sme necítili potrebu byť lepší alebo aspoň rovnako dobrí ako niekto iný v každej oblasti nášho života. Nepotrebovali by sme byť rovnako múdri, rovnako úspešní či rovnako krásni ako niekto iný. Keď si vezmete ľudí, ktorých obvykle považujete sa “super” a úspešných a pozriete sa bližšie na ich život, zistíte, že často majú horšie komplexy menejcennosti ako vy sami (bežné je to napríklad u krásnych žien a presne táto skutočnosť vyštartovala “kult dokonalého tela”, v ktorom dnes žijeme, kde nemôžete byť dobrá matka, pokiaľ máte zrohovatenú kožu na pätách 😕 ).

Výsledok? Znova v porovnávaní s vysokými štandardmi zlyhávame. A čo urobí ten odporný hlások v našej hlave? Začne šemotiť: “Zlyhal som. Viem, že som menejcenný, ale keby som dokázal dostať istú mieru obdivu, uznania a lásky od iných, cítilo by sa to ako to, po čom som pôvodne túžil. Obdiv a uznanie od iných by mohli byť dôkaz, že som v práve, pretože teraz by som dostal to, čo mi vtedy rodičia odopreli. Takisto by to ukázalo, že nie som až taký bezcenný, ako sa cítim, keď nedokážem naplniť vysoké očakávania môjho náhradného vedomia.”

Iste, nikdy si to nenaformulujeme do slov, ale takto medzi sebou komunikujú naše emócie pod povrchom. Výsledok? Potreba lásky sa stane ešte nutkavejšia, než spočiatku bola. Čoraz nástojčivejšie a kŕčovitejšie sa dožadujeme lásky. Ale lásku dosiahneme len vtedy, keď budeme ochotní milovať presne tou mierou, v akej sa lásky dožadujeme. Človek, ktorý sa pohybuje v začarovanom kruhu exkluzívnej lásky a viny nikdy nebude riskovať v kontakte s inými ľuďmi. A pokiaľ nedokáže riskovať sklamanie, nikdy sa nenaučí milovať zrelo. Od detí sa neočakáva, že potrebujú riskovať odmietnutie, ale od dospelých áno. Vnútorné dieťa má len svoje nezrelé dožadovanie sa absolútnej lásky a chce byť milované a na rukách nosené, ofukované, obletované a obdivované – dokonca aj zo strany ľudí, ktorých ono samo vôbec nemá v úmysle milovať na oplátku! A ešte aj pri tých ľuďoch, ktorých chce milovať, je veľmi nevyvážená miera jeho ochoty dávať a nutkania prijímať. V živote nedostávaš viac, než investuješ. Ak investujeme slobodne a bez bočných úmyslov, možno tú lásku nedostaneme späť okamžite alebo od toho istého zdroja, do ktorého sme ju investovali, ale v konečnom dôsledku sa k nám vráti. Predpokladom je, že dávame dobrovoľne a bez očakávania nejakej protihodnoty alebo v pokuse dokázať si niečo.

Rušíme začarovaný kruh

Keď sa nám podarí odhaliť tento začarovaný kruh v našom vlastnom živote,máme šancu prelomiť ho – ak dokážeme odhaliť, ktoré sú tie naše nesprávne predstavy, čo zaň zodpovedajú. Ako dieťa sme mali nárok mať isté potreby, emócie, postoje a reakcie, ktoré ako dospelí už nemáme nárok uplatňovať. Takisto sa potrebujeme naučiť tolerovať svoje vlastné negatívne emócie. Potrebujeme im porozumieť. Potrebujeme odhaliť, kde sa naše vedomé, dospelé poznanie rozchádza s našimi vlastnými reakciami. Pretože na rovine mentálneho porozumenia môžeme byť absolútne osvieteneckí a dokonca hlásať naše vysoké zásady, ale emocionálne môžeme ešte stále lietať a prekmitávať do neželaných reakcií.